Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
    Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
    bona
    29. jan 2011    Čítané 0x

    Ze lyzovacka s detmi ;)

    Tento text mi prišiel emailom od kamaráta, ako reakcia na môj článok

       "Deti a lyže" z minulého roka. Autor podpísaný ako Michal Diviak mi je

       neznámy no i napriek tomu som sa rozhodol článok zverejniť. Uvádza

       totiž veci na pravú mieru a nič neprifarbuje, tak ako je tomu v mojom

       článku. Tí čo  už lyžovanie s deťmi majú za sebou sa môžu len usmievať

       popod fúzy. My ktorý to práve prežívame dáme určite autorovi za pravdu.

       No vy čo vás to ešte len čaká, pozorne čítajte! Móóc poučné.

    Vyšliapal a zlyžoval si z Krížnej za jeden a trištvrte hodiny? Alebo si

       vyniesol na chatu 80-kilovú vynášku? Alebo si sedemnásť hodín stúpal

       hore kopcom v šesťtisícmetrovej výške? Strávil si dva dni v severnej

       stene Bradavice? Alebo si visel celý deň v lavičke na komíne a

       štetkoval a štetkoval? A teraz sa tváriš, že máš dosť a že potrebuješ

       oddych? Makal si ako fretka, svaly ťa pálili, pľúca ti pískali a bolo

       ti na tyčku? Myslíš, že si sa namáhal? Tak potom nevieš, ale vôbec

       nevieš, čo je námaha. NÁMAHA totiž je, keď ideš lyžovať s deťmi.

     Ráno

       Zabudni na svoje šťastné skialpinistické rána, keď neváhaš ani sekundu

       po zapípaní budíka, tichučko sa vytratíš z domu, v aute si pustíš Yael

       Naim a po pár chvíľach osviežujúcej jazdy si v červenom svetle

       vychádzajúceho slnka v mrazivom vzduchu ukrajuješ svoje vŕzgajúce metre

       smerom hore.

     Deti spravia z tvojho rána chaotické peklo. Nechcú vstávať. Nechcú

       jesť. Nechcú ísť na záchod. Nechcú si umyť zuby. Nechcú sa obliekať.

       Nevedia, kde majú spodky, čiapku, rukavice. Nechcú ísť nikam. Chcú

       pozerať Čipa a Dejla. Ty si ale neoblomný. Chodíš natiahnutý vo

       funkčnej bielizni po vykúrenom byte, začínaš sám sebe smrdieť, hľadáš

       spodky, čiapku, ponožky. Varíš čaj, vyrábaš salámové chleby. Deti sa

       krčia na gauči a ostentatívne driemu. Zúfalo dúfajú, že si to ešte

       rozmyslíš.

     Nakládka

       Aké ľahučké je hodiť do kufra svoj "ultralajt" batôžtek a lyžiarky,

       pricvaknúť lyže na strechu a odfrčať. S deťmi je to iné. Vynášaš lyže z

       pivnice, v každej ruke jeden pár, hrany sa ti zarezávajú do dlaní,

       zhadzuješ nejaké obrazy a kvetináče. Nasledujú lyžiarky, cestou po

       schodoch ti určite nejaké spadnú a nakoniec paličky, batohy a tašky. Na

       záver vybiehajú z domu deti, prilby na hlave, stúpajú si na rozviazané

       šnúrky, tratia rukavice a po zemi za sebou ťahajú šály. S prvými

       príznakmi seknutia v krížoch ich nakladáš do auta. Dieťa napchaté v

       otepľovačkách je o dve čísla väčšie a ty sa ho pokúšaš pripútať. Prvé

       kvapky potu ti stekajú po chrbtici do zadkovej ryhy.

    Jazda

       Tvoje obľúbené cédečká si pokojne nechaj doma. Budeš počúvať škreky,

       plač, pišťanie. S bolesťou v srdci budeš v zrkadielku pozorovať, ako sa

       po tvojich poťahoch rozlieva džús, ako sa trúsi kroasant a rozotiera

       roztopená čokoládka. Uprostred jazdy na diaľnici sa dozvieš, že niekomu

       treba kakať a že niekto si zabudol jednu rukavicu.

    Do výstroja

       Je to jedna z najťažších etáp. Kto už niekedy obúval decko do lyžiarok,

       vie o čom je reč. Kľačíš v parkoviskovom sajrajte, dieťa sa ťa drží za

       vlasy, z celej sily rozťahuješ skelet lyžiarky a reveš: "Tlač! Tlaač!

       Ešte potlaaaač!!!" Svaly sa ti trasú, decko z celej sily ťahá tvoje

       ubiedené vlasy a tvári sa, že tlačí. A potom "šuch" a noha je tam. Keď

       zistíš, že pravá topánka je na ľavej nohe, rúca sa ti celý svet. A

       odznova. Potom nasleduje zapínanie klipsní. Ešte stále kľačíš,

       zmrznutými rukami cvakáš klipsne. Najprv slabo. Potom silno. Zase

       slabo. A zase silno. Tichučko, len tak pre seba, kňučíš od námahy,

       bolesti a zúrivosti. Chceš sa schúliť do klbka, ľahnúť si do slanej

       blatovej brečky vedľa auta, nehybne ležať a čakať na koniec.

     Cesta hore

       Máš rád, keď sa pásy kĺžu, keď máš nos plný skvelého, chladného

       vzduchu, keď ti krv rytmicky klopká v ušiach a svaly máš horúce a

       vláčne? Miluješ ticho, pokoj a samotu?

     Budeš polhodinu stáť v rade na lístky. Potom budeš polhodinu hľadať

       deti. Potom budeš polhodinu stáť v rade na lanovku. Budeš stáť vedľa

       dvojmetrového repráku a budeš cítiť, ako ti basy vibrujú lebečnými

       kosťami a hrudným košom. Vypočuješ si speváčku, čo sa volá Madonna.

       Okolo teba budú stovky ľudí, niektorí budú len pol metra od teba. Budú

       kričať a šliapať ti po lyžiach. Uvidíš také týpky, o akých sa ti

       nesnívalo ani v najťažších nočných morách. Ty aj tvoje malé deti budete

       pre nich vzduch, budú do vás vrážať a pritláčať vás o zábradlie. Potom

       budeš ponížený sedieť na lanovke a držať deti za goliere, aby ti odtiaľ

       nevypadli.

     Cesta dolu

       Čerešnička na torte. Strmý, nedotknutý svah, vykrajuješ svoj zvlnený

       podpis do panenského snehu. Hlboko dýchaš, všetky zmysly máš napäté ako

       struny a zároveň si omámený konskou dávkou štiav šťastia. Nikto ťa

       nevidí, nevidíš nikoho. Nie sú hory, nie je nebo, nie je sneh. Ste

       všetko a jedno.

     Zabudni...

       Budeš sa valiť v dave a ostražito sledovať rútiacich sa šialencov.

       Budeš chrániť vlastným telom svoje drobné dieťa pred nepríčetnými

       snowborďákmi. Budeš celú cestu dolu ziapať na to nešťastné dieťa:

       "Oblúčiky! Oblúčiky!" Budeš mu utierať sopeľ a slzy, zbierať jeho

       rukavice, paličky a lyže. Budeš mu rozpletať zauzlené nohy a prekrížené

       lyže a veľakrát ho budeš dvíhať zo zeme. Budeš ho dávať na kraji

       zjazdovky cikať (toľko vrstiev odevov si v živote nevidel). Často budeš

       kľačať a povoľovať a priťahovať mu lyžiarky. Maj pri sebe skrutkovač -

       budeš nastavovať viazanie. Budeš veľmi, veľmi unavený. Spotený. Zúrivý.

    V bufete

       V reštaurácii si na nervy? Vyzeráš a chováš sa tam ako slon v

       porceláne? Ku šťastiu ti stačí, keď si na vrchu Krížnej sadneš za závej

       a naleješ si horúci čaj z termosky a schrúmeš tatranku?

     Tvoje deti ťa určite donútia, aby si im niečo kúpil v bufete. Napriek

       tomu, že ty NIKDY nestojíš v žiadnom rade, budeš v ten deň stáť už v

       niekoľkom. Polhodinu. Je jedno, či tam bude päť ľudí, alebo päťdesiat.

       Zase sa budú na teba tlačiť cudzí ľudia, tí istí, čo ti v rade na

       lanovku stúpali po lyžiach. Vystojíš ten nechutný rad a dáš za jeden

       decový čaj v plastovom poháriku euro a dvadsať centov. Vypiješ si ho

       sám (neznášaš ovocný čaj), lebo deti chceli džúsik.

    Transport

       Toto všetko sa bude niekoľkokrát opakovať. Potom budeš volať deti domov

       a tak, ako ráno nechceli ísť sem, tak teraz nebudú chcieť ísť domov.

       Budú robiť scény napriek tomu, že ledva stoja na nohách, sople im visia

       až po kolená a sú polomŕtve od hladu a dehydratácie. Keď ich budeš pri

       aute vyzúvať a vyzliekať, zistíš, že sú aj hlboko podchladené a že

       prsty na nohách a rukách majú biele a keď zakúriš v aute, budú kričať

       od bolesti. Ale po pár chvíľach jazdy nastáva zlatý klinec programu -

       detičky zaspia.

    Body

       Teraz už je ti fajn. Fičíš zimnou krajinou, prišla na rad aj tvoja

       muzička. Si v podstate spokojný a aj všetci ostatní sú spokojní. Nabral

       si dobré body a tie sa vždy oveľa ťažšie získavajú, ako strácajú. Možno

       si spomenieš, ako sa s tebou trápili tvoj tato a mama a aký si bol

       nemožný a neznesiteľný. A možno si predstavíš, ako jedného dňa bude

       jeden z tých spiacich diablikov prešľapávať pred tebou stopu a druhý ti

       ponesie v batohu pivko.