Som človek, ktorý vyrástol na umelom mlieku a nikdy som nevidela naživo dojčenie. Nikdy sa mi teda dojčenie nezdalo prirodzené. Mala som trochu úsmevný pocit pri predstave, že moje telo bude produkovať mlieko tak, ako sa to deje napríklad u kráv, či iných cicavcov.                                               

Počas tehotenstva  som sa snažila čo najviac dozvedieť o pôrode a následnej starostlivosti o bábätko. Teoreticky som si uvedomovala, že kŕmiť dieťa vlastným mliekom je to najlepšie, čo mu môžem dať. Prirodzenejšia a vhodnejšia strava pre bábätko neexistuje. Občas som na základe čítania Konceptu kontinua myslievala na ženy mnohých národov, ktoré jednoducho nemajú k dispozícii umelé mlieko (vlastne kravské, lebo z neho sa UM vyrába) a tak dojčia akosi samozrejme. Možno hlavne preto, lebo je to v týchto kultúrach bežné a človeka tam asi ani nenapadne, že by to mohlo byť inak.                    

Na prípravách na pôrod, ktoré som absolvovala v dvoch pôrodniciach som sa o dojčení nedozvedela nič. Ešte že existuje naša dula, od ktorej som sa za hodinu prípravy dozvedela o tehotenstve, pôrode a dojčení viac, než na oboch kurzoch v nemocniciach. Dostali sme DVD s názornými ukážkami dojčenia a riešením najčastejších problémov a tiež radu, aby sme so sebou v pôrodnici mali odsávačku mlieka. DVD sme videli niekoľkokrát a veľa sme s manželom debatovali o dojčení a jeho výhodách. Najdôležitejšie, čo som sa pred pôrodom o dojčení dozvedela bolo uistenie od duly, že to prirodzene zvládnem a to s pôžitkom.

 Po pôrode mi personál novorodeneckého oddelenia dcérku priložil k prsníku hneď na pôrodnom stole. Bolo to čarovné: bábätko, ktoré ešte nevedelo o svete nič, vedelo ako má papať materské mlieko! Naplnilo nás prekvapenie a údiv... a veľká radosť. Ťažkosti nás však ešte len čakali. Dcéra Janka papať chcela a to často, ale nevedeli sme jej pomôcť prisať sa. Sestry, ktoré to vedeli, to jednoducho na požiadanie urobili (hoci bez vysvetlenia ako na to), a malá papala dobre a pre mňa bezbolestne. No boli tu aj sestry, ktoré to nevedeli ale zato vedeli, na koho zvaliť vinu, že malá papá málo, dlho a bolestivo: na mňa... Bradavky sa mi v priebehu pár hodín zmenili na krvácajúcu chrastu a keď dcéra papala, ronila som horké slzy bolesti... Z DVD aj od duly sme vedeli, že dojčenie nemá bolieť. Pýtali sme sa teda sestry, či robíme dačo nesprávne. Dozvedeli sme sa, že to treba vydržať!! A bradavky ma bolia a krvácajú, lebo si ich málo natieram! Tak. Druhý deň po pôrode som sa už vôbec neobliekala a chodila som po izbe s prsníkmi hrubo natretými masťou, pričom som vyskúšala snáď štyri druhy. Bradavky som si chodila nahrievať pod biolampu, ktorá bola v pôrodnici k dispozícii, čo mi trochu pomohlo, ale dlhodobé riešenie to nebolo. Dojčiť som nemala dlhšie ako 15 minút, ale Janka si za ten čas nevytiahla skoro nič okrem krvi z mojich bradaviek... Odsávala som prakticky stále, keďže som mala ručnú odsávačku, s ktorou je to zdĺhavejšie a vyčerpávajúcejšie ako s elektrickou. Sestry nám hladnú dcéru dokrmovali- čo sa dalo robiť, nemohli sme ju nechať hladovať a ja som ju už neprikladala kvôli silnej bolesti.                                                                                          

Napokon  sa mi ochranný klobúčik, ktorý som pre všetky prípady mala so sebou stal vykúpením. Dojčenie ma prestalo bolieť a bradavky sa mi začali hojiť. Z pôrodnice sme odchádzali dojčiac cez klobúčik... Že je ideálne dojčiť bez neho som si uvedomovala a manžel ma k tomu tiež povzbudzoval. Ale pri spomienke na ukrutnú bolesť som sa k tomu akosi nevedela odhodlať.                   

V prvých štyroch týždňoch som mala trikrát niekoľko dní vysokých teplôt (39,8) spojených s bolestivými, zatvrdnutými a zapálenými prsníkmi. Manžel mi vyžobral od všeobecného lekára penicilín, keďže môj ženský doktor mal dovolenku. Len tak na okraj, zdravotníctvo, ako má žena s teplotou 39,8 a novorodeným dieťaťom navštíviť lekára kvôli antibiotikám? Volali sme do pôrodnice a tam poradili: odsávať, odsávať, odsávať... To pomáhalo, teplota klesala... Antibiotiká boli úžasné, bola to obrovská úľava.                                    

Pôrod. Existuje o ňom množstvo mýtov, predstáv, snov a túžob... Každá mamička má vlastný príbeh. Toto je ten náš...

Ešte počas dospievania som si vravela, že rodiť by som radšej nechcela... Potom, keď som stretla môjho nastávajúceho, začali mi víriť v hlave myšlienky o tom, že s týmto človekom by som to skúsila. A pred svadbou sme už o deťoch aj veľa hovorili. Nuž, manželstvo je pre rodinu. Aspoň taký názor zdieľame s manželom.

Prvý rok manželstva sme si vychutnali osamote - vzájomným spoznávaním a utužovaním nášho vzťahu. Tušili sme, že s bábom bude času menej. Niekoľko dní po prvom výročí sme sa ale o bábo pokúsili. Poprvýkrát a úspešne. Radosť občas striedali zmiešané pocity, keďže som prvé štyri mesiace prevracala... Ranná nevoľnosť bola celodenná a aj nočná. Ale manžel mi bol veľkou oporou a spoločne sme to zvládli - hoci som musela veľa cestovať, keďže navštevujem univerzitu vzdialenú asi 140 km.

Zo začiatku som sa na myšlienku, že ma čaká toľko obávaný pôrod, veľmi nesústredila. Ale ako pribúdali mesiace a bruško rástlo, trávila som čoraz viac času zisťovaním informácií v časopisoch, na internete a na rôznych fórach. Manžel sa so mnou zúčastnil prípravných kurzov vo Zvolene, v Štiavnici aj s dulou. Do posledných dní sme neboli rozhodnutí, či budeme rodiť vo Zvolene, alebo v Štiavnici. Záviselo to aj od toho, či to stihneme, lebo Štiavnica je ďalej...

S pomocou duly, ktorá rodila aj tam, aj tam, sme sa rozhodli pre Štiavnicu. Naše rozhodnutie ovplyvnili hlavne dva dôvody:

1. ak je bábätko v poriadku, v Štiavnici ho neodnášajú na termolôžko, ale nechávajú pri matke už na pôrodnom stole.