Trochu lásky? Áno, prosím! (32)

Zobudila som sa na svitaní s hlasným výkrikom. Prebral sa na to aj Adam.

„Čo sa deje?“, opýtal sa.

„Snívalo sa mi o Anne. Mierila na mňa zbraňou.“, povedala som mu vystrašená a ledva som dýchala.

„Neboj sa bol to len zlý sen.“, utešoval ma a hladkal ma po pleci.

Ležala som a pred očami som videla jej červené pery ako na mňa niečo hovoria. Videla som ako ju zasiahla guľka, ako sa napla, ako na mňa pozrela so strachom v očiach a potom spadla na zem k mojim nohám tvárou k zemi. Nikdy som takéto sny nemala. Asi by som mala navštíviť nejakého odborníka. Alebo by ho mala navštíviť ona? Zavrela som oči a videla ju ako predo mnou stojí a usmieva sa na mňa. Nechcela mi ublížiť, jej pohľad bol mierny, milý a vľúdny. Teraz som sa jej nebála. Vyzerala ako by na mňa bola hrdá. Nemohla som spať. Nemohla som ju vidieť pred sebou stále, keď zavriem oči.

Vstala som a aj keď bolo ešte málo hodín išla som dolu. Zdalo sa mi,  že som niekoho videla za oknom v kuchyni ako sa skryl za stenu. Zastala som asi v polke schodiska a v rýchlosti sa otočila a vybehla hore. Snažila som sa prebrať Adama.

„Adam, vstávaj, prosím. Niekto tu bol.“

„Kde tu?“, otočil sa ku mne a otvoril jedno oko.

„Vonku pred oknom z kuchyne.“

Vstal, natiahol si tepláky a zišiel dolu. Ja som ho pozorovala pričupená na hornom schodíku. Najprv sa pozrel vonku cez okná v kuchyni, potom prešiel na druhú stranu a pozrel sa z obývačky. Odomkol dvere a vyšiel vonku. Zbehla som dolu po schodoch a sledovala som ho cez okno v obývačke. Rozbehol sa smerom do záhrady. Vážne som sa bála vyjsť von. Zakričal Petrove meno dva krát a o chvíľu znovu. Pootvorila som dvere, aby som mu povedala, čo sa deje, keď otvoril dvere.

„Niekto tu bol. Adam utekal dozadu.“

Bez váhania si natiahol tenisky a rozbehol sa za Adamom. Zavrela som dvere a schúlila sa na kraji pohovky. Sledovala som malú diódu v roku miestnosti. Nič, ani len na stotinu sekundy nezasvietila. Zrak mi padol na hodiny pod televízorom - 05: 28. Dnes bude ťažký deň. Už teraz som sa cítila unavene.

Asi po pol hodine som videla ako sa Adam vracia nazad.

„Do riti!“, tresol dverami.

„Čo sa stalo? Chytili ste ho?, opýtala som sa mierne.

„Ale nič, len som sa mohol obuť. Vbehla do lesa. Aspoň, že Petra to napadlo. Snáď ju chytí.“

„Ju?“

„Annu. To ona tu znovu bola. Čo je s tým hlúpym alarmom, že ju vôbec nezaznamenal?“, opýtal sa skôr sám seba.

„Je vypnutý.“, ukázala som hore do rohu, kde je svetielko.

„Kurva!“, nahnevane buchol rukou do steny, „Vieš si predstaviť čomu som ťa mohol vystaviť?“

„Adam... Nič sa mi nestalo.“, ubezpečovala som ho.

„Ale mohlo sa.“, hovoril vystrašene.

Cez okno som videla ako sa nazad vracia Peter a ťahá Annu za sebou za vlasy. Prišlo mi jej trochu ľúto, ale prečo vlastne? Zaslúži si to.

Utekala som sa hore obliecť. Zaregistrovala som ako Adam vychádzal vonku  a Peter na neho posmešne vykríkol:
„Nabudúce si obuj topánky.“
Vybehla som hore a prehrabávala sa v kufri s oblečením. Mala by som sa konečne vybaliť. Natiahla som na seba rifle a tričko s dlhým rukávom. Utekala som dolu, natiahla som na nohy botasky a vyšla vonku. Adam práve volal na políciu.

Chcela som vidieť do očí žene, ktorá tak strašne túži po mojej smrti. Postavila som sa priamo oproti nej. Zodvihla hlavu  a začala sa rehotať.

„Tak tu si.“, povedala.

„Som. A čo s tým urobíš?“, opýtala som sa ironicky.

„Ja nič.“, rehotala sa ďalej.

Mala som sto chutí vylepiť jej facku.