Boli sme na dovolenke na “východe“. Bolo super, milí ľudia, krásne prostredie...
„Tých chlapčekov máte adoptovaných, že?“ otázka od kočky na recepcii... no áno... „A je to ťažké? Lebo viete, ja o tom nič neviem.“
„Vy dvaja ste bratia, že? Keď sa tak podobáte.“ otázka od čašníka na Šaniho ... nooo, ono je to trošku inak... „A ako je to s tými vašimi chlapcami?“ spýtal sa ma, keď sme sa stretli na terase...
Napriek tomu mi to celé pripadalo také iné ako u nás doma... nebola v tom taká tá zvedavosť, pri ktorej sa hľadá dôvod na posmech, načo nám bolo treba dvoch cigánov... bola to taká prirodzená zvedavosť, záujem o niečo nové... a práve ľudia na “východe“ by mali dôvod sa nám vysmiať, do čoho sme sa to pustili, lebo majú podstatne bližšie k negatívnym skúsenostiam s Rómami, ako ľudia tu v Trenčíne, ktorí situáciu poznajú iba z médií.
A potom v jedno ráno prišla do vedľajšej izby mladučká Rómka s vozíkom na upratovanie. Vlasy s parádnym melírom, kučery po pás, usmiata, zo sluchátok rómska hudba... s manželom sme sa na seba kukli a on sa začal smiať... lebo vie, že ja mám taký tik, keď stretnem slušného Róma, mám chuť ho osloviť a podebatiť, ako ide život... ako žije v našej spoločnosti, či varí rómske jedlá a počúva rómsku hudbu... či sa stretáva s odsúdením okolia napriek tomu, že žije slušný život... či... mám kopec otázok, ktoré vychádzajú z potreby poznať, na čo mám našich chlapcov do života pripraviť, s čím sa budú v živote stretávať. A zrazu sa tá mladučká Rómka pristavila pri nás. „Prepáčte mi osobnú otázku, ale tí chlapčekovia nie sú vaši, že? Máte ich adoptovaných?“... áno... „No lebo vidno, že sú NAŠI.“ Ostala som v nemom úžase... konečne mi to došlo... áno, sú VAŠI... vaši - rómski, vaši – slušní, lebo aj medzi vami sú aj slušní, pracovití a zodpovední ľudia... prečo dovolím, aby ich porovnávali s tými neprispôsobivými z osady?... prečo počúvam reči o génoch a príživníkoch?... naše deti sú úžasné a treba im dať vzory práve takýchto Rómov, ako bola táto mladá dievčina... milá, pracovitá, usmievavá... Keď odchádzala, usmiata nám zakývala... neviem, nakoľko sa jej “dotklo“ naše stretnutie, pre mňa však bolo obrovským poznaním niečoho dôležitého.
Veľký súhlas. Presne ako píšeš - je to o výchove a vzoroch, ktoré deti dostávajú 🙂. Ja poznám cigánsky manželský pár, obaja vyrastali v osadách na Východe a predsa dnes žijú krásny život, slušný a môžu byť vzorom nielen "svojim", ale aj množstvu neprispôsobivých "bielych". Je to celé len o chcení...keby tak chceli -osadoví- niečo zmeniť, ako nechcú, tak by možno nemusela byť každá druhá negatívna reportáž v TV Novinách s nimi v hlavnej úlohe.