Ešte 000 dní do pôrodu. A kde je ten pôrod? V nedohľadne. Už dlho som tu nič nenapísala. Aj som chcela, ale posledné týždne som úplne apatická. Môj gynekológ mi povedal, že porodím do týždňa. Pred dvoma týždňami... A ja som stále "celá", "2v1", "kinderko", či iné názvy z dotieravých smsiek a správ.
Apropo, správy, smsky, telefonáty. V živote sa o mňa nezaujímalo toľko ľudí, koľko sa zaujíma teraz. Cítim sa ako celebrita. Stredobod pozornosti. Som zvedavá, ako dlho im to vydrží. Jakubko je teraz totiž bezúdržbový, rozumej, neplače, nekaká, neotravuje. Aj ja som zatiaľ v pohode. Veď môžem kedykoľvek zdvihnúť, ísť na kávu, moje dieťa pritom mlčí. A mlčím aj ja a neotravujem. Plienkami, zaparenou riťkou, kojením... Možno si troška pobľabotám o aniballe a čajíkoch, ale to je tak asi všetko. Hej, a ešte kríže. Že ma bolia.
Tých problémov je ale omnoho viac. Ťažko sa hovorí o tom, že túžim už čo najskôr porodiť, že nevládzem nosiť Jakubka, nieto fyzicky, ale psychicky. Že ma bolí brucho, neviem sa vycikať a vykakať, že za každým pichnutím vidím nadchádzajúcu kontrakciu. Že si neviem obliecť ponožky, obuť topánky, vstať, sadnúť, ležať, fungovať... Ja som si naozaj tehotenstvo užila, ale tieto posledné dva týždne sú na nevydržanie. Áno, mala by som oddychovať, aj oddychujem, áno, mala by som užiť posledné dni a pospať si, aj spím. Milí volajúci a píšuci, áno, všetko to robím.
"Už aby to bolo", "Už aby si porodila". Fakt? Veď mať toto brucho je také super. Prečo si ho nemôžem ešte nechať? A keď už konečne porodím, nedám to nikomu vedieť, aspoň polroka! Prečo by som to robila? Ja sa chcem tešiť sama, bez vás... Veď tie najkrajšie momenty života ako svadba, narodenie dieťaťa, vnúčaťa si vždy človek nechá pre seba, nikomu nezavolá, nenapíše a tí chudáci ľudia musia potom každý deň vyvolávať... Lebo to je jediná cesta k získaniu informácií.
"Keď to čakanie je také ťažké, už sa neviem/e dočkať!" Fakt? To by som nepovedala, mne sa čaká úplne v pohode, veď všetky tie problémy (ktoré ste nazažili, alebo už zabudli, že zažili, vrátane stresu a strachu) si úplne užívam, wau! Juhú, ešte! Chcem prenášať! Minimálne dva týždne.... Veď ja netúžim už držať svoje dieťa v náručí, keď ho môžem mať ešte stále takéto bezúdržbové a bezproblémové, keď môžem ešte spať, nič nerobiť, čítať si atď. A myslieť na pôrod, keď je presne 000 dní do pôrodu? Čo ste? Veď to by mi ani nenapadlo....