In memoriam môjmu drahému priateľovi...

Láska na prvý pohľad... Poznáte to? Jedni vravia, že neexistvuje... druhí ju stretávajú niekoľkokrát denne...

Šiel po chodbe, idol z mojich dievčenských snov... vedela som, že tu ostanem, aj keby ma nechceli... Bola to výzva, mala som sladkých 18 a odišla som do "veľkého sveta"... nehovorím, že by som nemala nejaké vzťahy, ale z môjho pohľadu - nič uspokojujúce... pri mojich 1,80m a 80kg sa mi v našom malom mestečku chlapci vyhýbali... a tí, ktorí boli vyšší, kukali po 1,80m ale do 60kg... skúsilo to aj pár menších odo mňa (takí divní típkovia), no akože uznajte, ja mamu nikomu robiť nebudem... chcela som niekoho, kto sa mi vkrádal do snov... múdry, zrelý a pohľadný muž...

Šiel po chodbe a bol to on... láska na prvý pohľad a chvenie motýľov v žalúdku... ostala som, ktovie prečo?...predniesol fakty (pre mňa ani nie veľmi zaujímavé), súhlasila som... hlavne mu byť na blízku, hlavne ho spoznať... boli to nové pocity veľkého sveta, láska taká čistá, že ani nežiadala opätovanie... možno sa teraz smejete, ja to tiež dnes nechápem... celý vesmír sa spojil a mala som pocit, že to tak má byť, že tam proste patrím...

A láska bola opätovaná, no inak... adoptovali sme si jeden druhého... on sa stal pre mňa otcom, ktorého som ako dieťa nepoznala a presne takéhoto som si vysnívala... ja som sa preňho stala dcérou, ktorá odišla s jeho prvou manželkou a síce udržiavali vzťah, no ani jeden z nich nebol s tým vzťahom spokojný... ja 18, on 40, ja slobodná, on druhýkrát ženatý... dnes už viem, že určite vedel, že ho ľúbim... bol to zrelý muž a ja som to asi nevedela zakryť... a ja viem, že ma mal rád... inak ako ostatných kolegov, bolo to niečo medzi nami, o čom sa šepkalo...

"Si hlúpa naivka," počula som odvšadiaľ "kde máš napísané, že keď sa s tebou ožení, nerozvedie sa aj tretí raz..." Usmievala som sa, podľa niektorých možno priblblo, ale len my dvaja sme vedeli, že o manželstvo nám nejde...

Bolo veľa pokusov, ako nás "rozoštvať"... neúspešne, veď vlastne nebolo čo rozoštvávať... 

V deň výplaty mi ekonómka oznámila: "Na vás sme zabudli." Ako zabudli, veď tu robím pol roka... a z čoho mám zaplatiť podnájom a jedlo? "Ale veď o tie peniaze neprídete, len ich budete mať budúci mesiac." uzavrela...  Šla som po chodbe a cez slzy som nevidela... akože čo teraz... presne to, čo všetci chcú, vrátiť sa domov a neotravovať vzduch vo "veľkomeste"... šéfova milenka musí dostať príučku... stretli sme sa, vyhla som sa mu a utiekla... dal si ma zavolať... zapierala som, koľko to šlo, nakoniec som priznala pravdu... nemám výplatu, nemám na podnájom, mám akurát na cestu domov... otvoril peňaženku a odrátal mi do koruny výplatu zo svojho... a neurobil nič... nevíril vodu... "Veď oni si zase niečo nájdu aj bez toho." povedal akoby mimochodom... nenechali nás dlho čakať... po jednej akcii sme obaja dostali kľúč od tej istej izby... prišiel, keď ja som už spala...zobudila som sa, že sa niekto snaží odomknúť, mala som kľúče zvnútra, šla som otvoriť, veď čo ak nejaká kolegyňa nemá kde spať...bol to on... obaja prekvapení, zaskočení situáciou... nemal kde spať, bolo po polnoci a tak som ho pozvala dnu... vedela som, že to môže dopadnúť len jedným spôsobom a mrazilo ma pri tej myšlienke... a vedel to aj on... ospravedlnil sa a odišiel... prespal v kresle v kancelárii... skoro ráno sme sa stretli...ja nevyspatá kvôli dotieravým myšlienkam, on nevyspatý kvôli nepohodlnému kreslu... bol to krásny deň, pretože sme si uvedomili, že sme zvládli to najväčšie pokušenie, ktoré by náš vzťah dohnalo na začiatok konca... spratávala som stôl po akcii, umývala poháre...jedným som zavadila o batériu a rozletel sa... inštinktívne som zovrela ruky a zjajkla... prišiel ku mne, pomaly mi otváral ruky a vyberal črepiny z dlaní... držal moje ruky pod vodou, potom v uterke, nakoniec len tak... potom ma objal... pochopila som, máme len to svoje tu a teraz a príde deň, kedy sa naše cesty rozídu... on má svoju rodinu, ja raz budem mať svoju... stretli sme sa, aby sme si vynahradili to, čo nám život vzal... ja som mala milujúceho otca aspoň na chvíľu a iba pre mňa, on mal dcéru, ktorá ho ľúbila celým svojim srdcom takého, aký bol... bol to deň, kedy som si z jeho vecí ukradla jeho fotku... určite na to prišiel, no prešiel to s úsmevom jemu vlastným... nežným, otcovským s teplom v očiach...

... naše cesty sa rozišli... potom sme sa občas stretli, keď som navštívila "veľkomesto"... občas pohľadnica, kde-tu pozdrav odovzdaný spoločným známym...etapa môjho života uzavretá...

...ľúbim ho dodnes... vlastne vždy som ho ľúbila, už kedysi dávno bol v mojich snoch...

20.7.2011 je 5 rokov, čo prehral svoj boj s chorobou...

                  IN MEMORIAM môjmu drahému priateľovi   I. D.    1954 - 2006