Navždy tehotná 3 - koniec príbehu (?)
Tak ma teda pustili domov. Veď to som chcela, o tom som snívala, o to som prosila doktorov. Napriek tomu som však bola nešťastná. Ako zvláštne to znie. Nešťastná tehotná žena... Už som nevedela nič, necítila nič, len zvláštne prázdno. A dookola som si opakovala slová lekárky: "Musíš sa tešiť na svoje bábätko!" Ako mantru...
Išla som k svojej mame a prvé, čo som urobila bolo, že som sa najedla domáceho jedla. Potom sme s mužom, na radu lekára, išli na prechádzku. Na nervy mi kúpil koláč a kávu. Pred kaviarňou som sa stretla so svojou šéfkou. Porodila o dva týždne skôr. So mnou to už nerobilo nič. Jej dcérka bola nádherná a ona ma povzbudzovala. Och, ako ľahko sa jej to hovorilo. Nechápala, nerozumela... Mne už vtedy nerozumel nikto "tam vonku". Zrazu som pocítila zvláštnu chuť vrátiť sa do nemocnice. Vrátiť sa na miesto, z ktorého som chcela celých päť dní zmiznúť. Tam boli ženy, ktoré mi rozumeli, lekári, ktorí mi rozumeli, zrazu som cítila, že tam patrím. Doma som si dopriala vytúženú sprchu. Pozerala som televíziu a nedokázala som sa už na nič sústrediť. Striedavo som pozerala do obrazoviek televízie a telefónu a stále dookola googlila tému "vyvolávaný pôrod".
Na druhý deň ma čakali kontrolné vyšetrenia. Všetko postarom. Stále jemná kontrakčná činnosť, tvrdnutie brucha, bábätko v poriadku. Lekár, ktorý ma včera prepúšťal a sám robil tieto vyšetrenia, zvažoval opäť hospitalizáciu vzhľadom na kontrakcie. Ja som nejak vo svojom vnútri cítila, že nie sú pravé. Že môžem ísť pokojne domov. Že ma čaká to, čoho som sa tak obávala - indukovaný pôrod. Takto som mu to povedala. Napriek iracionalite mojej výpovede súhlasil a poslal ma domov. Rozlúčili sme sa podaním ruky. Tak zajtra. Zajtra. 7.00. Nalačno.
Večer doma prebiehal rovnako ako predtým. Sprcha, oddych, telka. Večer okolo 21.30 sme si s mužom ľahli do postele. Zajtra konečne vezmem svoju vytúženú tašku. Zajtra ju konečne budem potrebovať. Vtom to na mňa doľahlo. Spustila som neutíšiteľný plač, lebo akokoľvek som sa snažila, bála som sa. Strašne som sa bála. Nedokázala som vidieť svoje bábätko, stalo sa pre mňa len veľkou neznámou, bolo len dym... Plakala som a plakala... Myslela som si, že túto noc nebudem môcť zaspať. Tak, ako som nemohla zaspať, ked rodila moja známa na môj termín pôrodu. Prekvapivo som však zaspala rýchlo a ľahko v náručí môjho muža...
Vytúžený deň
Ráno o 6.00 mi zazvonil budík. Dnes je ten deň. Vstala som, urobila som si základnú rannú hygienu. Obliekla som sa a dala posledné veci do tašky. Netušiac, že skoro o dvanásť hodín budem tým najšťastnejším človekom na svete. Všetky emócie boli preč a moja psychika pracovala na autopilota. V ten deň bola strašná zima, počasie u nás už niekoľko dní sužovali silné mrazy. Zaparkovali sme. Na polceste k bránam nemocnice sme sa museli vrátiť po všetky papiere. Môj muž, ktorý mi vždy tieto veci s humorom vyčítal, teraz mlčal. Pretože dnes je výnimočný deň. V obrovskom nemocničnom výťahu sme boli natlačení. Hneď vedľa mňa stál lekár, ktorého tvár som poznala z násteniek na gynekologickom oddelení. Ide do práce. Možno to bude môj pôrodník. Na chodbe sme sa manželom naposledy silno objali. Keď prekročíme dvere pôrodnej sály, už nebudeme mať také súkromie ako na chodbe. Rovnako sa so svojou ženou obíjmal aj ten lekár. Zazvonila som na zvonček. Ako dlho a ako často som si túto chvíľu predstavovala. Ako som po nej túžila. A teraz, keď sa to deje, som úplne prázdna. Necítila som nič. Všetko sa dialo presne tak, ako som nechcela...
Navždy tehotná 2
Stále som tehotná, navždy ostanem tehotná... Tieto myšlienky mi vírili hlavou. Stačí vydržať sobotňajšiu vizitu a pôjdem domov. Budem s mužom, pôjdem na nedeľný obed k mamke a pôjdem na hrob svojich starých rodičov, keďže sa blížil sviatok Všetkých svätých.
Vo dverách sa zjavil sympatický usmievavý lekár. Prezrel si naše karty, prehodil s nami pár slov a vydal sa za svojimi povinnosťami. Zastavila som ho s otázkou, ako to vyzerá s mojim prepustením. Moja otázka ho úprimne rozosmiala a kontroval mi otázkou, či som niekedy videla niekoho, koho pustili z nemocnice v sobotu. Keď v mojom výraze vyčítal, že nežartujem a naozaj dúfam v skorý odchod domov, skonštatoval, že moje prepustenie musí podpísať primár po veľkej vizite, ktorá bude v pondelok. A odišiel. Oči sa mi naplnili slzami a duša smútkom. Zo všetkého. Cítila som sa podvedená a hlavne ukrivdená. Nerodím a musím trčať v nehostinnom prostredí nemocnice...
V nedeľu som už tento fakt spracovala a začala si znova snovať svoje plány. Ak bude v pondelok veľká vizita, to prenášam už sedem dní, primár určite nariadi indukovaný pôrod. Možno hneď v utorok a možno v stredu. Možno budem v piatok doma aj so svojím Jakubkom. Určite to tak bude, určite... Veď CTG neustále ukazuje kontrakcie, pôrod je na spadnutie. Možno je to aj dobré, že som tu. Nebudem musieť počítať intervaly kontrakcií, oni rozhodnú, kedy ísť na pôrodnú sálu. A začala som sa tešiť. Tešiť na svoje voňavé bábätko, na svojho chlapčeka.
Poznáte to. Víkendy sú v nemocnici pokojné. Tiché. Cítila som sa priam ako na dovolenke v kúpeľoch. Poobede, sediac ešte v jedálni po tom, čo všetci odišli, priviezli pani po pôrode. A ja som na tom ležadle videla seba. O chvíľu... Tieto tiché dni boli tichom pred búrkou.
Nepríjemné zistenie
Nastal pondelok. Očakávaný deň. Sedela som na posteli ako na ihlách a očakávala veľkú vizitu. Nevedela som, čo čakať. Nikdy som v nemocnici neležala. Pred ňou nás navštívila lekárka, ktorá svižne skonštatovala náš zdravotný stav. K môjmu sa nedokázala vyjadriť - je dôležité urobiť cervikálne skóre, teda v akom stave bude môj krčok maternice. Od toho sa bude odvíjať postup. Veľká vizita bola letom svetom. Lekárka rýchlo referovala všetko primárovi, ktorý iba nezúčastnene kýval hlavou. A do toho doslova zástup sestier a lekárov pozerajúcich sa von oknom, akoby sa ich to netýkalo. Celá veľka vizita bola obyčajná formalita a ja som ostala sklamaná. Nejako som už vnútri cítila, že sa odtiaľto tak skoro nepohnem.
Navždy tehotná
V kalendári svieti dátum 24.10. 2016. Môj termín pôrodu. Slnečný a mrazivý pondelok. Na október dosť chladný deň. Už dva týždne pred ním mi môj lekár sľuboval pôrod. A nič sa nedialo. A ešte dlho sa nič diať ani nebude. To som však v ten deň vôbec netušila. A stále som dúfala, že to príde. Udalosti však nabrali dramatickejší spád.
Ešte v ten deň, asi o 22:00 mi moja známa s rovnakým termínom pôrodu napísala správu: "Ahoj, som po prijíme, odtiekla mi plodová voda, drž palce!" Vo mne to spustilo vlnu emócií. Prečo ona a nie ja? Nech všetko dobre dopadne. Možno sa stretneme na pôrodnej sále, možno ja tiež zachvíľu začnem rodiť. Moje zlé ja jej prialo, aby sa dlho trápila, moje dobré ja odporovalo, a prialo jej všetko rýchlo a ľahko. Po polnoci porodila zdravého chlapčeka. Môj však ešte stále nebol pripravený...
V stredu som navštíla rizikovú potermínovú poradňu. Všetko bolo v poriadku, malý mal ozvy ukážkové, ja som však nebola vôbec otvorená. Podľa službokonajúcej lekárky to nič neznamelo, nález sa môže meniť z hodiny na hodinu. V čakárni sme sa stretli dobrá partia a keďže sme na lekárku čakali dlho, spríjemňovali sme si čas rozhovorom. O tehotenstve a niektoré aj o deťoch a minulých pôrodoch. Ani jedna z nás netušila, že všetky skončíme v nemocnici...
Piatok. 5 dní po termíne pôrodu. Ja som úplne apatická a vynerovaná zároveň. Neustále si čítam o pôrodoch iných žien, o prenášaní, vyvolávanom pôrode. Okolo 10.00 ležím na gauči a pozerám telku, teda skôr do nej len neprítomne pozerám. Donútim sa ešte cvičiť s Aniballom, predsa len, môžem si vyvolať pôrod. Aj keď týmto babským receptom už neverím. Po prvom vytlačení pohodových 25 cm citím medzi nohami vlhko. Siahnem si tam rukou, ktorá ostane celá od krvi. Vyskočím na rovné nohy. Uterák aj gauč sú celé červené. Bežím do sprchy. Po chvíli krv prestane tiecť. Celá roztrasená volám mužovi, ktorý rýchlo štartuje auto a priletí z práce domov. Trvá na svojom a napriek môjmu iracionálnemu odporu berie moju tašku a ideme do nemocnice. Ešte netuším, že tú tašku nebudem ešte týždeň potrebovať...
Vyše hodiny čakám pred pôrodnou sálou. Lekári nestíhajú a tak sa riziková poradňa premiestnila tam. Mužovi volajú z práce. Musí sa vrátiť. Necháva ma tam a ja čakám. Nakoniec sa konečne dostanem na rad. Ozvy sú v poriadku. To ma upokojuje a zrazu sa mi náš byt zdá oveľa príjemnejší ako prostredie nemocnice, hoci doteraz na mňa pôsobil ubíjajúco. Lekár je však neoblomný. Hospitalizácia, pozorovanie. Keď to stále beriem ako žart, vytiahne papiere na reverz. To už mi úsmev mizne z tváre a rozplačem sa. Pred cudzím človekom, mužom... Upokojuje ma a sľubuje prepustenie hneď zajtra. Súhlasím. Je to vaše prvé dieťa, musíme byť opatrní. Má pravdu....
Na izbe sú milé žienky, hneď sa skamarátime a porozprávame o svojich osudoch. Na večeri stretávam ženy z rizikovej poradne. Jedna z nás to už má za sebou. Jej malý mal zlé ozvy, ešte v ten deň dostala indukciu a porodila. Povzbudzujeme sa, hoci každá ma slzy na krajíčku. Chýba nám domov, prostredie nemocnice je stresujúce. Jediné, čo mám predpísané sú ozvy dvakrát denne, záznam pustia hneď po večeri. Asi v polovici prichádza lekár a kontroluje ho. Máte kontrakcie, necítite to? Jediné čo cítim je tvrdnutie brucha, na ktoré som zvyknutá od 36 týždňa. Ešte dnes v noci porodíte, nebojte sa. Dnes v noci. Teším sa. Bojím sa. Budem to mať za sebou. Moje spolubývajúce ma povzbudzujú. Zaspávam s pocitom, že pôrod asi nebude taký bolestivý. Zobudia ma zvony, ktoré do vysokej budovy nemocnice doliehajú z veľkej diaľky. Už viem, že je ráno. A ja som stále tehotná...
Ešte 000 dní do pôrodu. A kde je ten pôrod? V nedohľadne. Už dlho som tu nič nenapísala. Aj som chcela, ale posledné týždne som úplne apatická. Môj gynekológ mi povedal, že porodím do týždňa. Pred dvoma týždňami... A ja som stále "celá", "2v1", "kinderko", či iné názvy z dotieravých smsiek a správ.
Apropo, správy, smsky, telefonáty. V živote sa o mňa nezaujímalo toľko ľudí, koľko sa zaujíma teraz. Cítim sa ako celebrita. Stredobod pozornosti. Som zvedavá, ako dlho im to vydrží. Jakubko je teraz totiž bezúdržbový, rozumej, neplače, nekaká, neotravuje. Aj ja som zatiaľ v pohode. Veď môžem kedykoľvek zdvihnúť, ísť na kávu, moje dieťa pritom mlčí. A mlčím aj ja a neotravujem. Plienkami, zaparenou riťkou, kojením... Možno si troška pobľabotám o aniballe a čajíkoch, ale to je tak asi všetko. Hej, a ešte kríže. Že ma bolia.
Tých problémov je ale omnoho viac. Ťažko sa hovorí o tom, že túžim už čo najskôr porodiť, že nevládzem nosiť Jakubka, nieto fyzicky, ale psychicky. Že ma bolí brucho, neviem sa vycikať a vykakať, že za každým pichnutím vidím nadchádzajúcu kontrakciu. Že si neviem obliecť ponožky, obuť topánky, vstať, sadnúť, ležať, fungovať... Ja som si naozaj tehotenstvo užila, ale tieto posledné dva týždne sú na nevydržanie. Áno, mala by som oddychovať, aj oddychujem, áno, mala by som užiť posledné dni a pospať si, aj spím. Milí volajúci a píšuci, áno, všetko to robím.
"Už aby to bolo", "Už aby si porodila". Fakt? Veď mať toto brucho je také super. Prečo si ho nemôžem ešte nechať? A keď už konečne porodím, nedám to nikomu vedieť, aspoň polroka! Prečo by som to robila? Ja sa chcem tešiť sama, bez vás... Veď tie najkrajšie momenty života ako svadba, narodenie dieťaťa, vnúčaťa si vždy človek nechá pre seba, nikomu nezavolá, nenapíše a tí chudáci ľudia musia potom každý deň vyvolávať... Lebo to je jediná cesta k získaniu informácií.
"Keď to čakanie je také ťažké, už sa neviem/e dočkať!" Fakt? To by som nepovedala, mne sa čaká úplne v pohode, veď všetky tie problémy (ktoré ste nazažili, alebo už zabudli, že zažili, vrátane stresu a strachu) si úplne užívam, wau! Juhú, ešte! Chcem prenášať! Minimálne dva týždne.... Veď ja netúžim už držať svoje dieťa v náručí, keď ho môžem mať ešte stále takéto bezúdržbové a bezproblémové, keď môžem ešte spať, nič nerobiť, čítať si atď. A myslieť na pôrod, keď je presne 000 dní do pôrodu? Čo ste? Veď to by mi ani nenapadlo....
Baby, v praci poslali moju matersku a dnes som bola v socialke a nic tam nemaju. Materska mi zacala 12.9. Bola som to aj v praci preverit a oni maju len urobenu kopiu. Matersku vraj 100% odoslali. Stalo sa to niektorej z vas?
Tak som si aj ja urobila fotku s bruškom. Mnohé z nich si ich robíte, dokonca profesionálne, chcete si zachovať pamiatku na toto krásne obdobie. Ale mnohé ste aj smutné, že ste to nestihli, že ste si neurobili dôkladnú fotodokumentáciu svojho tehu progresu. Tak to robíte na poslednú chvíľu. Veď aj ja, ako všetko, ale to už po minulom príspevku asi viete.
Premýšľala som, ako túto fotku zrealizujem. Keďže fotky "o zrkadlo" preferujem iba vtedy, ak sa potrebujem s mamou, alebo kamoškou poradiť o tom, či si ten sveter kúpiť alebo nie, rozhodla som sa pre samospúšť. Zobrala som svoj foťák (ponadávala, lebo baterky už boli samozrejme fuč), položila ho na gauč a urobila prvú snímku naprázdno. No keď sa tam nejak nastavím, tam by mohlo byť moje telo od pol pása dole. Vybehla som do spálne, vzala sexi košeľu, rozopla ju tak, aby trčalo bruško a zvyšok doplní photoshop. Ako hovorí Janko Ďurovčík, troška to nasvietime, troška to nadymíme a bude to fajn. No, "trošku". Trošku dosť.
Tak som sa tam nejak nastavila (už som si samozrejme nepamätala miesto, ale nevadííííí) a spustila desaťsekundovú samospúsť. Hm... Nemusím asi hovoriť nič. Pokus č.2. Pokus č.3. Pokus č.4. Pokus č.užtoanizatensvetnepočítam. Pokus s malými papučkami. Ešte horšie... Toto už neopraví ani photoshop. No, moje tehotenstvo asi nie je až tak sexi. Vzdávam to...
Nakoniec vznikla táto fotka. A som rada. Pretože najviac vystihuje tehotenstvo. Nie je to totiž žiadna sexi vec. Sú to opuchnuté nohy, strie, bolesti, výtoky, kopance od toho drobčeka, ktorého síce ľúbite, ale niekedy by sa vážne mohol krotiť, vysoký cukor, tlak a strašne veľa strachu. Ale hlavne, strašne veľa radosti... Ale takej inej... Neopísateľnej.
Aby mohla táto fotka vzniknúť, musela som sa prehnúť dopredu. Lebo, áno, nohy si nevidím. A niekoľko mesiacov som si už nevidela šušku. Ale ani ma to netrápi, lebo ani žiletkový servis už dlho šuška nezažila. Úprimne obdivujem môjho muža, že mu to nevadí... Milé mamky, ktoré ste si nestihli spraviť krásne fotky svojho bruška, nevadí... Pretože to najhlavnejšie ostáva v našich srdciach, v našich spomienkach. A to nám nikto nevezme. Ani náhoda, ani nejaký blbý vírus, ktorý zrazu, náhodou, vymazal naše dáta. My vieme, čo sme prežili a koho sme nosili. 🙂
PS: Môj manžel si tiež prečítal môj prvý príspevok na blogu. Musela som sa mu pochváliť, ako ste mi fandili. No keď uvidel príspevok o sexe, povedal: "Čo ti šibe? Mala si tam napísať, ako ťa každý deň trtkám, aj dvakrát!" Takže áno, trtká ma každý deň dvakrát... 😉
1...2...3... Skúšam príjem... 🙂 Ako to tu funguje? A kto všetko to uvidí?
Mám pocit, že som sa tu pridala trošku oneskorene. Väčšina z vás tu funguje od prvých dvoch čiarok na teste, teda pardon // čiarok na teste. (Niektoré aj skôr, napr. v skupine Snažilky som sa dozvedela, že čo je DC, DPO atď.) Ja som čaro tohto miesta objavila len pár týždňov dozadu, keď ma môj zamestnávateľ vyvrhol z mora pracovných povinností a kolotoča na pláž menom MD (aj túto skratku som vyčítala tu). Som doma. Cítim sa ako povaľač. Ak sa snažím niečo urobiť, po polhodine odpadnem od únavy na gauč, kde sa zase cítim ako povaľač. Takto to trvá od zhruba pol deviatej do pol desiatej večer. Môj MM ma presviedča, že je to v poriadku, no ja to tak vôbec necítim. Cítim sa však sama a často sa už neviem dočkať, kedy príde z práce. Tak si čítam vaše príspevky, skupinu Októbrovky 2016, kde už polovica porodila. Len ja porodím asi až v novembri, tak sa možno premiestnim do Novembrovky 2016. 🙂
No ale nie toto som chcela. Som v 37týždni tehotenstva. Som prvorodička. Nič neviem. Všetky ženy tu mi prídu hrozne informované, sčítané, každá si tu vieme poradiť a neustále sa zaujímame. O seba, svoje dieťa, kamarátky, o novinky, o to, ako to čo najlepšie zvládnuť. Aj ja. Ale cítim sa ešte viac zmätená a ešte viac sa bojím. Pôrodu, toho, čo príde... Že moje dieťa bude škaredé. Že bude plakať. Že nebude piť. Že mi budú krvácať bradavky. Že nebudem spať, že sa už nikdy nedostanem von s kamoškami, s mužom, že nebudeme mať sex (čo už teraz veľmi nemáme, keďže to vonkoncom nie je romantické 😀). Bojím sa ako dieťa oblečiem, či mu nebude zima, že mu nebudem dobre variť... Že nespoznám, kedy prichádza pôrod, že nespoznám, že mi odtiekla plodová voda, že to bude bolieť a nezvládnem to, že tam budem kričať, nebudem chcieť tlačiť, že na mňa budú kričiať a ja si spravím hanbu na pol mesta. Že aha, to je tá, čo kričala a nerodila a teraz ostane za trest navždy tehotná! Navždy bude mať svoje dieťa v bruchu, za trest! Navždy ju už bude bolieť chrbát, navždy bude spať s tehotenským vankúšom medzi nohami a už nikdy si sama nezaviaže šnúrky na topánkach! Lebo nič nevedela a všetkého sa bála....
