Priniesli sme si ho domov, mal sladkých 10 mesiacov... bol však na úrovni 7- mesačného. Nie je sa čo čudovať. Z nepochopiteľných dôvodov mal sedatíva, takže vo vývoji ani napredovať nemohol... Bežná prax... Asi tretí deň sme šli na prechádzku... sedel v kočiari a kukal okolo... stretli sme pani z bytovky (už sa to rozkríklo, že máme „cigána z decáku“), ale tieto prvé dni prevládala zvedavosť nad predsudkami, takže sa nám prihovorila... po krátkej debate sa lúči so slovami „tak pá pá, dáš mi pá pá?“... hovorím jej, že toto my ešte nevieme... jej reakcia ma zabila v lufte „jáj, no neviete, keď ste z toho decáku“ ...
Mal čosi vyše roka, sedel v kočiari a žužlal rožtek. Prechádzali sme sa v parku pri kostole. Babenky šli z kostola a jedna sa pristavila so slovami „Tfuj-tfuj-tfuj, Bože to je krásny chlapček, jaké má očiská, má tatinka z Indie?“... usmiala som sa, no nemá... „Nemá??? Ale na vás sa nepodobá, tak z akej dovolenky ste si ho priviezli?“... no v podstate, čo ťa do toho, ale hovorím „Z Východu...“ ... babenka kuká, potom skonštatuje „Ale tam sú cigáni?!“ Môj úsmev a odpoveď „Ja som nepovedala, že nie je.“ Obrovské „TFUJ“ letelo do kočiara... už nebol krásny, okatý...
Mali sme ho doma už cez 2 roky... jasné, že sa to rozkríkne...to je tá, čo má cigánča, ten malý je cigán... raz si po jednej akcii deti ponúkali cukríky... mal dačo cez 2,5 roka, prišiel medzi deti, ako bol naučený so svojím balíčkom v rukách... s úsmevom čakal, kto ho ponúkne a s kým si cukrík vymení... no s nikým... jedna mamina zašuškala, deti odbočili... stál tam, bolo vidieť, že nechápe, že je zmätený... hľadal ma pohľadom, musel sa uistiť, že ja mu poradím... mala som chuť vletieť tam a maminám to vytmaviť... no nemohla som, nemohla som dať najavo, že je niečo zle... ako každá mamina, aj ja sa snažím, aby srdiečko môjho dieťaťa ostalo bez zbytočných zranení... šla som preňho, hovorím, „Poď, detičky si neprosia, majú plné brušká, pôjdeme na šmýkačku na ihrisko a nájdeme iné deti, ktorým ponúkneme cukrík.“... šli sme...aj keď nerozumel, v podstate si ani nevšimol, že sa niečo stalo... ja som si to všimla... a bolelo to aj zaňho...
Viem, že ho neochránim večne, príde čas, keď sa s týmto bude musieť popasovať sám... bojím sa však, že ten čas príde skôr, ako si myslím, že bude ešte malý a nebude chápať... a mnoho ľudí si nedá tú námahu spoznať jeho dobré srdiečko len kvôli farbe jeho pokožky...
juuuuuuuuuuuuj☹nemam slov☹