Chystala som Šanimu rožtek so syrom a šunkou a 1 plátok šunky mi ostal... no nebudem ho odkladať, vytlačila som si naň trošku syra z črievka, stočila a vopchala do pusy... Šaniho pohľad, ako keby som neviem aký prúser urobila a otázka: "Mami, to akože akože tebe chutí iba taká ČISTÁ ŠUŠKA SO SYROM?" ... sme sa rehotali spolu ešte polhoďku potom...
"Maminka, prosím ťa, toto autíčko mi nevyhoď, dobre? Ani keď bude staré a rozbité, ja si ho chcem nechať na pamiatku navždy... teda nie navždy, iba kým neumriem, lebo potom mi to bude jedno." ... som okoktavela, odkiaľ to ten chalan má...
Žienky, viete poradiť, prosím? Som cca mesiac po operácii žlčníka, mám 14-stehovú jazvu krížom cez brucho... a mám taký pocit, akoby ma to "ťahalo"... neviem to inak opísať, len keď sa vystriem, tak cítim, že sa to akoby naťahovalo "proti svojej vôli"... máte niektorá takú skúsenosť po operácii/cisárskom? Je niečo na to, aby sa to uvoľnilo? Zdá sa mi, že to mám aj také tvrdšie okolo tej jazvy... dokedy to "povolí"? dík za odpovede
Šani vymenúva, čo by chcel od Ježiška... pri piatej veci som ho stopla a vravím mu: Šani, ale Ježiško musí doniesť darčeky všetkým deťom, takže si nemôžeš ty sám toľko želať... Kukne na mňa a zahlási: "Mami a ty nevieš, že Ježiško má peňazí dosť? Šak mu všetci nosia do kostola do pokladničky." ... auajs
Ďakujem všetkým mojim priateľom a známym, ktorí mi držali palce a podporovali ma... som doma... po skoro 6-tich týždňoch... a ak by sa vám zdalo, že som trochu nekompletná, tak sa nečudujte... ostalo zo mňa iba 82%... dnešná váha -19kg... ešte že bolo z čoho... na pamiatku mi ostala 4cm diera do brucha, ktorá sa dúfam zacelí... tak ešte chvíľu držte palce...
Pozerali sme rozprávky na českom programe... ja som zaregistrovala, že Bob či Bobek (neviem, ktorý) má TVRDÝ SPANÍ a aj Šaniho výbuchy smiechu... "Šani, čo je na tom smiešne?" ... "Mamííí, prečo ten zajac PRDÍ PRI SPANÍ!" ... porazí ma z neho...
Pomooooc... uvarila som si na 2 dni, tekvicovú polievku a kurča so zemiakmi a kyslou kapustou... bola som s deckami vonku, tata bol na obed... večer idem odkladať jedlo do chladničky a že polievka nikde, hrniec prázdny a druhé na plechu všetko... tak sa ho pýtam, že čo jedol... polievku... bola taká super, že si dal "iba" polievku a aby sa najedol, tak si tam namrvil rožok... a dokelu... môžem si nechať zájsť chuť na zajtra a závidieť tých 5 porcií...
"Mamííí, babička hovorí také hovadiny preto, lebo má viac rokov ako ty?" ... nooo a čo ti babička také povedala, čo si myslíš, že je hovadina? ... "Lebo mi povedala, že budem nosiť HOLIACI STROJČEK, keď budem mať KRIVÉ ZUBY!" ...
"Mamííí a Artur je už úplne ONAŠENÝ?" to je výraz skomolený z dvoch slov - osvojený a náš... lebo Šani sa stále tak strašne ponáhľa, že mu pusa predbieha myšlienky... 😀
Zajtra je deň D... máme stretávku zo ZŠ po 24!!! rokoch... prihlásilo sa nás 21 (z 36), čo považujem za úspech... a je fakt, že niektorých som nevidela celých tých 24 rokov... že sme ako trieda boli na prd, ale teším sa na tie " naše ksichty" 😀
Výchovné vysvetľovanie Šanimu nemalo konca-kraja, stále musel mať posledné slovo... už ma to dožralo, tak hovorím: "A dosť, už nebudem s tebou diskutovať, lebo to zneužívaš, posledné slovo budem mať ja a bodka!" ... Šani úškrn "Bodka?? Aká bodka?? Jáj, to malé čierne, čo býva pri písmenkách..." pomoooc
"Artur, nekukaj na mňa, oči si daj na chleba, keď ješ."
Spoveď ženy...
Stála na zástavke busu... taká obyčajná dedinská žienka... proste sú žienky, na ktorých to vidíte, že nie je z mesta... také tie milé babenky... stretla sa so známou... možno za iných okolností by sa spolu zasmiali na dedinských klebetách, potrkotali by... dnes však nie... babenka sa potrebovala vyžalovať zo svojho trápenia s návštevou vnukov... (podľa toho, čo som pochopila, boli to traja chlapci vo veku cca 9, 8 a 6 rokov)
„Jáj, šak som zúfalá... mala som šeckých troch vnukvov na prázdninách... sodoma-gomora... šak prvý deň ešče jak-tak, druhý deň mi už ponadávali do kráv sprostých, večer ma ten najmenší dokopal, lebo som ho do koscelíka volala... tretí deň došla susedka na kávičku, šak vieš, máme ten putovný rúženček, došla, že pomodlíme a poklebetíme... ušla od nás, tí chalani jej nadávali, tak som sa hambila... som volala nevesce, nech dójde pre nich... no došiel syn... a začal mi dohovárac, že mama, dnes sa už dzeci nevychovávajú, jak kedysi, dnes sa dzecom necháva volnosc, sa neobmedzujú, aby sa im neublížilo... že šak by traumu mali, musia byť slobodné, či čo... že on má traumu, jak sme ho s tatkom obmedzovali, keď sme ho vychovávali... že sme šecko zle robili...“ Slzy sa rinuli po vráskavej tvári... „Toľko sme obetúvali, žeby vyštudoval, žeby sme z neho vychovali slušného človeka... jáj, šak čo je totok za doba... aby dzeci šecko mohli, opľuli ma, dokopali... a ani vlastná krv si ma nezastala, žeby sa im chúďatkám výchovou neublížilo... ešte že sa toho chudák mój dedko nedožil, Pánboh mu daj pokoj večný...“
Vedela by som k tomu popísať všeličo... ale nechcem...
"Mamííí, mamííí, našiel som KOZU!!!" ... (kozák)
Jajáj, už sa tá materská demencia chytila aj mňa... predvčerom som sa prichytila, že idem sama z obchodu okľukou, akoby som mala kočiar, lebo skratkou sú schody... a kočiar doma aj deťmi... včera som bola u našich, kočiar odložený pod schodiskom, schádzam dolu schodmi a napadne ma - jéj, aké milé, niekto tu má taký istý kočiar ako ja... (že na ospravedlnenie môžem povedať len to, že som rannú kávu nestihla)... ale idem od našich, stojím na nástupišti, kukám, ako si Artur pyšne vykračuje s mojou tetou za ruku a hoe-dolu vozím prázdny kočiar zo zvyku... baby, berte ma do klubu... 😀
Pred 4 rokmi som sójovú tyčinku zjedla celú... pred 2 rokmi som z nej mala iba polovičku, lebo som sa podelila so Šaňkom... dnes som z nej nemala nič - podelili si ju deťúchy a mne ostal obal... no proste nič nie je, ako bývalo... len keby sa to chcelo prejaviť aspoň na tých mojich kilách... 😀
Prosím vás, nemá niekto macka Pú z Dm-ky, ktorého nepotrebuje, lebo sa s ním dieťatko nehrá... nemôžem zohnať a súrne by som potrebovala... nášmu mackovi Pú sa pri prerezávaní zúbkov nášho Artura stala nehoda... je nepoužiteľný a žiaľ Artur iného plyšáka nechce... už som skúšala aj tak, že schovám a či sa nechytí na iného, no on iba macka hľadá... prosím-prosím, nájde sa u niekoho nevyužitý? u nás bude využitý na maximum, len musí byť ten z DM, lebo má gombík v ňufáku a ten slúži miesto cumľa... alebo ak by ešte niekto videl niekde v DM a bol by ochotný kúpiť... ďakujem
Šani: "Mamíííí, ja som asi ďalekohľad, lebo vidím strááášne ďaleko." ... nóó, asi...
O výchove... tak sme sa so Šanim dohodli na poslúchaní, ibaže mu to akosi nešlo... dohoda bola jasná, ak bude dobrý na návšteve, cestou z návštevy si kúpime nanuk... jasné, že nevydržal, takže po mojej vete "žiadny nanuk nebude za takéto správanie" sa spustilo divadlo... Prvé dejstvo - rev, popri ktorom bolo 30x zopakované "jááá chcééém nanúúúk"(bez úspechu a bez potlesku)... Druhé dejstvo - plač a 30x zopakované "jááá už budééém dobrýýýý" (zase bez úspechu a bez potlesku)... Tretie dejstvo - očividná nasratosť (lebo vie, že si nijako nepomohol) a hundranie "ja CHCEM byť dobrýýýý, prečo mi to nechceš dovoliť" (že tak byť dobrý ti s radosťou dovolím, synu)... no a slávnostne pridaný bonus k divadelnému predstaveniu bola veta "TO JE TAKÝ SPROSTÝ ŽIVOT"... (tak toto malo úspech, len neviem, kde to zase počul)...
"Mamí, a vtedy na tom hrade načo bývala tá LADOKOMORŇA?" ... (hladomorňa)
Šani zbadal cikať psíka Tima s labkou hore... kukal, kukal, potom sa majiteľky psíka spýtal: "To čo má Timo tú nohu pokazenú, či čo? Keď ju má tak divne." ... nooo, proste Šani...
Mám depku... zase máme vodu v pivnici... ako to tá smola fakt neskončí???
Na dovolenke, alebo... (rómske intermezzo č. 4)
Boli sme na dovolenke na “východe“. Bolo super, milí ľudia, krásne prostredie...
„Tých chlapčekov máte adoptovaných, že?“ otázka od kočky na recepcii... no áno... „A je to ťažké? Lebo viete, ja o tom nič neviem.“
„Vy dvaja ste bratia, že? Keď sa tak podobáte.“ otázka od čašníka na Šaniho ... nooo, ono je to trošku inak... „A ako je to s tými vašimi chlapcami?“ spýtal sa ma, keď sme sa stretli na terase...
Napriek tomu mi to celé pripadalo také iné ako u nás doma... nebola v tom taká tá zvedavosť, pri ktorej sa hľadá dôvod na posmech, načo nám bolo treba dvoch cigánov... bola to taká prirodzená zvedavosť, záujem o niečo nové... a práve ľudia na “východe“ by mali dôvod sa nám vysmiať, do čoho sme sa to pustili, lebo majú podstatne bližšie k negatívnym skúsenostiam s Rómami, ako ľudia tu v Trenčíne, ktorí situáciu poznajú iba z médií.
A potom v jedno ráno prišla do vedľajšej izby mladučká Rómka s vozíkom na upratovanie. Vlasy s parádnym melírom, kučery po pás, usmiata, zo sluchátok rómska hudba... s manželom sme sa na seba kukli a on sa začal smiať... lebo vie, že ja mám taký tik, keď stretnem slušného Róma, mám chuť ho osloviť a podebatiť, ako ide život... ako žije v našej spoločnosti, či varí rómske jedlá a počúva rómsku hudbu... či sa stretáva s odsúdením okolia napriek tomu, že žije slušný život... či... mám kopec otázok, ktoré vychádzajú z potreby poznať, na čo mám našich chlapcov do života pripraviť, s čím sa budú v živote stretávať. A zrazu sa tá mladučká Rómka pristavila pri nás. „Prepáčte mi osobnú otázku, ale tí chlapčekovia nie sú vaši, že? Máte ich adoptovaných?“... áno... „No lebo vidno, že sú NAŠI.“ Ostala som v nemom úžase... konečne mi to došlo... áno, sú VAŠI... vaši - rómski, vaši – slušní, lebo aj medzi vami sú aj slušní, pracovití a zodpovední ľudia... prečo dovolím, aby ich porovnávali s tými neprispôsobivými z osady?... prečo počúvam reči o génoch a príživníkoch?... naše deti sú úžasné a treba im dať vzory práve takýchto Rómov, ako bola táto mladá dievčina... milá, pracovitá, usmievavá... Keď odchádzala, usmiata nám zakývala... neviem, nakoľko sa jej “dotklo“ naše stretnutie, pre mňa však bolo obrovským poznaním niečoho dôležitého.
Vône, farby a chute života... (polnočné zamyslenie)
Vône...
Milujem vôňu chryzantém... napriek tomu, že vo väčšine ľudí vyvolávajú myšlienky na pohreb, mne sa páčia... vo mne vyvolávajú spomienky na Dušičky, na detstvo, kedy sme chodili zapaľovať sviečky a fascinujúco sme hľadeli na mihotavé plamienky, ktorých tisíce osvetľovali celý cintorín... vždy sme sa na tento večer tešili... napriek tomu, že sme s ohňom nemohli manipulovať celý rok, tento večer bol výnimka... a nepotrebovali sme ani tekvice a Halloween... vôňa vosku a chryzantém mi ostala v pamäti... vône sprevádzajú náš život... niekedy, keď ostanem z niečoho v pomykove, neviem zareagovať, zavriem oči a nadýchnem sa... zo začiatku to bolo iba o tom, že si ukradnem trošku viac času na reakciu... postupne som sa naučila ovoniavať... smejete sa?... vône života si vychutnávam často... nie tie umelé, čo človek na seba nakydá s myšlienkou, že sa iným bude páčiť... tie úplne prirodzené... vôňa pokosenej trávy, mokrej hliny, či zrelého ovocia na strome... vôňa dobrého jedla... vôňa pečeného chleba... vôňa starého domu, kde roky žili ľudia v láske... a mnoho iných vôní... vôní života a lásky...
Farby...
Pamätám si dobu, kedy farby boli modrá a modrá a kúsok červenej... modrá pionierska rovnošata a červená šatka... a všetci sme boli rovnakí... pamätám si, ako mi babka doniesla z Makyty pásik úúúžasnej žltej látky, jemnučkej ako pavučinka (šili z toho letné šaty do Nemecka), uviazala som si mašľu na gumičku do vlasov a šla na 1.Mája... súdružka učiteľka mi samozrejme mašľu zabavila, lebo iba biele sa mohli nosiť... že mi ju vráti na konci školského roka... v tej dobe bežná prax... bolo mi jasné, že mi ju nevráti... a tak počas hymny, kedy každý správny pionier s úsmevom salutoval otočený k tribúne, strhla som si z krku šatku a zmochlala do vrecka... a ešte som sa otočila zadkom k tribúne a kukala do výkladu... samozrejme, že to malo dohru... červená farba bola v tom čase mocnejšia ako žltá... a ja ako nepriateľ štátu (lebo tak to bolo hodnotené) som obišla s riaditeľským pokarhaním (mala by som aj dvojku zo správania, ale zmilovali sa, predsa len som bola čistá jednotkárka a bol to len nerozvážny úlet)... a nemohla som robiť iskričkovú vedúcu, lebo sa báli o charakter tých úbohých detí... taká červená farba pionierskej šatky bola mocnejšia než čokoľvek iné... dodnes nemám rada červenú... milujem žltú... a všetko farebné a žiarivé... a rebelkou som ostala...
Chute...
Spomínam si na prázdniny, keď som bola u krsného... dostala som na tanier knedlíky, také tie ako slivkové... mňam... čakala som, čo pôjde na ne... tvaroh? granko? mak? orechy?... všetko môžem... a tu zrazu bác, poliate osmaženou slaninkou... čo to je?... sklamaná som sa pustila do jedla s divným pocitom... prekrojím knedlík, žiadna slivka... vykuklo údené mäsko... mala som asi 14 rokov a videla som také čudo prvý raz... chuť bola dokonalá... odvtedy dávam šancu všetkým chutiam (teda okrem morských a hmyzových príšeriek, na ktoré som ešte asi nedorástla)... nemám svoju vyhranenú top chuť... chutí mi všetko... hlavne život... so svojími vôňami, farbami a chuťami...
Šani: "Artur, ty máš také veľké bruško, že budeš za chvíľočku vyroďovať bábätko." 😀
Kto ste dnes počuli desný rev od nás, neľakajte sa, netýrali sme dieťa, len sme ho kúpali... lebo náš Šani sa poobede neuvážene rozhodol skočiť šípku zo šmýkačky do pieskoviska... p.s. fotky sú nafotené už po prvotnom oprášení... keďže bol spotený, nešlo to dolu...
Ja som sa dnes nasmiala... mm chcel urobiť dobrý skutok, tak sa ma spýtal, či môže kolegovi vziať z mraziaku nejaké jelítka a tlačenku... reku jasné, zober... tak mi ukazuje tašku, že aha, 3 jelítka, 1 tlačenka a vezmem mu aj tento balíček jelítkovej kaše... napadlo ma, že o žiadnej kaši nič neviem, ale doletel Šani, za ním Artur a akosi som pozabudla upozorniť mm... to bolo 2 dni dozadu... dnes ráno sa mm pýta, čo bolo v tom balíčku, čo bral ako kašu?... ???... lebo oni si to osmažili a že to bolo dajaké divné... a že to bolo sladké... no jasné, ten môj expert zobral balík odrezkov z čokoládovej torty, čo mi ostali, keď som Šaňkovi traktor robila... že osmažené k zemiakom a tatarke to mohlo byť svetovééé...
"Mamííí, a ty vieš, že dinosaury žijú už iba v múzeju?"
Tatino: "Kde si nechal babičku?" ... Šani: "Prehltol som ju." ... kto uhádne, o čo šlo? Veď Šani nie je vlk z rozprávky, podotýkam... 😀
