Referendum o rodine, ktoré je v poslednom čase tak často spomínané, sa zase tak typicky "poslovatelo". Teda uznávam, že je to blbé slovo, ale neviem, ako to napísať... tak skúsim inak - to, čo sa okolo referenda deje, je zase typicky slovenské. Myslím si, že sa zabúda na jednu dôležitú vec - a síce podstatu referenda. Väčšina ľudí ani poriadne nevie, čo tento pojem znamená.

Referendum je prostriedok, ktorým KAŽDÝ OBČAN v našej krajine môže VYJADRIŤ SVOJ NÁZOR. 

Referendum nemá za úlohu zistiť, čo je DOBRÉ a čo je ZLÉ riešenie. 

Referendum je HLASOVANIE, pri ktorom sa majú ľudia rozhodnúť pre ÁNO alebo NIE a nič viac ... nemajú hľadať pravdu, či súdiť tých, čo majú opačný názor.

ZHRNUTIE - Proste iba dve možnosti (klad a zápor) a vlastný názor... nič viac, nič menej... 

Všetky tie kampane typu "bojkotujem referendum" sú KROK SPäŤ pre demokraciu a slobodu. Každý občan má právo vyjadriť svoj názor, aby sa potom mohla menšina "prispôsobiť" väčšine. Žiaľ, v našom štáte ide zase o to, aby mali pravdu iba určití ľudia. A preto sa začína "tlačiť" na občanov, aby alebo zaškrtli ich názor, alebo nešli škrtať vôbec... keď už sa "ich" pravda nepotvrdí, tak nech je aspoň referendum neplatné pre malú účasť. Uvedomme si, že TOTO JE CELÉ ZLE a nemá to s demokraciou a slobodou nič spoločné... Za toto sme nebojovali pred 25-mi rokmi. Chceli sme slobodu, chceli sme demokraciu, chceli sme mať možnosť vyjadriť názor... teraz to máme, tak to skúsme využiť. Nenechajme sa ovplyvniť niekym, kto nepochopil podstatu pojmu REFERENDUM. Ide predsa o rodinu... aj o tú vašu... 

Hovorí sa, že sme si vianoce posunuli o level vyššie a síce urobili sme z nich komerciu... Ako tak sledujem tento týždeň, povedala by som, že sme sa tento rok zase posunuli o level vyššie a urobili sme z nich dôvod na to, aby sme ospravedlnili našu sebeckosť, chamtivosť a neúctu k tradíciam...

Sebeckosť a chamtivosť:

Stála som v obchode s kočiarom pri sebe. Staršia pani pozerala bábiky v regáli, ktorý bol tak zaprataný tovarom, že dve by sme sa tam nezmestili... alebo ak chcete zmestili, ale dačo by sme zhodili... tak som čakala, kým si vyberie, aj keď ako mama dvoch malých detí nemám času nazvyš... zrazu sa tam prirútila ženská, div mi neprevrátila kočiar, normálne odstrčila tú pani a začala sa hrabať v regáloch... pani sa na mňa pozrela a zašepkala, že to sú teda spôsoby a vypočula si od tej ženskej prednášku, že to radšej nebudem opakovať. Ale ak takto hovorí doma pred deťmi, tak viem, prečo môj malý chodí zo škôlky s takými slovíčkami. A žiaľ toto nebol jediný prípad, ktorý som zažila pri vianočných nákupoch.

Neúcta k tradíciám:

Vianoce boli pre našich predkov "čas radosti, veselosti"... keďže my sme národ poetický a radi rýmujeme, čas radosti, veselosti sa časom zmenil na "čas radosti, hojnosti"... z určitého pohľadu to chápem... moja babička spomína, ako pred 80 a viac rokmi nemali veľa a boli veľmi chudobní, ale na vianoce sa jej otec snažil a pozháňal všeličo... že mali ako deti aj kokosový orech, ale iba na vianoce... z toho je jasné, že čas hojnosti naozaj na vianoce býval a "čas radosti, hojnosti" bol teda logickým následkom "času radosti, veselosti"... žiaľ dnes je čas hojnosti celý rok... obchody sú zásobené nadmieru a kto vie dobre pogazdovať s peniazmi, môže si všeličo kúpiť... a nemusia byť ani vianoce... a preto, že kedysi mávali na vianoce viac, máme pocit, že to tak na vianoce musí byť... je to vývoj, ktorý má logické zdôvodnenie... keď si to však uvedomíme, zistíme, že vianoce a komercia akosi nejdú k sebe, že by sme mali viac myslieť na naše kresťanské tradície... lebo môj malý prišiel zo škôlky s tým, že Ježiško neexistuje, je to iba socha v kostole a teda môže neposlúchať... má len 5 rokov... a materialistický prístup k vianociam ho práve obral o to čaro, na ktorom sme ešte my vyrastali... a ak mám povedať pravdu, ďalší level vianoc si už predstaviť neviem... alebo nechcem?

Pamätám si, že asi až okolo ôsmych rokov som začala vnímať realitu, či skôr nerealitu postáv - Mikuláš, Ježiško a im podobných. Aj keď nás Mikulášom strašili a bola to určitá motivácia na poslúchanie, vždy to dobre dopadlo. Každý dostal sladkosť, nikoho čert neodniesol vo vreci do pekla... A dnes - pozerám telku, hovorí psychologička - rodičia si neželajú, aby ich deti boli strašené... aby boli vystavované takému scifi, ako je postava Mikuláša... nie je to výchovný trend dnešnej doby... 

A pamätám si ešte niečo... v balíčku sladkostí sa vždy objavila dajaká tá cibuľka, zemiak, či uhlík... lebo veď povedzme si na rovinu, kto z nás - deciek - poslúchal celý rok... a brali sme túto časť balíčka ako "hanbu", nechválili sme sa s tým... bola to motivácia aspoň na chvíľočku sa správať pekne... veď čo keby budúci rok boli vo vrecku iba cibuľky... aj keď sme po pár dňoch na toto predsavzatie zabudli, aspoň sme nad sebou trošku popremýšľali... fakt aspoň trošku... a za Mikulášom sa nikam nechodilo, on vždy prišiel k nám domov... žiadne námestia a nákupné centrá a celá tá davová psychóza okolo toho... pekne doma, v kľude, zarecitoať, zaspievať... poďakovať za balíček... 

Šli sme zo škôlky, Šani ako zvyčajne tam kopne, tu rypne, tak mu hovorím, že teda je odvážny, že druhý deň má prísť do škôlky Mikuláš a on sa takto škaredo správa. Odfrkol a s výrazným afektom mi oznámil: "A ty nevieš, že to nepríde ozajstný Mikuláš, lebo ten neexistuje, to bude iba prezlečený chalan." No nedalo mi, tak som sa spýtala, odkiaľ to má... "Od Jarky." (podotýkam, že to nie je spolužiačka, ale priamo pani učiteľka) ... Ja nie som za zbytočné a akože "výchovné" strašenie detí, ale načo potom máme dodržiavať nejakú "slovnú hru" - vyčisti si čižmičky, v noci chodí Mikuláš, keď už malé deti učíme, že to vlastne nie je tak... tak im rovno povedzme, že si tie čižmičky čistiť nemusia a sladkosti im necháme na kredenci my - rodičia... načo také cavyky, keď to nemáme dotiahnuť do konca... bolo mi smutno za toho môjho krpca... on sa mal tešiť, že príde Mikuláš, mal mať "zdravý" strach z toho, že možno bude v balíčku dajaký ten zemiak, mali sme sa rozprávať o tom, prečo Mikuláš chodí a nosí darčeky - podľa tradície drobnosti... no urobili sme si z toho zase niečo iné - moderné...  Mikuláša s drobnosťami sme prerobili na "akožemikuláša" s drahými darčekmi a tonami sladkostí...  

A šli sme zo škôlky s balíčkom od Mikuláša, zase kopajúc a skákajúc, tak hovorím, že bacha na to, že ešte sa môže stať, že domov Mikuláš prinesie miesto sladkostí uhlíky. A zase úškrn a premúdrelá odpoveď: "Mne to vadiť nebude, aspoň si budem môcť kresliť na chodník. A vôôôbec  mi nebude vadiť, že budem celýýý špinavýýý." Afektovaná druhá veta s pohľadom, ktorý hovoril - len sa vyhrážaj, ty to budeš nakoniec prať... 

Je mi smutno... na jednej strane sa predháňame, aby sme naše deti oboznamovali s básničkami, pesničkami, je to samé Fíha-tralala, Zahrajko a neviemčo, mnohokrát čím zahraničnejšie, tým lepšie... na druhej strane zabúdame na naše slovenské tradície, na ktorých sme my - rodičia vyrástli... vymenili sme podstatu Mikuláša za komerciu... vymenili sme podstatu vianoc za obžerstvo... vymieňame partnerov pri najmenšom a hlavne stále riešiteľnom probléme... vymieňame... náš život za dokonalú ilúziu... 

Dnes som dookola opakovala Šanimu, že ten balíček pri balkónových dverách mu priniesol Mikuláš... že prišiel nadránom a kúzlom ho pretlačil cez sklo, aby mu urobil radosť... že v balíčku má iba pár sladkostí, lebo na svete je veľa detí a Mikuláš nie je bohatý... ale asi zbytočne... myseľ môjho dieťaťa už je zaťažená dnešnou dobou... posledná debata o darčeku na vianoce nedávno skončila tragicky - "Mami, ja si môžem od Ježiška želať čo len chcem, aj veľa drahých darov, veď Ježiško má peňazí dosť, veď mu ľudia nosia do pokladničky." ... odkiaľ to má, netuším... ale presne viem, odkiaľ pochádza môj smútok...