Náš boj.
Chcem sa s vami podeliť o náš príbeh.
Veľmi som sa tešila na moje krásne bábo. Tehotenstvo som si užívala napriek tomu, že mu v 20t.t. diagnostikovali diafragmatickú herniu - bráničnú prietrž. Nevedela som a hlavne som neverila tomu, že to bude až také vážne. Absolvovala som rôzne vyšetrenia. Napriek odporúčaniam, aby som ukončila tehotenstvo, išla som za hlasom svojho srdca. Už mesiac pred pôrodom som išla do pôrodnice, každý očakával, že malý sa bude pýtať na svet skôr. No Peťkovi sa na svet nechcelo ani po troch vyvolávačkách, tak na štvrtý deň mi robili sekciu. Prišiel na svet po 41t.t.
Peťko sa narodil v októbri 2013 a začal sa ťažký boj. Ihneď po narodení musel byť v umelom spánku, na prístrojoch, vďaka ktorým dnes žije. Z pôrodnice na áro. Prvá operácia prišla po týždni. Lekári nemohli dlhšie čakať. Operácia bola nevyhnutná. Po náročnej operácii /bránica oddeľuje hrudník od brušných orgánov a keďže ju Peťko nemal, všetky orgány z bruška sa mu presunuli do hrudníka, takže sa pľúcka nemali kam vyvíjať a srdiečko vytlačili na pravú stranu/ sa Peťkovi ešte viac pohoršilo. Ešte v ten večer ho museli skúsiť napojiť na prístroj ECMO, ktorý sa používa pri kardiologických operáciách, na odľahčenie krvného obehu a oddýchlo by si srdiečko aj pľúcka. Z ára ho previezli na Rap-ku /áro pre kardio/. Počas tých dlhých troch týždňoch, ho museli operovať niekoľkokrát. Reoperácie bruška, vždy ho museli operovať na tej izbe, kde ležali aj iné detičky, lebo nebol schopný prevozu na operačnú sálu. Zakaždým som čakala na chodbe, nemohla som sa ani pohnúť. Jediné, čo mi zostávalo, modlenie, z modlidby do modlidby. Prosenie... Vďaka lekárom, ktorí konzultovali Peťkov stav s lekármi z Ameriky, sa im ho podarilo zakaždým zachrániť. Vždy bol jeho život na vlásku, vždy sa vyskytlo niečo. Veľmi ťažké obdobie. Jedno ráno mi pani primárka povedala, aby som sa s malým rozlúčila, lebo ho budú musieť odpojiť z prístroja ECMO, a pravdepodobne to nezvládne. Viem ako sa cítia matky, ktorým deti zomierajú. Ja som to prežívala deň čo deň, každý deň ma na to pripravovali, že tento deň, možno táto hodina bude posledná. Neprajem to nikomu. Ale stále som si hovorila, nemôžem byť slabá, nemôžem plakať, Peťko potrebuje silnú mamu. Na tomto prístroji bol tri týždne. Bolo to hrozné, Peťko to zvládne, on je veľký bojovník. Toto som si hovorila deň čo deň. Každý deň som sa modlila a prosila Boha aby mi Peťka nebral, aby pri nás stál. Peťko vyhral aj tento boj. Asi po týždni relatívne stabilizovaného Peťka previezli na oddelenie patologických novorodencov. Veľký problém bolo dýchanie, dýchali za neho prístroje. Týždeň pred Vianocami ho museli urgentne operovať opäť, črievka nezvládli tú silnú záťaž, reoperácie bruška, ťažké toxické lieky, čo bral od narodenia. Zase nás pripravili na najhoršie, ešte čakali na muža, aby sa s malým stihol rozlúčiť, kým ho budú operovať. Od narodenia mu každý deň neustále tieklo 17 - 19 infúzok, ťažké lieky, tlmenie, od bolesti, na srdiečko, vitamíny, antibiotiká... Každý deň to mám pred očami. Zase sa dostal do ťažkej sepsy. Taký malý a silný. Vyhral ďalší boj. Zo sály opäť na áro. Zaspávala a zobúdzala som sa s myšlienkou, či bude nejaké zajtra, či Peťka ešte uvidím. No našťastie bolo, konečne sa mu po ťažkých mesiacoch začalo zlepšovať.
Po zlepšení stavu ho lekári extubovali, sám dýchal osem hodín, no opäť ho museli intubovať, veľmi ho to vyčerpalo. Vtedy som ho prvýkrát mala v náručí, po troch mesiacoch od narodenia. Šťastnejšiu mamu v okolí by ste asi nenašli. Nakoniec sa lekári zhodli na tracheostomii. Bolo to najlepšie riešenie. Peťko bol oveľa kľudnejší a bola s ním aj ľahšia manipulácia. Začal sa mu zdravotný stav zlepšovať a spomínal sa domáci ventilátor. Asi po troch mesiacoch sa rozhodli lekári odpájať ho z prístroja. Neskôr sa odpájal aj sám🙂. Vonku bolo teplejšie, dovolili mi chodiť s Peťkom na balkón, krátko, aby sa neunavil. Ešte viac sa mu polepšilo, a čerstvý vzduch sa mu tak zapáčil, že po pár dňoch si v kočíku pospinkal tri hodiny bez prístroja. A neskôr už vydržal sám dýchať celý deň. A tak je to aj dnes, cez deň dýcha sám a v noci mu pomáha umelá pľúcna ventilácia. Konečne nás po viac ako desiatich mesiacoch pustili domov a mohli sme byť konečne všetci spolu ako rodina.
No po tých ťažkých mesiacoch a ťažkej liečbe nám zostalo zopár diagnóz, a jedna z nich je hypotonický syndróm ťažkého stupňa. Peťko ešte nesedí, je ležiaci. Cvičím s ním 3-5x denne, no ide to veľmi pomaly. Dôležité je, že sám veľmi chce, snaží sa, no nie je to ľahké. Keď ideme na prechádzku a vidí nejaké detičky chodiť, hneď začne ukazovať s nožičkami, že chce chodiť, alebo by sa najradšej rozbehol za tými holubmi na námestí. Veľmi nás trápi, že mu nemôžeme pomôcť. Veľmi by mu pomohol rehabilitačný pobyt v Adeli centre, robia tam s detičkami zázraky. Pevne veríme, že sa nám podarí zozbierať finančné prostriedky, aby tam Peťko mohol absolvovať rehabilitácie. Ďakujeme všetkým, ktorí nás podporujú a držia Peťkovi palce.
www.appa.sk/peter-prcin/