Prišiel som na spôsob, ako „skrotiť“ deti v triede. Nečakajte ale nič objavné, zaviedol som autokraciu. 

Najskôr som mal veľmi dlhý príhovor na tému dôležitosti vzdelania, ich budúcnosti a že zmeny sú v ich prospech. Základné pravidlá sú:

• všetci sedia pri jednom stole (stále sú v triede len 4), 
• nemôžu chodiť na wc počas vyučovania, 
• kto pomaly pracuje, dostáva domáce úlohy, ktoré musí splniť.  

Tiež sa snažím neusmievať na ne počas vyučovania (ale samozrejme nápomocný som naďalej). A pomohlo to!

Decká opäť makajú, začali byť komunikatívnejšie, pracovitejšie, aj cez prestávky chcú pracovať, dokonca jedna študentka si pýta aj viac domácich úloh. Prešli len tri dni od zavedenia zmien, nechcem to zakríknuť, ale zatiaľ som nadšený. Či chcem, či nie, oni sú budúcnosť Afriky. Oni sú možní budúci učitelia, doktori, podnikatelia atď. 

A na dosiahnutie týchto mét musia na sebe pracovať niekoľkonásobne viac a musia byť aj omnoho silnejšie, ako iné deti vo svete. Tu sa s nimi nikto maznať nebude, ani sa nemôžu moc spoliehať na podporu rodiny. Sú to síce len deti, ale už teraz sa musia začať biť za svoju budúcnosť.

Po mojich takmer dvojmesačných skúsenostiach pri riešení problémov v bazári som sa rozhodol podeliť sa s vami o moje skúsenosti. Niekedy je to omnoho ťažšie ako sa na prvý pohľad zdá. Každá zo strán má svoj pohľad na jadro sporu a veľmi často môžete byť za toho zlého. Preto som sa rozhodol opísať v niekoľkých príspevkoch najčastejšie vznikajúce problémy v bazári a ako sa snažím docieliť spravodlivé riešenie. 

Problémy s nekomunikovaním sa líšia od prípadu k prípadu. Chcem dať do pozornosti, že naším cieľom nie je hneď niekoho potrestať či sa vyhrážať. Zablokovať bazár, zablokovať užívateľa a podobné návrhy s akými sa stretávam odporujú nášmu a aj tvojmu cieľu. 

A našim spoločným cieľom je vyriešiť problém! Existujú mnohé prípady, kde rodinné problémy či zlý zdravotný stav môžu spôsobiť odmlčanie sa na Koníku. A to v najmenej vhodnej chvíli, keďže máte napr. nedoriešený spor v bazári. 

Preto pre poškodenú stranu potom nelogicky vyčkávame. Niekoľko dní, možno až týždňov. Zablokované obchodovanie v bazári používame až ako poslednú možnosť. 

Vyskytujú sa aj otázky, prečo neblokujeme priamo užívateľov. 

Z jednoduchého dôvodu - ako som už spomínal, naším cieľom je problém vyriešiť a zablokovanie užívateľa znemožní vyriešiť problém v budúcnosti, ak užívateľ bude opäť aktívny. A ak už nikdy nebude aktívny, ťažko ho zablokovaním nejako potrestáme. 

Vstávanie o 5:30 každé ráno sa už začína prejavovať. Pol dňa zívam a večer vždy zaspím ako zabitý. No a medzitým frustrácia.

Musím napísať, že decká sú veľmi inteligentné. Preto ma hnevá ich rastúca neposednosť počas školy. Počas pár výnimočných hodín, keď sa sústredili a makali, tak som žasol ako rýchlo im to myslí a všetkému rozumejú. Keby boli cieľavedomejšie, tak si viem predstaviť, že by si niektorí z nich dokázali bez problémov urobiť vysokú školu. 

Aby som ale tú školu upresnil, v mojej triede (rohový stôl v jedálni) sú tri deti. Tie najstaršie, čiže jedna ôsmačka, piatak a štvrtáčka. Čiže na každý predmet potrebujem tri rôzne prípravy a zatiaľ učím 4 predmety. Matematiku, prírodopis, angličtinu a predmet, ktorý je kombináciou dejepisu a zemepisu. A nie je to vôbec také ľahké. Veľa vecí o Keni, rastlinách si musím prečítať, zopakovať počítanie bez kalkulačky a aj tak ma vždy niečo prekvapí. Napríklad v teste na otázku, že zubná kefka je ľahko vyrobiteľná doma mi decká jednoducho dokázali, že je 🙂

 Začínam tiež pociťovať istú frustráciu z nedostatku autority. Doteraz som nikdy nebol s deckami úplne sám, teraz keď učím tých najstarších a vediem aj voľno-časové aktivity, tak to začína byť cítiť. Počas školy až tak nie, ale počas voľného času nastupuje totálna anarchia. Decká odmietajú byť v tímoch spolu kvôli krivdám z minulosti, každú chvíľu sa niekto uráža, odchádza, najmladšie deti po mne lozia ako po preliezke. Už mám takmer vytrhané chlpy na predlaktí.

Malá a veľká ruka (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

Žiadna hra ani aktivita sa tak nikdy nezačne, dokonca ani futbal. Čas sa vlečie, všade krik po svahilsky, nestíham ani len registrovať kto, kde, s kým, ako, prečo, proti komu a podobne. Na môj krik ani vyhrážky nikto nereaguje. A okrem toho, čím sa reálne môžete vyhrážať deťom, ktoré ani nič nemajú. Dokonca aj priamy rozkaz na konkrétnu osobu bol zamietnutý bez nejakej diskusie. 

Pri domácich prácach sa stále cítím ako učeň. Deti mi vysvetľujú, koľko prášku mám použiť, ako mám správne prať v rukách, koľko štipcov by som mal použiť. Ja som mal totiž v ich veku na starosti akurát tak zaviazať si šnúrky na topánkach. 

Kedysi som sa práci vyhýbal a dnes súťažím s deťmi, kto urobí prácu rýchlejšie a lepšie. Tiež som nemal vôbec k deťom vzťah. Úprimne, považoval som to za niečo malé, urevané, čo len vylučuje tekutiny z rôznych otvorov. A ako keby to deti o mne vytušili. 

Získal som si ich maximálnu pozornosť. Nedávno som si uvedomil, že už mi nevadia cudzie tekutiny na sebe. Sliny, slzy, špina rôzneho druhu od zdravých detí aj od deti s AIDS.

Ale stále mám isté hranice. Ako keď za mnou prišlo jedno dievča a ukázala mi kývajúci sa mliečny zub. Chcela, nech jej ho rukou vytrhnem. Tak toto sú asi moje najnovšie hranice.

Verili by ste, že aj tieto deti dokázali plakať pri každej neprávosti? (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

Musím tiež napísať, že som bol na omši. A bolo to jedno veľké, prenádherné predstavenie. Kostol bol nový a plný. Jediným negatívom boli policajti, ktorí kontrolovali, či v prichádzajúcich autách nie sú bomby. Takisto ľudia boli kontrolovaní detektormi kovov. 

Po mojich mesačných skúsenostiach pri riešení problémov v bazári som sa rozhodol podeliť sa s vami o moje skúsenosti. Niekedy je to omnoho ťažšie ako sa na prvý pohľad zdá. Každá zo strán má svoj pohľad na jadro sporu a veľmi často môžete byť za toho zlého. Preto som sa rozhodol opísať v niekoľkých príspevkoch najčastejšie vznikajúce problémy v bazári a ako sa snažím docieliť spravodlivé riešenie. 

Pre mňa ide o najproblematickejšie rozhodovanie, keď sú predmetom sporu zlé miery tovaru. Ak dáte napríklad jedno sako pomerať piatim ľuďom, zaručene nenamerajú všetci rovnaké miery. A každý pritom môže merať s najlepším úmyslom. V prípade detí, ktoré rastú naozaj zo dňa na deň, už niekedy 1 cm môže spôsobiť, že oblečenie je malé.

Preto moja hlavná otázka znie - kde je tá hranica, keď by sa tovar mal vrátiť a kedy ešte nie? 

Pri kúpe oblečenia odporúčam sa len pýtať, pýtať a pýtať. A tiež sa dohodnúť na postupe, ak oblečenie nesadne. Je tak možné predísť mnohým problémom a náročnému rozhodovaniu z pozície admina.

--

Týmto článkom nenarážam na žiadny konkrétny prípad. Každý prípad je riešený individuálne. Len som vám chcel ukázať, ako vidím problémy v bazári ja a rád privítam aj váš názor na jednotlivé problémy. 

Naša malá rodinka sa pomaly rozrastá. Za posledný týždeň prišlo 5 nových detí, všetko dievčatá. Ak som mal predtým problém usmerniť našich 8 detí, môžete si predstaviť, aké to je teraz. 

Väčší počet detí ale nie je len strašiak. Stále bývam prekvapený, ako sa tie nové ustrašené decká dokážu rýchlo aklimatizovať už po pár hodinách. Ako ma hneď berú úplne prirodzene, opätujú mi úsmev. 

Občas, ak mi nejaké dieťa oponuje, ostatné deti ho hneď usmernia. Nahrádzajú mi tak chýbajúcu autoritu. Takisto aj v triede si decká navzájom pomáhajú. Ak nejaké dieťa niečomu nerozumie, druhé staršie mu to vysvetlí vo svahilštine. 

Napriek pozitívam, ktoré nové deti prinášajú, sa stále bojím ako to tu bude fungovať, keď ich počet bude narastať naďalej. Je nás málo dospelých a už teraz máme toho až až. Niektoré deti napríklad potrebujú špeciálnu starostlivosť či vyučovacie hodiny extra. 

Nemôžem ale povedať, že by boli hlúpe. Buď nerozumejú dobre po anglicky, alebo nikdy predtým do školy nechodili. Niektoré tak ani nechápu, čo sa to okolo nich deje. A teraz už len vymyslieť tak, aby extra hodiny nebrali ako trest, alebo sa necítili menejcenné. A aby sa to organizačne dalo zvládnuť. Lebo sme tu na všetko štyria.

Druhá vec, ktorú sa snažím v škole zmeniť je uzavretosť pred učiteľom. Zistil som, že deti vo svojich školách mali zakázané sa čokoľvek pýtať učiteľa. Preto sa aj teraz v škole bezvýsledne trápia samé nad jednotlivými cvičeniami. Pritom sa niekedy stačí len opýtať. Tak sa im každú hodinu snažím prízvukovať, že nech sa pýtajú. Kto sa pýta, bude múdrejší. Tí najšikovnejší v škole boli tí, ktorí sa najviac pýtali. A v niektorých prípadoch to prináša aj výsledky. Základom tu je totiž veľká trpezlivosť.

Po mojich mesačných skúsenostiach pri riešení problémov v bazári som sa rozhodol podeliť sa s vami o moje skúsenosti. Niekedy je to omnoho ťažšie ako sa na prvý pohľad zdá. Každá zo strán má svoj pohľad na jadro sporu a veľmi často môžete byť za toho zlého. Preto som sa rozhodol opísať v niekoľkých príspevkoch najčastejšie vznikajúce problémy v bazári a ako sa snažím docieliť spravodlivé riešenie.

Špeciálna kategória problémov pre mňa je poškodený tovar. Každý z nás vníma trochu inak výrazy ako nenosený, obnosený, použitý a podobne. V bazári totiž nie sú nové veci, takže isté známky obnosenia existujú vždy. Ako dosiahnuť spravodlivosť? 

Ideálne je, ak sa pýtate pred kúpou na všetky detaily, na ktoré ste citlivý. Takisto pedávajúca strana by nemala používať slová a superlatívy, o ktorých nie je 100% presvedčená. Tým sa podobné nedorozumenia dajú znížiť. 

Ako ale riešiť prípady, kde kupujúca je nespokojná so stavom oblečenia a predávajúca si je istá, že nezavádzala? Čo v takomto prípade? Je potrebné hneď trestať predávajúcu, tým že musí vrátiť peniaze, ak sa v inzeráte vyslovene neklamalo? Prípadne musí nová majiteľka oblečenia prekusnúť, že si napr. šaty nemôže obliecť a svoje peniaze už späť neuvidí? 

To sú prípady, keď nemôžeme povedať, že bola jednoznačne nastolená spravodlivosť. Vždy jedna strana by niesla všetky náklady a neurobila by pritom jednoznačnú chybu. 

Z toho dôvodu celkom často využívam možnosť zľavy z ceny tovaru. Predpokladám, že kupujúca sa tak poučí, že musí nabudúce byť dôslednejšia pri pýtaní sa na stav tovaru pred kúpou. Predávajúca sa zas poučí, že si musí lepšie prezrieť tovar, ktorý predáva a upozorniť aj na chyby, ktoré predtým nepovažovala za dôležité. 

Mám za sebou už niekoľko problémov v bazári. Niekedy je to omnoho ťažšie ako sa na prvý pohľad zdá. Každá zo strán má svoj pohľad na jadro sporu a veľmi často môžete byť za toho zlého, niekedy dokonca aj z pohľadu obidvoch strán. Preto som sa rozhodol opísať v niekoľkých príspevkoch najčastejšie vznikajúce problémy v bazári a ako sa snažím docieľiť spravodlivé riešenie. 

Jeden z najčastejších problémov vzniká pri posielaní tovaru obyčajným poštovným. Väčšinou ide o tovar za veľmi nízku cenu, ktorý sa neoplatí posielať doporučene. V takomto prípade musím úprimne napísať, že ak tovar nie je doručený, my nevieme určiť, kde nastala chyba. 

Tým pádom ho ani nevieme vyriešiť. Mohlo ísť o chybu predávajúcej, chybu kupúcej, ale aj problém na strane pošty. Ak sa teda v bazári dohodnete na obyčajnom poštovnom a niekde nastane problém, nevieme pomôcť. Vždy potom záleží len na vzájomnej dohode medzi obidvoma stranami. Nerád tiež vstupujem do diskusií medzi dvoma stranami, keď viem, že nemôžem zaujať jednoznačné stanovisko. Pri drahších tovaroch preto jednoznačne odporúčam trvať na doporučenej pošte. 

Tu by som odporučil dať do hodnotenia, že tovar sa stratil na pošte. Ide o neutrálnu poznámku pre predávajúcu aj kupujúcu a nám to pomôže zistiť, či sa totožný prípad nestáva stále tým istým používateľom. V tom prípade vieme skôr zaujať nejaké stanovisko a byť nápomocný.  

--

Týmto článkom nenarážam na žiadny konkrétny prípad. Každý prípad je riešený individuálne. Len som vám chcel ukázať, ako vidím problémy v bazári ja a rád privítam aj váš názor. 

Už som tu druhý deň a začína sa moja práca. V hlave mám množstvo navzájom nesúvisiacich myšlienok, tak ich budem písať rad radom ako mi napadnú.

V minulom článku som nestihol napísať jednu zaujímavosť z hlavného mesta, aj keď som tam dlho nezotrval. Nákupné centrá sú ako u nás. Majú tu takmer všetko. Len s rozdielom, že vám pred parkovaním skontrolujú spodok auta či nemáte výbušninu a pred vchodom prejdete detektorom kovov.

Je to spôsobené relatívne vysokým nebezpečenstvom teroristických útokov. Tieto hrozby sú tu reálne dlhodobo, preto nedávny teroristický útok, ktorý v októbri okupoval titulné stránky našich novín, nebol až taký prekvapujúci.

V Naivasha som začal žiť životom komunity. Učím matematiku a vlastne všetko čo príde. Aj keď skúsenosti s učením mám, tak musím priznať že učiť decká základné veci je omnoho, ale omnoho ťažšie. Na jednej strane som veľa všeobecných vecí zabudol (napr. o rastlinách, o zvieratách). Na druhej strane vedieť výsledok a postup niekedy nestačí.

Len vysvetliť obyčajné sčítanie, alebo prepísanie čísla na slovo je sizyfovská úloha. Mal by som problém to vysvetliť v slovenčine, nie ešte v angličtine deckám čo 90 % času hovoria svahilsky. 

Pritom majú veľkú chuť sa učiť a pracujú samostatne. Pýtajú si úlohy, bez červeného pera k nim nesmiem ani pristúpiť. Neskutočne sa tešia na každú "kvačku" čo im dám za správnu odpoveď. A dokonca sa sústredia, relatívne sedia na miestach (na africké pomery), až som prekvapený.

Ahojte,

som stážista na Modrom koníku a od pondelka tu začínam svoj štvrtý týždeň. Preto by som sa rád s vami podelil o zážitky a dojmy. Aké to tu naozaj je?

Pred mesiacom som o existencii tejto stránky ani len nepočul. Veď prečo aj, nie som cieľová skupina.  Prvá vec, ktorá ma presvedčila, že by som vôbec niekde bol ochotný stážovať bola uvoľnená atmosféra, ktorá tu vládla. Každý ma tu vrele privítal a trpezlivo odpovedal na moje otázky. A verte mi, nebolo ich málo.

Takisto som tu nezažil žiadny veľký stres, sledovanie príchodu či odchodu z práce, ako to býva zvykom. Tu ľudí baví čo robia, nepotrebujú taký dozor. Diskutujú spolu o všetkom. Tiež mnohé problémy  vo fórach či bazári sú diskutované. Moja klasická predstava admina, alebo zákazníckých centier je taká neosobná. Niekto zatelefonuje, napíše, na to sa rýchlo štandardne odpovie a koniec. Tu sa všetko rieši omnoho osobnejšie. Nie je ani problém priznať si chybu, poradiť sa s kolegami. 

Veľké plus stáže pre mňa ako jedáka je skvelá kuchyňa. Vynikajúce jedlá a zákusky každý deň. Odkedy som tu,  nemali sme 2x to isté jedlo. Spôsobom práce, podmienkami aké tu sú, by som to tu mohol nadnesene nazvať malým slovenským googlom.

Ale nie som tu len pre vykecávanie sa a jedlo. Pomaly som začal spoznávať aj samotnú stránku. Ako funguje, čo sa na nej všetko nachádza. Začal som riešiť prvé problémy v bazári, fotoblogoch či na fóre. Nie je to najjednoduchšie, keďže častokrát ste v situácii že budete ten zlý, nech urobíte čokoľvek. Aj keď máte úmysel byť nestranný a pomôcť. Takisto niekedy sa pomôcť ani nedá. O to viac ma tešil každý vyriešený spor a pozitívne reakcie.

Už je to tu. Musím priznať, že ma máločo dojme. Je september 2012 a ja sa vybaľujem vo svojej izbe v Keni. Ale pekne poporiadku.

Celé to začalo ako nevinné nadšenie v lete 2011, keď som mal šťastie na úžasných a inšpiratívnych ľudí. Ich cestovateľské príhody ma inšpirovali natoľko, že iné, ako cestu do Afriky, som si nepripúšťal. Rok na to som mal končiť školu, nemal som žiadne záväzky, ideálna východisková pozícia. Veľmi mi pomohlo, že rodičia nevystúpili ostro proti môjmu plánu a po istom čase som začal mať pocit, že ma podporujú. 

Nie je to prvýkrát, čo som išiel do zahraničia úplne sám. Ani prvýkrát, čo som navštívil rozvojovú krajinu. Vždy som radšej trávil prázdniny takto, ako klasickou dovolenkou spojenou s ležaním na pláži. Ale teraz je to iné, úplne iné.

Strach z neznámeho bol u mňa niekoľkonásobne vyšší. Pôvodne som mal ísť do Južného Sudánu, ale mesiac a pol pred odletom mi plán padol. Na naše miesta už mali sľúbených Američanov.

Do Kene som sa dostal úplnou náhodou. Jeden Kanaďan otváral nové centrum a súrne potreboval dobrovoľníkov. Síce ho nikto poriadne nepoznal, ani nikto nevedel, kde presne mám ísť, ale ja som sa rozhodol risknúť to.

Aby nebolo všetko ideálne, cestou v lietadle mi boli moje najslušnejšie veci, aké som si niesol do Afriky, obliate červeným vínom. A to rovno 2x. Ani raz síce mojou vinou, letuška mala asi zlý deň. Paradoxne, zlepšilo mi to náladu a ďalšia fľaška vínka sa už niesla pre mňa.

Ahojte.

Pred dvomi týždňami som začal stážovať na Modrom koníku a rád by som prispel mojimi zážitkami 🙂

V najbližších mesiacoch sa s Vami podelím o moje nedávne skúsenosti, ktoré som získal za posledný rok počas práce v Keni. Pomáhal som v novootvorenom centre asi 10 km od mesta Naivasha. Centrum sa venovalo zneužívaným deťom vo veku od 4 do 14 rokov.

Chalanisko z Martina, teda ja, som prvýkrát spoznal, čo je to starať sa o deti, robiť im rodinu, učiteľa i psychológa. Prvýkrát som zažil ako vyzerá "reálny" svet mimo vyspelej Európy. Počas roka som si písal na kolene zápisky. Každý utorok budem publikovať jednu časť príbehu. 

Na prechádzke za domom. (foto: Andrej Budai)

Hlina, náš večný nepriateľ. (foto: Andrej Budai)