Ked sa vraciam v spomienkach 4 roky naspät

Takto 4 roky dozadu som si s úsmevom povedala, ze sme to zvládli. Aj naše "posledné" dieťa bude júnovčiatko. Posledné dni to už nevyzeralo nijako slávne, bábo naliehalo dolu, kontrakcie každú chvílu a často. Maly sa v bruchu metal ako ryba a este 3 dni pred tym dal v bruchu ukazkovu otocku (nastastie sa konecne zvrtol hlavou dolu), co teda riadne bolelo. Konečne bolo na tehotenskom odpočívadle 37+0...žiadne predčasniatko. O tretej ráno boli kontrakcie už také časté, že som povedala manželovi, že by sme mali ísť do pôrodnice. Prvé deti sa narodili za 4 a za 2,5 hodiny od prvej kontrakcie, môj des porodiť v aute bol preto myslim dosť pochopitelný. Monitor, hamilton, monitor, chodenie po chodbe...akosi sa nic nedialo...kontrakcie silne, ale maly neklesal. Zasa hamilton... po sialenych 15 hodinach (toto som fakt necakala...) sa rozbehli poriadne kontrakcie... za dalsie  tri hodiny otvorena z 2 na 8cm... lenze posledny monitor nas vydesil na smrt, malemu takmer nebilo srdiecko...potom rovna ciara...ako dlho? Kto vie? Stres a panika... dve sestricky na brucho, ze musi okamzite von... tak sme tlacili ako blazon... o zivot...jeho zivot... narodil sa modry, bez prveho kriku, bez nadychu, bolo ticho... po par minutach ale krik, plac, co poviem plac, vresk... nase male 2,6 kilove dietatko ukazalo,co skutocne prvotriedne dokaze - bojovat... dva krat pupocnu snuru okolo hrdla a pravy uzol v pupocniku...nas maly sa nam skoro uskrtil.  Dodnes ked vidim tu fotku, mam zimomriavky.. ako toto mohol? Hlavne sa mi natiska otazka, do akej miery si ten uzol zatahoval uz v brusku? Do akej miery musel mat kazdu chvilu v brusku pocit, ze sa skrti? 

Benjaminko nam nic od zaciatku neulahcoval... teda ani on sam sebe... silne koliky, hodinove nocne revy, kazdu chvilu o osteopata kvoli blokadam, vystresovane hypermobilne klbko nervov... ze nas prvy rok-dva neodviezli na psychiatriu bol skor zazrak. Ono si poviete, ze pri tretom vas uz nic neprekvapi, no ale... nie je to uplne tak, len mate uz isty druh rodicovskeho flegmatizmu a isty typ "nadeje", ze ono sa to raz zlepsit musi.. Drobec bojuje s uskami, dlhu dobu bol uplne hluchy, ma oneskoreny vyvin reci, vseobecne jeho chapanie hovoreneho je velmi spomalene. Kvoli vela autistickym crtam chodime k psychologicke, dost nam to pomaha. Zaostava za rovesnikmi skoro rok. Napriek tomu robi neuveritelne pokroky, najma posledne mesiace...rozprava non-stop, ma kopu kamaratov v skolke, zbavili sme sa jedovania, jacania a histerickych zachvatov, maly zazrak... preco to pisem vlastne vsetko? Pretoze nase tornado, ten, co stavia nas svet na hlavu ma dnes 4 roky! Pred nami pre mna najkrajsie obdobie v zivote dietata, najbezproblemovejsie, najstastnejsie, najuzasnejsie... dufam, ze si ho spolu uzijeme... vsetko najlepsie drobcek, ja dnes zasa budem revat ako mala, ked si spomeniem, ze stacilo tak malo a vlastne by si tu dnes nebol...