Niekto klopal... otvorila som...jasné, zase známa paňuľka Šumichrastová: "Dobrý deň,mladá pani, idem sa s vami porozprávať o celej tejto situácii... ale na úvod vám chcem dať takýto časopis..." otrčí Prebuďte sa... tak jej vravím, "Pani zlatá,keď ma chcete prebudiť, doneste mi kávu a nie časopis..." a paňuľka by si mohla dať kávu s frťanom, nech každý mesiac neklope iba nám na dvere...
Šani: "Mamííí, aha, mŕtvy vtáčik! Môžem ho chytiť?" ... nie, nechytaj... "Prečo???" ... lebo je mŕtvy a môže mať bacily... "Vidíš, môže mať bacily, lebo on nemusí byť mŕtvy, môže byť aj skapatý." ... 😀
Arturov slovník v 15- mesiacoch...
ŇÁÁÁM = som hladný, TAM = viem kam, ale neviem ako,
DAM = viem čo chcem, ale mama nevie, čo by to mohlo byť,
HAU = všetko, čo sa hýbe a má 2-4 nohy,
ŇÁÁÁÁU = všetko, čo sa hýbe a nemá nohy (vrátane autobusu, listov a smetí na ceste),
MÉÉÉ = všetko biele, čo s hýbe,
ÉÉÉÉÉÉ = toto mi nie je po vôli,
ÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍ = musí byť po mojom,
APCI = "nazdravie" po kýchnutí alebo kvety,
HOP = spadlo to samé,
BÁÁÁ = aj to spadlo samé,
AU = spadol som ja,
KAKÓÓÓ = Šaňko
TATA = tato
VAVA = nový výraz pre mama (mama už nepoužíva, akosi zavčasu 😀 )
KA = káva
VAVAAAAAA VAVAAAAGOOO DOOOGOO KAAAVAAAA ÍÍÍÍÍÍÍÉÉÉÉÉÉ VAAAA = ešte raz povedz "no no" a uvidíš ten cirkus
Pani učiteľka "žalovala", že Šani zlomil nejakému dievčatku sponku do vlasov a máme kúpiť novú... tak sa ho cestou domov pýtam, prečo to urobil... "Mami, ja ti to neviem povedať, že prečo, ja ešte nemám takú dobrú rozumovku." ...
Išli sme zo škôlky a stretli sme pani so psíkom na takom tom vyťahovacom vodítku... Šani pohotový: "Jéj, vy máte naťahovacieho psa." ... 🙂
Šani práve zavalil: "Kto nepracuje, ten je hlúpi, kto pracuje, ten je zdemolovaný." ... že ako je v obraze... 😀
"Mami, včely štípu a medzitým robia med, že? A muchy iba štípu, tak včely sú užitočnejšie, že?" ... no tak dajako to bude...
Šaňkovi včera vypadol zub... stále si tam špáral, tak mu tatino hovorí, že keď mu narastú krivé zuby a bude nosiť v puse strojček... zdesený pohľad a opatrná otázka: "Tatinko, AKÝ STROMČEK???" že hneď mal prsty z pusy von... :P
...iné zákutia krásy...
Niečo o kráse predsa len napíšem. Krása je pojem relatívny. Každému sa páči niečo iné – iné farby, iné oblečenie, iné knihy... A keďže v živote človeka všetko so všetkým súvisí, tak je to aj s krásou... a nielen s ňou...
Čítam rada a čítam veľa... a čítam všetko, čo za to stojí... a niekedy aj to, čo za to nestojí... a veľa premýšľam... o všetkom... napríklad taký biznis... zamyslel sa niekto nad súvislosťami reklám? Napríklad taká reklama na cukríky Nimm2 soft? Zdravé a plné vitamínov... vhodné pre deti... a deti (aj tie, ktorým to rodičia nekúpia) to minimálne podvedome vnímajú, že želé cukríky sú zdravé a plné vitamínov... a čo v dospelosti? Vedci varujú... na trhu sú želé “tabletky“ od bolesti... závislosť ľudí = biznis farmaceutických firiem... dnes sa ukazuje, že jeden z najväčších biznisov sú antidepresíva... a prečo? zase to čiastočne súvisí s krásou...
Čítala som štúdiu (podotýkam normálnu vedeckú, nie nejaký ženský magazín), ktorá hovorila o tom, prečo sa po revolúcii v 1989 rozšírilo u nás toľko psychických diagnóz... Otvorenie hraníc pre nás znamenalo aj seriály ako Jednoducho Mária, Esmeralda a iné. Pointa príbehov bola v tom, že mladé, prirodzene krásne a chudobné dievča šikanované starými, zlými harpiami s umelou krásou nakoniec v tisícneviemkoľkej časti našlo svojho dokonalého muža a šťastný a dokonalý život... a práve otvorenie hraníc a prezentovanie takejto krásy a dokonalosti zo zahraničia boli podľa vedcov spúšťačom zvýšenia psychických porúch... kedy sa “slabšie povahy“ trápili pocitom menejcennosti a neschopnosti, že niečo také v živote mať nebudú a nebudú ani tak krásne a dokonale vyzerať... mladšie slobodné ženy a dievčatá ešte mali možnosť “čakať“ na svoju príležitosť, no povedzme si na rovinu, že šance boli mizivé, no u žien s rodinami, deťmi a mnohokrát s manželmi alkoholikmi tieto seriály pôsobili priam deštruktívne... práve tieto ženy boli vo zvýšenej miere postihované depresiami...
Ďalšia štúdia, ktorá vyšla knižne v Čechách v roku 2011 hovorí, že krásni ľudia to majú v živote ľahšie nie preto, že sú šikovnejší, ako tí škaredí, ale práve preto, že krása je vnímaná pozitívne... krásni=šikovní, škaredí=nešikovní... a týmto sme všetci podvedome ovplyvňovaní pri prvom dojme... „Krása je tedy spojováná s pozitivními významy a tím i s dobrými vlastnostmi, atraktivní lidé dokážou dělat věci lépe, než ti oškliví. Ošklivost naopak implikuje lenost a neschponost. Murray Webster a James Driskell ve své studii dokonce poukazují na odlišné hodnocení hezkých a nehezkých dětí ve škole. Ty nehezké jsou podle autorů posudzovány přísněji.“ (Webster, Driskell 1983 in Šanderová 2011)
Obsedantno-kompulzívna porucha – nutkavé myšlienky, ktoré sa človeku opakovane vynárajú v mysli. Vzniká jednoduchšie, ako si dokážeme predstaviť. A v mnohých prípadoch za to môže krása/škaredosť. Stačí jedna nevinne mierená veta, obrázok, situácia a malér môže byť na svete. Aj preto som napísala ten článok Pravá tvár. Pretože toto môže byť veľmi nebezpečná súťaž. Už označenie “súťaž“ v človeku vyvoláva pocit, že ide o hľadanie a určenie mamičky, ktorá je naj... najkrajšia, najlepšie nalíčená, najlepšie prirodzená (aj keď vyhrá iba srdiečko)... a akosi neverím, že sú tu iba mamičky, ktoré to berú ako zábavu... sú tu určite aj mamičky, ktoré sa budú porovnávať, budú sa trápiť, že takto vyzerať je pre nich nedosiahnuteľné a sú “neschopné“... pozeranie fotiek pre zábavu je fajn, no pozeranie a premýšľanie nad sebou a zbytočná sebakritika už až tak fajn nie je... a potom vnucujúca sa veta, alebo vety: som škaredá... som neschopná... táto mamina sa z takejto stane takouto, tá sa má... škoda, že nemôžem vyzerať takto... porovnávanie sa s inými a opakovane sa zamýšľať nad sebou v tom negatívnom slova zmysle... aj toto môže u niekoho vyvolať táto súťaž... ktorá mamina si to verejne prizná? ... ani jedna... všetky z toho majú zábavu... zatiaľ... kým sa nezačnú vracať nutkavé myšlienky na krásu iných... poviete si, pritiahnuté za vlasy... kto nezažil, nepochopí, viem, o čom píšem... bola to jedna veta, 6 rokov sa nič nedialo a potom to prišlo, našťastie som mala dostatočné informácie a veľmi rýchlo som vedela, čo sa deje... ale nejde o mňa, ide o ostatné maminy, ktoré si toto nebezpečenstvo neuvedomujú, lebo ho nepoznajú...
A ešte jedna vec ma v súvislosti s krásou napadá... moja obľúbená kniha Údolie bábik (J. Susannová, 1966)... ide o príbeh niekoľkých žien, ktoré práve “antidepresíva“ pomenovali bábikami... úžasná kniha o životných osudoch... a vnímanie krásy? ... je tam, krása vnímaná cez seba a iných... kozmetická firma uprednostnila za “tvár firmy“ tuctovú ženu, ktoré im zabezpečí predaj výrobkov... lebo podľa majiteľa firmy si bežná žena, ktorá uvidí reklamu na ich výrobky napatlané na tuctovej žene povie, že takto by vyzerať mohla a chcela a kozmetiku si kúpi... ale keby sa porovnávala s nalíčenou modelkou, tak si povie, že takto by nikdy vyzerať nemohla a práve preto si ich kozmetiku nekúpi...zaujímavý postoj, že?... čítali ste pozorne? Písal sa rok 1966... Dnes je 2014... mali by sme byť múdrejší, ako boli naši predkovia... poučiť sa z ich chýb... pretože ako povedal niekto múdry – na histórii je najkrajšie to, že ju môžeme študovať, rozprávať o nej, poučiť sa z nej, no jedno nemôžeme, nemôžeme ju zmeniť... krása má výhodu... môžeme ju meniť... tak ju teda meňme s rozumom, nech je svet krajší...
Pravá tvár
Smejem sa hlasno... kto to povedal? Mám túto vetu zafixovanú z detstva z nejakej rozprávky... a zrazu sa hodí na túto situáciu... Pravá tvár... ranná súkromná a poraňajková pre verejnosť... Smejem sa hlasno... Pravá tvár... predšminková a pošminková... pred kávou a po káve... pred sexom a po sexe...
Smejem sa hlasno... ja nemám ani šminky... ani na takú príležitosť, ako sú štátnice, nebudem namaľovaná... budem mať na sebe svoju rannú súkromnú a predšminkovú tvár... a ani o tej nemôžem povedať, že je tá pravá... pretože veľakrát vstanem unavená z premliečkovanej noci a tá uvrčaná a opuchntá tvár nie je moja pravá... a mojim pocitom pri pohľade do zrkadla by nepomohli ani tony šminiek... áno, som brontosaurus z praveku a nemienim na tom nič meniť... bola som vychovaná v starej škole, kde šminky na tvári neboli dôležité a smerodatné... kde sa pravá tvár ukazovala skutkami a nie planými rečami... Pravá tvár – tvár je len jedna... ráno, na obed, večer... bez šminiek, so šminkami... bez úsmevu, s úsmevom... a je jedno, či je malá - veľká, chudá – tučná, čistá – vyrážková, biela – tmavá... Dôležitý je majiteľ tváre a jeho správanie voči okoliu... Pribúdajú tu témy, ktoré začínajú vetou – založila som si nový nick, lebo – to je tá pravá tvár??? Smejem sa hlasno... Dať sem 2 fotky podľa vlastného výberu a pritom mať blog úplne prázdny, je jedna vec... a ukázať ostatným fotkami rodiny v blogu, že toto je moja tvár, toto žijem denno denne, je druhá vec... ktorá lepšie vystihuje pravú tvár??? Nedajte sa oklamať šminkami... nie je dôležité, ako vyzeráte na prvej a druhej fotke... pravá tvár nie je ani jedna... ani tá predšminková, ani tá pošminková... a ruku na srdce... kto sem dá tú PRAVÚ súkromnú tvár? Ešte aj z tých súkromných fotiek svojich predšminkových tvárí vyberiete tú najviac verejnú.
Som brontosaurus z praveku a nemienim na tom nič meniť, hoci na každej fotke vyzerám ako zombík... moju pravú tvár poznajú moji blízki a preto ma majú radi... Šminky nepoužívam, ak sa moja nenašminkovaná tvár niekomu nepáči, nech sa na mňa nepozerá. Pretože ten, kto dá prednosť mojej tvári pred mojím srdcom, nemôže byť mojím priateľom...
p.s. pokojne pridávajte fotky ďalej, nechcem rýpať, ani znevažovať niekoho nápad... len som mala potrebu napísať svoj názor.
Šani pozerá včielku Maju a zbadal tam myšiaka Alexandra... a spustil: "Aha, on má iba jeden zub, teraz bude mať štátne a tie si bude odkladať do hrnčeka k postieľke." ... ha ha, zase debatil s babičkou o protéze...
Manžel ma chválil za koláč, tak hovorím, že som rada, že sa mi nechcel šľahať sneh, tak som miesto žĺtka a snehu z bielok šupla 3 celé vajíčka. Šani: "Ale aj to, čo nám drží pipíka, je vajíčko!" ... po mojom úškrne zachraňuje situáciu... "No tak dobre, tak aj veľkonočné je vajíčko a to viem aj nakresliť." ... že začali sme koláčom, prebrali pipíka a skončili pri veľkej noci... neskutočné myšlienkové pochody má ten chalan...
"Mami, Oli mi povedal, že mi roztrhá pipíka a vyhodí do vesmíru." ... ništ to, synu, bude pipíkovská kométa...
"Tatinko a mňa normálne seriózne buchol krúp."
Vravím Šaňkovi, že ešte musím ísť do PEPKA (obchod PEPCO)... Šaňko: "Jáj, to je to, ako mám na brušku." ...hm, myslíš PUPKA? Nie, to je niečo iné. ... Šani sa rozhodol, že zachráni nedomyslenú situáciu: "Nie PUPKA, som myslel PIPÍKA." ... no nazdar...
Šaňko rozbalil kinderko a ukazuje tatinovi: "Aha, tati, jeleň!" ... tatino, že fákt, ako vieš, že je to jeleň? ... Šani: "Pfff, veď má na hlave PIROHY!" ...
No ešte aby som kvôli tomu štuplíkovi začala nosiť ponožky... ako mi vidí bosé nohy, už uteká a dupe mi po prstoch... že aká auuu sranda... 😀
Ideme po chodníku, Artur v kočiari, oproti nám po ceste veľký červený bus mhd, Artur začne mávať ručičkami nad hlavou a kričať :"ňááááááááááu, ňáááááááááááu!" ... tak ak by ste náhodou nevedeli, nás vozia po meste červené mačičky...
... som Bc. ... 3x A-čko... najlepšia odpoveď z našej skupiny s doporučením ďalšieho štúdia... nechcem sa chváliť, ale som na seba pyšná... 🙂
"Tatino, maminka mi povedala, že keď budem jačať vo vode, tak na dovolenke budem iba sedieť na lehátku." ... maminka má pravdu, Šaňko... "ale ja sa chcem na dovolenke ponárať!" ...ako sa chceš ponárať, keď vo vani jačíš, keď ti voda kvapne do očí?... (premýšľanie) ..."To asi preto, že do vane si vždy nacikám."
Šani si len tak sedí a počíta do sto... ide mu to celkom dobre, iba prechody mu robia problémy: "...dvadsaťdeväť, DVADSAŤDESAŤ, tridsať, tridsaťjeden..." tak mu vysvetľujem, ako to má byť, jasné, že pochopil... "...dvadsaťdeväť, DVADSAŤTRIDSAŤ, tridsať, tridsaťjeden..." ... tak neviem, je prepracovaný, alebo mne to učenie nejde...
Mám depku, už nech je utorok, lebo ma picne...
Šani: "Bola jar, teraz je leto, potom jeseň a zima a zase pršanie. Lebo ta sa tak opakuje ako jaguár, fegruár, to teraz hovorím po anglicky, vieš?"
Akosi som sa stratila... tak čo je "lepšie"??? žena, ktorá vytasí cicík na verejnosti a kojí dieťa , alebo opitý chlap, čo vytasí vercajch na verejnosti a ošťáva čo nemá... lebo nad tým prvým sa pohoršujeme a to druhé tolerujeme s úsmevom...
Šani: "Jaj, poškrábala ma včela." ... Tatino: "A čím ťa poškrábala." ... Šani: "Však má také malinkaté nechty."
Šani mal zase "svoj" deň... tatino došiel z práce, tak upozorňujem Šaňiho... "Počuj, už sa skľudni, už si doobeda vytočil mňa, nemusíš to poobede skúšať aj na tatina." ... odpoveď: "Dobre maminka, skľudním sa. Stačí mi, keď vytočím jedného z vás."
Čo sa nám dnes stalo... potrebovali by sme hypotéku, tak sme šli do nemenovanej banky, ktorá má v centre mesta veľkú pobočku. Prišli sme tam, pri "hypostolíkoch" 1x úradníčka a klienti a 4x úradníčka a tabuľka "obslúžime vás vedľa"... tak sme sa postavili tam, kde boli klienti a čakali sme... po chvíli došla ďalšia úradníčka, že čo by sme potrebovali... reku info o úvere, ktorý poskytujú... obehla tých 5 kolegyniek a prišla s tým, že žiaľ, jedna má klientov, ako vidíme, a ostatné 4 nemajú čas, lebo čakajú na klientov... máme nechať telefón, niekto sa nám ozve... doprdele, vyzerám ako dinosaurus??? keby som sa chcela baviť po telefóne, tak sedím doma a volám, (lebo aj ja mám telefón, nie som z doby kamennej) a nedotrepem sa s kočiarom do mesta do banky... tak som sa poďakovala za tak špeciálne služby, že si zo 4 úradníčok v prázdnej banke nenašla ani jedna 10 minút času... to je také slovenské náš zákazník - náš pán...
