Čo nám zrkadlí dieťa svojím úmrtím

JENNY –  dramatický rodinný seriál, ktorý by nám mal otvoriť oči, ale aj srdcia. Požiadala ma o pomoc matka, ktorá tento seriál nemohla sledovať a nie je sama…

Vidieť možnú realitu je ťažké, ale zatvárať pred ňou oči nikomu nepomôže. Ak niečo nevidíme, dieťaťu nemôžeme pomôcť.

Vo svojej praxi sa každý psychológ stretáva so strachom rodičov o svoje deti. Všetci citlivo vnímame správy o úmrtiach detí, ktoré „informačný strach“ posilňuje.

Spracovávala som tému – ako detské správanie zrkadlí rodičovské problémy a zostala mi otázka: “

PREČO musia deti trpieť a zomierať? Nedýchali toľko znečisteného vzduchu, nejedli toľko nezdravých potravín, neprežívali toľko stresov aby to ohrozilo ich zdravie. A predsa ochorejú! 

Toto bola aj moja prvá myšlienka po mojom ochorení, ktorá ma nasmerovala hľadať riešenie niekde, úplne inde a nie iba v hmotnom, vonkajšom svete.

Psyché – naša duša – aj ona cíti bolesť, ticho trpí, smúti, prosí a pritom potrebuje iba lásku, nehu, pokoj, krásu, múdrosť. A MY! Staráme sa iba o to – čo jeme, čo dýchame …. 

Sú okolnosti medzi nebom a zemou, ktoré nepoznáme, nezmeníme, nevyriešime a ani medicína nemôže vždy a všetko zvládnuť. Mnohí ľudia chápu, že je tu niečo väčšie a silnejšie. Dejú sa a budú sa diať udalosti, ktoré sú mimo našej kontroly a nášho ovládania. A obviňovanie partnerov, učiteľov, lekárov je iba obchádzaním podstaty problému.

Bolesť zo straty dieťaťa je daná generačne. V minulosti boli úmrtia detí časté. Mojej maminke zomreli štyria malí súrodenci. Neviem si predstaviť bolesť, ktorú cítila moja babička. Moja maminka prežívala úzkosť a silný strach o nás s bratom, a ja som so svojou úzkosťou a strachmi musela tiež pracovať.  Trápili ma celé detstvo a spôsobovali moje problémy so sústredením a učením.

Ak v minulosti zomrelo dieťa, rodičia sa nemali na koho hnevať, koho obviňovať. Brali to s pokorou a vravievali – „stala sa vôľa božia“. Dušu dieťaťa odprevádzali s modlitbami a smútok trval v pokore, v tichu a modlitbách jeden rok.

Každý citlivo vníma správy o detských úmrtiach – a to i napriek snahe lekárov a ich kvalitnej starostlivosti. Mám pocit, že dnešné médiá na to reagujú veľmi necitlivo a v záujme „záchrany iných detí“ šíria strach u rodičov, ale aj lekárov. Ak je potrebné niečiu chybu vyšetriť, dá sa to objektívne vyhodnotiť a urobiť záver. Verejné pranierovanie šíri iba strach, ktorý ohrozuje ďalšie deti, zneisťuje lekárov a rodičov. Šíri sa nedôvera.

Ako pomôcť deťom?

Časté ochorenia a úrazy detí sú signálom, že majú problémy s celkovou imunitou, hrubou motorikou, rovnováhou, koordináciou. Noha sa dá do sadry, hlava sa obviaže, na imunitu dostane dieťa lieky. ÁNO, je to potrebné. Ale nestačí to!

Vleklé a komplikované zdravotné problémy, časté úrazy a nehody dieťaťa, môžu byť signálom toho, že ono balansuje niekde medzi životom a smrťou. Mnohými závislosťami, často až sebadeštrukčnými (alkohol, drogy) riešia deti problém starého smútku, hnevu, ale aj tlaku ísť alebo ostať. 

Vždy je potrebné pozrieť sa na svoje emócie, na emócie rodu – čo ste deťom odovzdali, koľko hnevu, smútku, bolesti, nenávisti od vás “prevzali”. Deti sú éterické bytosti a ťažké rodové hnevy, nenávisť, zlosť ale aj smútok a ťažká depresia ich ničia.

Duša dieťaťa, ktorá chce odísť, si nájde indisponovaného lekára, nepozorného rodiča, neliečiteľné ochorenie alebo si nájde situáciu, v ktorej mu nikto nepomôže.

Aj pre mňa je ťažké prijať to, že ak dieťa chce odísť, odíde. Zostáva otázka, čo urobiť preto, aby nechcelo odísť, aby chcelo žiť.

Matka, ktorej v detstve zomrel otec a v dospelosti prvorodený syn, bola jedným z mojich prvých prípadov, s touto ťažkou témou. Skôr ako sme spracovali jej depresie z úmrtia syna, museli sme spracovať jej neukončenú traumu z detstva – úmrtie jej otca.

Prípad nepredvídateľného úmrtia dieťaťa v nemocnici, mal tiež svoje pozadie. Matka dieťaťa bola dlhodobejšie liečená pre onkologické ochorenie a zomrela rok po úmrtí dieťaťa. A postupne nasledovali ďalšie prípady matiek, ktoré po úmrtí detí prežívali ťažké depresie. Každá z nich mala ten istý problém v detstve – úmrtie otca alebo matky, ale aj súrodenca.

V psychike človeka vzniká kyvadlový efekt – rozum chce žiť, duša chce nasledovať stratenú matku alebo otca, a telo balansuje niekde medzi nimi.

Duša dieťaťa vždy hľadá svojho strateného rodiča (a to aj v prípade komplikovaného rozvodu rodičov). Dieťa dospeje, ale jeho zranená, malá, vnútorná bytosť v ňom trpí a balansuje medzi životom a smrťou.

Ochorenia majú oveľa, oveľa hlbší a širší rozmer, ktorý presahuje náš čas a náš priestor. Skôr ako začneme niekoho obviňovať a súdiť, je potrebné myslieť a pozrieť sa do svojho vnútra, prijať s pokorou a úctou osudy rodičov a starých rodičov, nech boli akokoľvek zložité a pre vás neprijateľné.

Mgr. Adamcová Lýdia