"Liečiť sa, čo najviac ležať v posteli, ráno si pospať, oddychovať," slová doktorky vo mne vyvolali predstavu raja. Ani Danteho verše o nebi, či videnie svätého Hieronyma, sa nechytajú na jej slová. Tej predstave sa nedá odolať. A tak som sa dala vypísať na svoju prvú PN.
Počas choroby zvyčajne robím z domu, ale teraz ma presvedčila. Žiadny služobník Alaha by sa viac netešil na rajskú záhradu plnú hurisiek ako ja na PN. Peniaze som oželela. Týždňový wellnes mi predsa stojí za osminu výplaty. Budem čítať knihy, piť teplý čaj, počúvať hudbu, spať... O tomto predsa snívam už od narodenia prvého dieťaťa. A teraz mám prísľub rajskej blaženosti v rukách, čierne, teda vlastne zelené, na bielom.
Cesta k rajskej bráne je však tŕnistá a nedosiahne ju každý... Už večer dostalo staršie dieťa teplotu. Utešujem sa myšlienkou, že mať doma iba jedno dieťa je predsa skoro ako dovolenka. Ale ľahšie prejde ťava uchom ihly ako ja nebeskou bránou... Holt, v strede som sa zasekla. Asi to bude zabudnutými kilami z druhého tehotenstva. Mladšie dieťa začalo kašľať.
A tak sa začal raj. Deťom. Tešia sa, že nemusia ísť do škôlky. Únava z choroby im nedovoľuje upratovať po sebe hračky. A ja? Všetko je takmer ako v mojom sne. Čítam knihy...o Tomášovi a jeho priateľoch, počúvam hudbu...zo Spievankova, varím teplé čaje, a počas nočného merania teploty snívam o spánku. Moja lojalita k firme rastie raketovým tempom. Nedočkavo odrátavam dni, kedy sa môžem vrátiť do práce.