Mimozemšťania neexistujú – toto presvedčenie som nadobudla po včerajšom pozeraní Avatara... nie že by sa mi film nepáčil, efekty boli super a klobúk dolu pred človekom, ktorý vymýšľal masky a kulisy... krásna krajina veľkých modrých tvorov... a veľkých nielen svojím vzrastom, ale aj spôsobom žitia... strom duchov (duší), rodný strom, spolužitie s Matkou (prírodou)... a ten vrkoč, ktorým sa pripájali k zvieratám a k minulosti... napodiv, malo to aj dej, ktorý sa dá normálne porozprávať, to sa nestáva často u takéhoto typu filmov... ale človek sa svojím zmýšľaním nezaprel... príbeh lásky (lebo to zaberie vždy) na pozadí dvoch svetov... do sveta mimo nášho chápania prišli ľudia, najskôr (akože) priateľskí, no potom už šlo len o prachy... ako vždy... veľkolepá posledná bitka, kde zomrelo aj niekoľko kladných hrdinov, nenechala nikoho na pochybách, že to dobre dopadne... zdravý rozum človeka, ktorý písal scenár, nakoniec zvíťazil... len mi preboha povedzte, prečo ten zdravý rozum nefungoval od začiatku... prečo ten príbeh nebol postavený inak... že sa človek vydá do neznáma, aby pomohol inej civilizácii a spoločnými silami zachránili, čo sa dá... prečo sa všetky filmy postavia na tom, že človek ide a zničí, čo môže... pre prachy a podobné hlúposti... a že ho potom dajaká „tretia sila“ dá do normálu a má to dobrý koniec, to nie je ospravedlnenie jeho konania... pretože týmto sa jasne vysiela našim deťom signál „choď a vezmi si, čo chceš (aj keď ti to nepatrí) a keď ťa bude chcieť niekto zastaviť, bojuj a znič ho všetkými dostupnými zbraňami“. Asi nechcem, aby takéto filmy formovali moje dieťa. Moja verzia Avataru by bola iná... po sopečnej erupcii sa podložie pod rodným stromom začalo hýbať a hrozilo, že strom sa vyvráti z koreňov a poškodí vlákna a všetky tie vo filme popisované veci... a tak prišli ľudia, lebo majú vyspelú banskú techniku a pokúšajú sa stabilizovať, čo sa dá... a pre mňa za mňa, nech sa ten strom vyvalí a urobia z toho vo filme tragédiu, nech im tam buchne zemný plyn a všetky tie katastrofy, ktoré zvyšujú sledovanosť... len nech to dá našim deťom odkaz „choď a pomáhaj, ak sa dá“.

     Mimozemšťania neexistujú – ak by totiž existovali  a skúmali nás, ako sa to hovorí, po pozretí Avatara by už dávno našu zemeguľu zneškodnili... nie sú predsa hlúpi... prečo by čakali, kým prídeme a budeme sa ich snažiť zničiť my...  

     P.S. ...a možno existujú, len nevideli Avatara... 🙂

   Hrabala sa v smetnom koši... nenápadná cigánka (nechcem sa nikoho dotknúť, ale takéto pomenovanie používa väčšina)... vyberala a pozerala, stará kára pri nej... často som ju vídala, takže mi to ani nejako divné nebolo... raz som sa pozastavila... bolo krátko pred obedom, sedela na obrubníku vedľa svojej káry a jedla dajaké zvyšky z vrecúška z kontajnera... kúsok od nej sa bavili dvaja mládenci (teda mohli to byť pri najlepšom vysokoškoláci)...

1. "kukaj, jak tlačí tie odpadky do kocky... kokos, by som sa došablil..."

2. "heh, pome jej to opľuť, nech sa takým suchým nezadrhne..."

a nebudem pokračovať, pretože ďalej to už nebolo ani o slušnosti, ani o morálke a o úcte k človeku ako takému ani nehovorím...

   Nehovorím, že ju poznám, iba som ju často stretávala, keď som pracovala... malá cigánka neurčitého veku 40-60 rokov... inak vždy čisto oblečená... od rána (a to v lete bolo fakt o 6,00) do večera chodila, zbierala veci do zberu a vozila ich PEŠO cca 7km na druhý koniec mesta... a túto cestu točila od rána až dovtedy, kým mali zberné suroviny otvorené... nachodila sa, narobila sa za pár euro... stravovala sa pri práci... vyhádzala kontajner, pretriedila, čo sa hodilo, naložila na káru, čo sa nehodilo, upratala... veľakrát som ju videla, ako prekladá plastové fľaše tam, kam patria... (na rozdiel od bezdomovcov, ktorí len vyhádžu a rozkopú)... často som nad ňou premýšľala... je jasné, že v dnešnej spoločnosti je na okraji, lebo je iná... ale ona sa inou neurobila, my sme si ju inou urobili...

   Na premýšľanie:

UPOZORNENIE PRE MOJICH ČITATEĽOV – TOTO NIE JE ČLÁNOK, NA AKÉ STE U MŇA ZVYKNUTÍ...

     Patrím k tým, ktorí žiadne zvieratko počas detstva nevlastnili... do bytu sa nič nehodilo, a ak sa aj hodilo, tak raz nebolo kedy, potom neboli peniaze, potom veď bude chodiť Ježiško... a Ježiško síce prišiel, ale to moje zviera zrejme cestou zmrzlo, tak mu bolo blbé dať mi ho pod stromček... takže sa ku mne žiadne nikdy nedostalo... ani len blbá rybička... keď som si ju potom ako veľkáčka kúpila sama, kupovala som podľa toho, čo sa mi páčilo – krásnu farebnú bojovnicu... za dva dni som ju našla usušenú na dlážke a nechápala som, čo sa jej stalo... veď som ju zachránila z tej prťatej uzavretej nádobky v chovprodukte a dala ju do veľkého „výbehu“... no, vzdala to so mnou... zvolila si smrť a zoskočila z poličky... druhú rybu som si nekúpila... ak je to vo mne a tiež by sa zasamovraždila, bolo by mi to ľúto... aj keď musím pravdu povedať,  ani filé z tresky ani pangasius nikdy nepáchali samovraždu skokom zo šuflíka mraziaka... asi to teda so mnou nebude také zlé... Ale poznám ľudí, ktorí keď im nejaké zvieratko odíde do zvieratkovského neba, zadovážia si iné... podobné... alebo také isté (aspoň si to myslia)... a zrazu sa zo zvieratka vykľuje niečo, čo je podobné len na povrchu a aj to len na 5%... no a čo budeme robiť??? Šak sa mu prispôsobíme, čo by sme pre domácich miláčikov (vrátane našich chlapov a detí, že žienky?) neurobili...

     A domáci miláčik na nete, náš MODRÝ KONÍK má na mále... (teda jako teraz som v tom nevinne, toto zo mňa nemá...asi) zatiaľ to tak vyzerá, že dostal dajaký prudký vírus, ktorý sa prenáša z prudko pracujúcich a následne unavených ľudí... ja nevravím, aj zvieratá sú všelijaké, takže starého KOŇA, ktorý sa odplížil do koníkovkého neba, nahradilo mladé ŽREBČA a to má svoje muchy... kým si na ne zvykneme, budeme sa zaháňať... ale nakoniec sa mu prispôsobíme, presne ako tomu živému zvieratku, ktoré vyzerá tak isto, ako to predošlé, ale tým to začína aj končí... ja tu teda nesedím celý deň, ale keď sa mi za víkend ukázalo vyše 200 upozornení, tak som spozornela... človeka to poteší, ale nie som ješitka, že by som to musela denne, šak mám aj inú robotu... no ale stalo sa a tak sa ospravedlňujem tým, ktorým som náhodou nereagovala na nejaký príspevok v mojom blogu... nie je v tom ani ignorancia, ani neúcta, skrátka ešte to moje žriebätko neovládam... a nie je v mojich časových možnostiach sedieť na koni dlhšie... bolí ma z toho prdel a niekedy aj niečo iné... ak niekto stretnete starého koňa, pošlite ho ku mne, ak tak neurobíte, môže sa to lajkovaním otočiť proti vám...

     Ale teraz vážne...

     A ak by som mala za mňa povedať, mne vadí to, že sa mám prehrabávať tým, čo robia priatelia mojich priateľov... a tiež mi vadí, že priatelia a obľúbené sú spolu... pretože čo robia priatelia, to chcem vidieť denne, čo je nové v obľúbených, to každý deň vidieť nemusím, to si môžem kuknúť, keď budem mať viac času... a to, že sa nedá selektovať, či chcem pozerať albumy, čítať články, alebo len komentovať statusy... to je teda úplná blbosť... nie každá mamina sem chodí kvôli tehotenským bruškám na fotkách, či nextových vychytávkach... ja som sa sem napodiv chodila vzdelávať na dobrých článkoch, ktoré tu boli stiahnuté odniekiaľ, kam nechodím, lebo nemám čas... a je to škoda, takto chorý kôň, admini mohli urobiť tému s anketou, aké zmeny by sme privítali a aké nie... a podľa odpovedí meniť tak, čo malo najviac hlasov... jasné, že by sa našli maminy, ktorým by zase niečo nesadlo, ale aspoň by to bolo voči starému koňovi fér...

     Tak vám, milé maminy, prajem, aby sa tie vaše mladé koníky čoskoro udomácnili a robili vám len radosť... míííhahááá

   Priniesli sme si ho domov, mal sladkých 10 mesiacov... bol však na úrovni 7- mesačného. Nie je sa čo čudovať. Z nepochopiteľných dôvodov mal sedatíva, takže vo vývoji ani napredovať nemohol... Bežná prax... Asi tretí deň sme šli na prechádzku... sedel v kočiari a kukal okolo... stretli sme pani z bytovky (už sa to rozkríklo, že máme „cigána z decáku“), ale tieto prvé dni prevládala zvedavosť nad predsudkami, takže sa nám prihovorila... po krátkej debate sa lúči so slovami „tak pá pá, dáš mi pá pá?“... hovorím jej, že toto my ešte nevieme... jej reakcia ma zabila v lufte „jáj, no neviete, keď ste z toho decáku“ ...

    Mal čosi vyše roka, sedel v kočiari a žužlal rožtek. Prechádzali sme sa v parku pri kostole. Babenky šli z kostola a jedna sa pristavila so slovami „Tfuj-tfuj-tfuj, Bože to je krásny chlapček, jaké má očiská, má tatinka z Indie?“... usmiala som sa, no nemá... „Nemá??? Ale na vás sa nepodobá, tak z akej dovolenky ste si ho priviezli?“... no v podstate, čo ťa do toho, ale hovorím „Z Východu...“ ... babenka kuká, potom skonštatuje „Ale tam sú cigáni?!“ Môj úsmev a odpoveď „Ja som nepovedala, že nie je.“ Obrovské „TFUJ“ letelo do kočiara... už nebol krásny, okatý...

    Mali sme ho doma už cez 2 roky... jasné, že sa to rozkríkne...to je tá, čo má cigánča, ten malý je cigán... raz si po jednej akcii deti ponúkali cukríky... mal dačo cez 2,5 roka, prišiel medzi deti, ako bol naučený so svojím balíčkom v rukách... s úsmevom čakal, kto ho ponúkne a s kým si cukrík vymení... no s nikým... jedna mamina zašuškala, deti odbočili... stál tam, bolo vidieť, že nechápe, že je zmätený... hľadal ma pohľadom, musel sa uistiť, že ja mu poradím... mala som chuť vletieť tam a maminám to vytmaviť... no nemohla som, nemohla som dať najavo, že je niečo zle... ako každá mamina, aj ja sa snažím, aby srdiečko môjho dieťaťa ostalo bez zbytočných zranení... šla som preňho, hovorím, „Poď, detičky si neprosia, majú plné brušká, pôjdeme na šmýkačku na ihrisko a nájdeme iné deti, ktorým ponúkneme cukrík.“... šli sme...aj keď nerozumel, v podstate si ani nevšimol, že sa niečo stalo... ja som si to všimla... a bolelo to aj zaňho...

   Viem, že ho neochránim večne, príde čas, keď sa s týmto bude musieť popasovať sám... bojím sa však, že ten čas príde skôr, ako si myslím, že bude ešte malý a nebude chápať... a mnoho ľudí si nedá tú námahu spoznať jeho dobré srdiečko len kvôli farbe jeho pokožky...

Mám rada relativitu... vtip na vysvetlenie Einsteinovej teórie relativity sa mi páči... „Synak, keď sedíš hodinu s peknou ženou, pripadá ti to ako pár sekúnd, keby si však sedel pár sekúnd na žeravej peci, bude ti to pripadať ako hodina... a to je teória relativity...“ Logické... milé... na zamyslenie...

Kampaň na predaj slovenských mliečnych výrobkov sa mi na prvý pohľad zapáčila. Na tretí pokus sa mi podarilo uchytiť teliatko, ktoré je o 3 roky a 1 deň mladšie od Šaňka... Šaňko je sám adoptovaný, takže toto možno bude pre mňa spôsob, ako mu vysvetliť detským spôsobom, čo to znamená... o kampani ako takej som neuvažovala, uvažovala som len nad tým, čo vyhovuje mne... podpora predaja slovenských výrobkov sa mi zdalo ako dobrý nápad, mať virtuálnu kravičku je fajn, adopcia nielen detí by sa mala podporovať, lebo je to dobré... Čím viac som sa o projekt zaujímala, tým viac som sa stretávala aj s odmietavými postojmi, ktoré nevideli „dobrý motív“, ale skôr „úbohé zvieratká“...  ak mám pravdu povedať, ja tieto veci neriešim, bola som na farme, kde kravky ležali ufúľané v smradľavom maglajzi... nepáčilo sa mi to, ale nezamýšľala som sa... beriem to tak, že vedecko-technická revolúcia si vyberá svoju daň... ľudí na planéte je čoraz viac a všetci chcú jesť... takže to nie sú len kravky... videla som dokumenty, kde sliepky za živa vešali na háky, ktoré sa posúvali a nože odrezávali sliepkam hlavy, ak sa sliepka trochu uhla, mala smolu, skoroprežila... videla som dokumenty, ako v Číne mačky za živa hádžu do vriacej vody, aby im zliezla srsť a dali sa použiť na prípravu obeda... ak prežije vriaci kúpeľ, má vlastne tiež smolu... videla som... a nezamýšľam sa... každá krajina má „niečo svoje“... Niekde sú kravky posvätné a majú viac práv ako ľudia, niekde kravky dávajú mlieko a nemajú práve na ružiach ustlané...

Nemám rada „hry na city“... lezie mi na nervy, keď sa v pravidelných intervaloch na sociálnych sieťach a mailoch objavujú obrázky týraného šteňaťa, ktoré súrne hľadá nový domov... vždy sa nájde niekto, kto sa rozčúli a zdieľa skôr, ako sa pozrie na dátum... takže toto šteňa je už dávno v psom nebi aj so svojimi potomkami, ale je top, lebo je „týrané“... takto nejako je to aj s kravkami, ľudí nezaujímajú, pokiaľ si niekto neotvorí pusu a nepovie, že sú týrané... je fakt, že niektoré majú podmienky lepšie, iné horšie... koľkí pozeráme „realityšou“ a povieme si, že takto by sme žiť nechceli, že je to úbohé... proste aj s kravkami je to ako s ľuďmi... niektoré sa narodia „v dobrej rodine“, iné majú podmienky ako „bezdomovci“... a nedá sa povedať, že za to môžu ľudia a kravky si nemôžu pomôcť, pretože aj za chudobu na Slovensku vždy môžu nejakí ľudia a tí chudobní si tiež zvyčajne sami pomôcť nemôžu... takže znovu som pri tom... neriešim kravky a iné zvieratá, pokiaľ sú u nás ĽUDIA v podobných situáciách... a navyše, tak, ako sa možno nejaká kravka narodí na tej „zlej“ farme, sú aj deti, ktoré sa narodia na „zlej časti zemegule“... napríklad v Afrike, kde 3-4 ročné deti robia 8-10-12 hodím denne za 1 dolár na deň... a videla som dokument, kde cca 7-8 ročný chlapec „lízal šušku krave“, aby ju doviedol ku „kraviemu orgazmu“... keďže to bolo cudzojazyčné, nepochopila som presne, či preto, aby dávala viac mlieka, alebo bola úspešnejšie oplodnená... v každom prípade neviem, či by bol nejaký Slovák tak zúfalý a chudobný, že by niečo takéto robil za tak mizernú mzdu, akou je cca 25 dolárov mesačne...

Všetko je relatívne... Ak porovnáme život kravky u nás a niekde tam, kde sú kravky posvätné, vyjde nám, že žijú v otrasných podmienkach... Ak by sme však porovnali neporovnateľné a síce život našich kraviek a afrických detí, kravky veľakrát zvíťazia... Mám rada relativitu... A verím na rozprávky... možno keby práve tá slovenská kravka, ktorá je u nás podľa mnohých týraná v nevhodných podmienkach, videla, ako žijú a hladujú deti v Afrike, rada by žila v takých podmienkach dobrovoľne, ak by mohla dať každý deň aspoň jednému hladnému dieťaťu hrnček mliečka zadarmo...