Zase mi tak nejak po 100 rokoch prišlo, že by bolo fajn napísať nový blog. No a keď musíš, tak musíš a tak čítajte.

Asi vás neprekvapím, keď oznámim, že oficiálne sú všetky tri deti odovzdané vzdelávacím inštitúciám. Niektoré s väčším úspechom, niektoré s menším. Tým väčším deťom, ktoré sú vo vzdelávacích inštitúciách s menším úspechom sa budem venovať nabudúce. Teraz sa pozrieme na tie malé s veľkým (úspechom).

Ľudia, to je také dobré! Prestavte si, že máte vyhorenú matku po troch – nie, moment - šiestich rokoch na materskej, viete, kam deti pôjdu, viete, čo tie deti potrebujú , poznáte učiteľky, poznáte systém..no čo viac treba? Už som sa nevedela dočkať, kedy nastúpia na celý deň a desila som sa momentu, že ochorejú a budú musieť zostať doma.

Spomínam, ako som prvý krát odprevádzala do škôlky Miš. Hehe. Nenávidela som systém, ktorý mi kradol tri roky piplané bábätko, nenávidela som tie inštitúcie, ktoré ten systém zabezpečujú, dlho mi trvalo, kým som si uvedomila, že učiteľky nie sú platené za to, aby spôsobovali môjmu pokladu doživotné traumy, ale že sú vlastne úplne super a krokodílie slzy som ronila, keď som videla, že môjmu pokladu sa tam páči …!

Druhý krát pri krpcoch som ronila slzy, že aj 15.9. je zase nejaký voľný deň. Vravím, už som na tom bola zle.

Systém okolo ranného vychystávania sme si našli rýchlo. Môj rekord vo vychystávaní rodiny, trasa posteľ-auto, je niečo okolo 17 minút. Tri deti a jedna matka. No dobre, až také super to nie je – keď sa veľmi ponáhľam, nestihnem si spraviť make up.

Konečne, po dvoch rokoch, som mentálne dozrela na to, aby som šla s dvojičkami do detského kútika.

Keď sa znova obzriem do minulosti, ako to bolo s Miš, tak s ňou som chodila pomerne veľa do materského centra. Mala som tam svoju partiu mamín, chodili sme na tanečky, kreslenie, divadielka, vždy sme stihli poklábosiť, dať kávu a o pol 12 domov, obedovať a spať. Obidve.

Bolo to asi v druhom roku materskej a bolo to asi najlepšie obdobie.

S krpcami som kútiky nezažila, pretože spávali dva krát denne viac ako rok a pol. Potom prišlo leto a tak sme chodili von, potom jeseň, čiže moja robota a potom Vianoce. (Strašne rýchlo to letí… a to je dobre, pretože pozajtra bude zase leto).

Ale to sú v zásade výhovorky. Keby som veľmi chcela, tak by som sa aspoň raz týždenne utrhla z môjho bizi programu. Mne sa tam však zúfalo nechce chodiť. A odkedy som tam teda teraz párkrát šla, už aj viem prečo. Že pohodička? Že kávička? Že kamarátky? Že zabudni.

Napchať sa do auta je to najľahšie. Potom to vpustím do toho kútika a začína cvičenie na pozornosť, rýchlosť a pohotovosť. Pôvodne som si myslela, že vám opíšem prvý deň, ktorý sme takto strávili v kútiku, ale rovnaký priebeh to malo aj druhý, aj tretí krát, …

S radosťou oznamujem, že záujmy mojich mladších detí sa výrazne rozširujú. S poľutovaním musím oznámiť, že som netušila, koľko hračiek máme jednorazových.

Je pravda, že títo naší malí dostávajú výrazne menej hračiek, ako fasovala ich staršia sestra v ich veku. Nejde ani o to, koľko to stojí, ale skôr o to, že v zásade všetko, čo som mala pocit, že by mali mať, už majú po staršej sestre. Takže tie veci iba znova vyťahujem, zhruba v tom istom čase ako sa k nim dostala Miš.

Ok, kecám. Nevyťahujem skoro nič z toho. Predošlé riadky bol iba môj plán, ktorý dosť nefunguje.

Ilustrujem na príklade: Nedávno som vytiahla puzzle. Také tie cca 12 kusové, niektoré časti boli do tvaru autíčok, alebo kvetiniek. Miš to skladala hádam aj po tme, keď mala cca rok a trištvrte. Krpci privítali novú aktivitu s veľkým nadšením. Tomuško hneď pochopil princíp, velice všetko vysypal a následne cpal na plochu jednotlivé kusy ako mu prišli do ruky. Ivuška vysypala svoje kvetinkové a potom si všimla, že Tomáš má určite lepšie. Tak sa začali o ne biť. Rev, krik, puzzle lietali po miestnosti, … zasiahla som v momente, keď ich začali v zápale boja krčiť. Nakoniec som ich ako tak spacifikovala a mohli sme sa sústrediť na princíp skladania puzzle. Po 4,5 sekunde to Ivanu prestalo baviť a išla sa pozrieť, či Mišuta nemá ešte lepšie puzzle. Jasné, že mala. Ale pre túto chvíľu si ich Miš ubránila.

Tomčiak pri tom obsedel a ku koncu už vedel doplniť autíčkové a kvetinkové časti, keď som mu ja poskladala tie okrajové. Nakoniec sa tiež išiel pozrieť, či Miš nemá niečo lepšie. Jasné, že mala. Síce si teritórium ubránila, ale dostala za to zo štyri nahnevané capkance po hlave od rozhorčeného brata.

Keď sme skúšali hrať pexeso, už od začiatku to bola katastrofa. Najprv som si zašpinila karmu, keď som v záchvate materskej iniciatívy vypla Ivuši Mášu a medveďa. To decko je na nej závislé, Máši nikdy nie je dosť. Takže tú som pre pexeso stratila, ešte som ani nevysypala krabičku na koberec. Mišuta sa zdula a nechcela hrať, keď zistila, že nebudeme hrať pexeso tak ako sa to má, ale tak, že otočíme kartičky hore obrázkom a tak budeme hľadať dvojice. Ostal jedine Tomáš a toho som to teda naučila. Ivuška sa neskôr trochu ukľudnila, vrátila sa k nám. Hrať sa síce nechcela, ale iniciatívne aspoň rozsadla krabičku, v ktorej býva to drevené pexeso uložené.

Nápad ísť s dvomi, resp. tromi malými deťmi na dovolenku lietadlom sa môže zdať ako nie úplne najrozumnejší. Hlavne po minulých zážitkoch. Ale po prvé, človek má tendenciu na zlé zabúdať a po druhé môj cestovateľský duch už pišťal nudou a ja som to jednoducho chcela vyskúšať. Avšak najvýznamnejší argument, ktorý mi dodával odvahu bol, že do poslednej chvíle som zo srdca neverila, že sa tam naozaj dostaneme.

Čakala som, že sa stane všetko, vrátane teroristického útoku a my ostávame v Senci.

Chvíľami to vyzeralo, že sa moje katastrofické predpovede naplnia. Nahnuté sme mali poriadne. Týždeň pred odletom mi len tak náhodou napadlo skontrolovať pasy. Hahá. Jasné, že platnosť Mišutinho vypršala pred tromi mesiacmi. Našťastie, sme stihli vybaviť nový. Keď mi pár dní po tom prišlo z cestovky upozornenie, že mám skontrolovať pasy, už som sa iba dobre pobavila.

Deň pred odletom som odovzdala všetky deti kamoške, aby som mohla pobaliť, presťahovať nás do Bratislavy, aby sme odtiaľ mohli letieť do sveta. Večer, keď som si pre nich šla, oznámila mi „Ivuške pri obedňajšom spánku niečo vytieklo z ucha.“ Zatmelo sa mi pred očami. (Naša posledná dovolenka do Tunisu skončila 5 hodín pred odletom na Mišelinom vysokom CRP a vysokých teplotách.)

Doma som Ivuške naliala do ucha „Burowovú ušnú inštiláciu“ (Slovo „inštilácia“ mi asi navždy utkvie v pamäti. Vôbec mu nerozumiem). Tipovala som, že uško ju mierne pobolieva, ale nie je to žiadna tragédia. Chlap ma však vyhnal na pohotovosť. On sa tváril, že má pred odchodom ešte prácu. Uhm. No lebo ja nie. Dobaliť polozbalené kufre nie je robota. Jupí. Tak sme šli.

Na pohotovosti to bola totálna prča. Celá, poriadne plná čakáreň mala jednu diagnózu – črevná viróza. Videla som princezné úplné vyblité z podoby, ktorým tatinko držal pred tvárou misku, trafenú maminku, ktorá pri okienku hystericky vysvetľovala, že jej malý má od piatej ráno (bolo 8 večer) zelené striekavé stolice (wtf?!) a zvažovala ako rýchlo odtiaľ utečiem a čo budem teda robiť. Našťastie jeden správne mierený telefonát ma nasmeroval priamo na ORL pohotovosť. Po vyšetrení som mala chuť plakať a smiať sa naraz. Diagnóza bola začervenaný bubienok a dostali sme – Burowovú ušnú inštiláciu. Milujem ju. Ale večerný kľud milujem viac.

Iba…?

60 mesiacov alebo teda 5 rokov máme Mišutienu. Keď som si roky prepočítala na mesiace, tak ako to robím pri krpcoch, prišlo mi to strašne málo. 5 rokov už znie ako viac času, ale 60 mesiacov je akože ju máme od minulého týždňa.

Ja by som povedala, že 60 mesiacov z môjho života bolo obdobie, kedy som ju ešte nemala a zvyšných 324 už áno.

Život s takým päť ročným tvorom je už naozaj v pohode. Ráno sa sama sa oblečie, sama sa obslúži z chladničky, pustí si rozprávky, sama sa umyje a keby mi nezašepkala do ucha „Mami, idem kakať.“, ani sa nezobudím. (Samozrejme za predpokladu, že krpci sú bezpečne uprataní v postieľkach, hrajú sa a netlčú sa cez mreže).

Miš je športovo založené decko. Na bicykli nezaostáva, vo vode nezaostáva, na korčuliach zaostávam ja a veľmi rada sa pridá, keď ma chytí záchvat a po večeroch cvičím doma pred telkou: „Maminka, donesiem ti mobil a pusti tú tetu, čo ukazuje ako máme cvičiť.“ Už so mnou skúšala aj planking. Rada chodí na gymnastiku „Je to super, ale všetko ma bolí.“

Na druhej strane nemá ambíciu tancovať ako baletky, ani ako hiphopové tanečnice a ani spoločenské tance ju nechytajú „Ja by som sa to nevedela naučiť, mami.“

Kde bolo tam bolo, bola jedna maminka a tá si myslela, že keď bude mať viac detí, tie sa naučia rýchlejšie si požičiavať a deliť sa o hračky.

A potom ich teda mala.

A tu rozprávka končí a začína horor. Pretože čo sa týka požičiavania hračiek medzi mojimi deťmi býva to horor, v lepších dňoch tragédia, tragikomédia, thriller, psychologický thriller a dráma. Niekedy viac žánrov naraz, občas jedna epizóda v žánroch preskakuje a občas ostáva v jednom od začiatku až po koniec. Rozprávka ani omylom.

Miš, svojho času jedináčik, sa o hračky vedela celkom slušne podeliť. Doma toto riešiť veľmi nemusela (iba ak so psami) a ja som na to, pravdaže, dbala. Veľa sme chodili medzi deti, kde mala dostatok príležitostí na sociálne interakcie a teda aj na zdieľanie hračiek. (Aká učená veta!)

Ja, svojho času stále jedináčik, som si (zase raz) naivne myslela, že keďže mám detí viac, je to dostatočná tréningová situácia na požičiavanie hračiek. Isteže...

Keď sa pozriem do minulosti (rozumej tak rok dozadu) krpci sa tĺkli o hračky akonáhle sa vedeli k sebe doplaziť na dĺžku ruky. A keďže bábätká robia všetko naplno, často bola takáto epizóda mládeži nepprístupná. Pamätám si 7 mesačnú Ivušku ako šklbe vlasy svojmu bratovi, hlava mu lietala hore dole, a pri tom pišťala, pretože jej niečo ukradol.

Tretie pokračovanie na tému maminka v práci.

Spätne si uvedomujem, že prvé náznaky som zaznamenala už minulé leto, keď som si dovolila odveliť sa na prázdniny. Vtedy pred mojím odchodom ochorel môj chlap. Zdĺhavý výber pred chladiacim pultom spôsobil, že ho napadol nejaký vírus a mne spôsobil starosti, ako sa postará o naše potomstvo v záchvate „kašlíčka a rýmičky“. Vtedy som ešte nemohla tušiť aký bude ďalší rok, takže súvislosti sa mi spojili až teraz.

Najprv vám ale objasním z čoho pozostávajú moje mimomaterské aktivity. V stručnosti, okrem práce na cca 6 dní do mesiaca chodievam aj na štvordňové školenia do Čiech. Od januára som bola trikrát.

Nové železné pravidlo v našej rodine je, že vždy pred mojím odchodom niektoré z detí ochorie. Vždy. Toto nie je žiadne preháhaňanie v záujme lepšej čítavosti. Robím si čiarky, sledujem to, takže viem.

Prvýkrát to boli síce trápne sople a pokašliavanie, ale choďte preč na 5 dní (školenie + práca), keď máte doma dve deti, ktoré sa topia v hlienoch a jedno, ktoré vyzerá, že sa možno bude topiť tiež. Dovtedy som tak dlho preč od svorky nebola. Ja som sa pre zmenu topila vo výčitkách.

Druhý krát mi volali do práce zo školky, že Miš zvracala. Telefonicky som narýchlo organizovala jej prevoz domov. Bolo to prvý raz, čo mi takto volali, takže stres, panika a – samozrejme výčitky. Našťastie kým to chytili aj moje mladšie deti, už som bola doma. Napriek celej tragédii som sa vďaka tomu dozvedela, že zo šiestich ľudí, s ktorými som pracovala, mali štyria dvojičky. To bola celkom haluz.

Zase púšťam paru po čerstvom zážitku. V prvom šokovom záchvate som sa rozhodla, že na dovolenku s krpcami proste nejdem. Minulý rok sme neboli tiež, pretože som si myslela, že s dvomi nechodiacimi deťmi to bude záder.

Po roku si myslím, že s tromi chodiacimi deťmi to bude väčší záder.

Boli sme cez prázdniny zase raz v aquaparku. Bola som potom unavená ako ťažná krava. Podmienky boli ideálne, trafili sme čas v rámci režimu, bol so mnou chlap a ani sme nič nezabudli. No napriek tomu, som mala dosť.

Veľkonočné sviatky skončili na snehu, deti boli zababušené ako cibule. To znamenalo po vstupe do budovy ich odbaliť, chytiť tri sady teplého oblečenia (vrátane môjho, Miš si niesla sama) do rúk, tašky do zubov, a ísť si oskenovať čip na zápästí. Jasné, mohla som nechať deti oblečené, ale Ivuša si vie vyzlieť čiapku. Tomáš to síce nevie (rozumej: samého by ho to nenapadlo), ale vie ju napodobniť, takže vlastne vie. A už keď májú dole čiapku, strhávajú aj šál a teda, môžem ich buď nechať oblečených, alebo zbierať zvršky zo zeme celú cestu k šatni. Aha, a ešte som zabudla, že cez turniket musím decko zobrať na ruky. Vyťahujem spod bundy tretie a štvrté chápadlo a beriem Ivušu na ruky. Ani nemôžem frflať na chlapa, nech niečo zoberie, lebo ten štandardne ide naložený viac ako ja.

Za turniketom to všetko zložím a prezujem deti. V tomto zariadení sú šatne spoločné, takže nastáva vyzliekací chaos. Snažím sa nejak rozumne upratať naše veci, aby sme mali potom pri obliekaní menší chaos, ale bez šance. Všetky handry končia natlačené v dvoch skrinkách, ani pánboh by sa v tom nevyznal.

Chvíľu tŕpnem, že som zabudla plávacie plienky, ale našťastie to bol planý poplach.

Minule ma kamoška zarazila otázkou, či nie som hrdá na to, že mám tri deti. A že mám dvojičky. A že sú zdravé, šikovné a že to celé funguje.

Dosť ma bolelo odložiť bokom všetku tú moju iróniu, sarkazmus a cynizmus, ale keď som to spravila, musela som si priznať, že som hrdá. Som hrdá na seba, na deti, na chlapa. A aj na psy.

Tak som zase trošku bilancovala. A teraz som sa dostala k tomu, aby som zistenia svojej otupenej mysle zosumarizovala a šupla na virtuálny papier. Priznávam, že o dobrých veciach sa píše ťažšie ako o domácich pohromách, napríklad v podobe Tomáša pijúceho zo psej misky. (Slamkou.)

Tak si teda už rok a pol fičím ako trojmatka a konečne začínam vidieť svetlo na konci tunela. Doma mi z týždňa na týždeň vyrástli ľudia, ktorí poväčšinou aj ako ľudia reagujú a pomaly začínajú inteligenciou dobiehať našich psov. (Áno, je to hnusné, ale pravdivé. Cynizmus, irónia a sarkazmus – vitajte späť).

Dopracovala som sa teda k nasledujúcemu:

1. Každý zlé obdobie trvá iba chvíľu. Iba chvíľu mali 2,5 kila a boli to prdkavé vajcia, iba chvíľu vrešťali (nielen) v noci ako zmyslov zbavení, iba chvíľu som k nim musela pobaliť polovicu domácnosti, iba chvíľu budú vonku utekať kade tade a na mňa kašľať. Určite iba chvíľu bude trvať, kým sa naučia sami jesť, kým sa zbavia plienok a rovnako aj iné radosti, ktoré nás ešte čakajú.
2. Konečne mi dorástli vlasy.
3. Mám (takmer) autobus a ešte som ho neoškrela.
4. Nikto mi neháda, že mám tri deti. Aby som bola úprimná, nikto mi neháda ani jedno.
5. Videla som ako sa bijú ročné deti. Pohľad pre bohov! Vždy zabudnem zasiahnuť, lebo plačem od smiechu.
6. Mozog mi neskamenel úplne. Pracujem, vzdelávam sa, chodím do sveta. Veľmi často to je manažérsky masterpiece, že to ide, ale ide to. A pomaly si to aj prestávam vyčítať.
7. Moje nové heslo: Hlavne vydržať!