Malý poobede nepokojne spal, tak som si namiesto neustáleho lietania z kuchyne do izby ľahla k nemu. Čo už, kuchyňa počká. Pozerala som na tie jeho ústočká zapchaté veľkým cumľom. Občas potiahol, cumeľ sa pohýbal. Malinké pršteky požmolili uško plyšovej ovečke. Je celá zelená, len ušká má špinavo-hnedé... Už je u nás 8,5 mesiaca. Keď sme si ho priniesli, mal 10 mesiacov a sotva zvládal sedieť... dnes lozí po nábytku...komunikuje, spieva si... je úžasný...
Tak som sa zamyslela. Áno, aj ja patrím k ľuďom, ktorí si povedia, aká je to spravodlivosť. Jedni dieťatko chcú a nemôžu ho mať, iní nechcú a majú ho každú chvíľku a plnia nimi detské domovy. Ako toto môže Boh dopustiť? Moje myšlienky sa uberali do takej diaľky, až som si povedala, že to už asi nie som normálna...ale...
Čo ak toto všetko je zámer Boha a tieto ženy nebudú potrestané, ale odmenené. Čo ak je to všetko preto, že priniesli tú najvyššiu obetu, vzdali sa svojho dieťaťa, aby sme my - bezdetné ženy - mohli byť matkami. Čo ak nevidíme všetky súvislosti, prečo sa to deje. A všetko je úplne inak. Odsudzujeme tieto ženy - matky, voláme ich krkavčie a ešte máme pre nich veľa iných nelichotivých pomenovaní. A pritom len od Boha do vienka nedostali materinský cit, pretože mal pre ne pripravenú inú životnú cestu...
Pane Bože, ďakujem Ti za všetky matky, ktoré odkladajú svoje detičky. Prináša nám to možnosť byť užitočnými a splniť si svoje sny...
Zlatko ty tak krasne pises ze to nuti cloveka sa zamyslit :*