Trvalé bydlisko - vévévébodkamodrýkoníkbodkaeská

Kedysi - ako dieťa si pamätám, že vzťahy v paneláku medzi susedmi boli úplne iné. Neraz som klopala susede, či by nám požičala vajíčko, či hrnček múky, keď ešte nebývali obchody non-stop,  k nám zase chodili susedia telefonovať... dlho sme boli jediná rodina, čo mala telefón - taký ten starý, čo sa čísla ešte vytáčali, lebo dedko robil na pošte... keď bol hocijaký problém, stačilo vyjsť na chodbu a zvoliť dvere suseda, ktorý mohol pomôcť. Bola taká doba, telefonovalo sa z búdky, ku ktorej bolo treba dobehnúť, nedalo sa pomáhať aj utekať... pomohli susedia... a veľakrát nebolo treba ani utekať k búdke... pomohli susedia... Dnes po mene nepoznám ani všetkých susedov a to tu bývam 7 rokov... smutná doba... o čo všetko my - ľudia  - prichádzame...

3 udalosti ma nútili pozastaviť sa... zdanlivo spolu nesúvisia... možno súvislosť pochopíte, možno nie...

1. Neviem, čo sa stalo, ale zarazili ma komentáre vo fotoblogu anjelicek26 ... ja osobne si myslím, že táto osôbka, ktorú osobne nepoznám, je presne ten typ maminy, ktorý sa snažím byť aj ja (mne chýba trpezlivosť a mám výbušnú povahu, ale snažím sa)... Je to kreatívna mamina, ktorá ľúbi svoju rodinku a rada sa pochváli, čo pre nich robí, svojimi fotkami vystupuje z anonymity, všetci vieme, kto je, aké má detičky (mimochodom, ja sa skôr pozriem na názory mamín, ktoré majú fotky seba a aj nejaké údaje v pase, ako na názor niekoho, kto má akurát nick a nič viac)... je tu na koníkovi, aby inšpirovala ostatné maminy, poradí, pomôže, polajkuje a odchádza späť ku svojej rodinke... tak to má byť... a že pri pozeraní fotiek jej mnohé maminy závidia, hold, každá z nás má možnosť odísť za lepším životom niekam inam... ani jedna nemusíme sedieť doma, slintať nad jej albumami a ľutovať sa, že nikdy nič také mať nebudeme preto, lebo... kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce, hľadá dôvody... netreba bývať na koníkovi, treba bývať v realite... no žiaľ, niektoré mamičky tu permanentne žijú...

2. Presne tak, ako kedysi boli vzťahy v paneláku, dnes je to tak tu - na koníkovi. Mnohým mamičkám by som najradšej dala zmeniť v občianskom preukaze trvalé bydlisko na vévévébodkamodrýkoníkbodkaeská. Prečo? No lebo... začínajú sa tu čoraz častejšie objavovať otázky, ktoré hraničia s reálnym uvažovaním... Jedna krváca, druhá má bolesti, tretej odtiekla plodová voda, štvrtej dieťa má problém... miesto riešenia v realite, utekania na pohotovosť a podobné riešenie vhodné duchaplného prístupu, zapnú počítač a "zaklopú u virtuálnych susedov"... Takže, maminky, vráťte sa do reality, panelákový sused vám môže pomôcť, poradiť, zavolať záchranku... my, na druhej strane počítača nevidíme, v akom ste stave, či je to naozaj vážne... ak tam niektorá z vás odkväcne, nevidíme, že treba volať záchranku... Ja viem, je to veľakrát ťažké. Žijeme v dobe, kedy ľudí okolo nás aj tie samozrejmé prosby o pomoc obťažujú. Verím, že mnohé mamičky radšej zvolia "strápniť sa vo fóre" pred "strápnením sa na pohotovosti"... ale berme to reálne, keď už sa mám niekde strápniť, nech je to tam, kde mi v prípade potreby aj pomôžu... a tu pozvolna prechádzam k bodu 3.

3. V sobotu popoludní sme prišli na našu chalupu. Keďže je to stavenisko, všade bolo strašne veľa blata po piatkovom lejaku. Hrali sme sa s malým na záhrade, keď som počula, ako manžel brble, frfle, nadáva... kukám, čo sa stalo, vraj mám ísť do pivnice... v pivnici voda... ale koľko!...cez pol metra... obrázok ako zo záplav, ktoré ukazujú v správach. Takže sme nahodili čerpadlo, vzali kýble a pustili sme sa do toho... keďže pivnica je pomerne veľká, po troch hodinách makačky z vody ubudlo cca 5 cm. Aj to sme nevedeli, koľko ubudlo reálne a koľko sa nasiaklo v múre. Boli sme sami dvaja s prckom v studenej vode po kolená v pivnici s jednou 25W žiarovkou... tak hovorím, idem volať hasičom, (treba povedať, že známych sme už obvolali, ibaže sobota, do toho festival POHODA... proste nula bodov)... začali sme sa s manželom dohadovať, preňho nebol dôvod volať na TIESŇOVÚ linku... či si to vôbec viem predstaviť... no neviem, ale uvidím, cez telefón mi po hube nedajú, a možno poradia... zavolala som, vysvetlila situáciu, vzali to úplne v pohode do 15 minút prišla PARTA C s húkačkou, nahodili čerpadlo, poradili, čo a ako do budúcna, zhodnotili, že dobre, že sme zavolali, že sami by sme to nedostali von, a keď som sa čudovala, že sa za to neplatí (lebo toho som sa bála najviac, že vyrúbia dajakú pálku, na ktorú nebudeme mať), povedali, že na pomoc v núdzi má nárok každý, že sú tu od toho. No proste zlatí chlapci...

Vidíte v tom súvislosť? Závisť, že niekto niečo nemá také, ako ten druhý, ale nie je ochotný urobiť ani polovicu toho, čo ten druhý robí... že strápniť sa nemusí byť vždy len o strápnení a trápení, ale o prístupe tých na druhom konci... a na koniec, keby si ľudia menej závideli a viacej pomáhali, bol by tento článok inak napísaný... a možno by ani nebol...