Dieťa moje! Je mi ľúto, že ťa musím za nohy ťahať z ihriska preč, lebo je tam stále bobo. Hnevá ma, že sa nemôžeš stretávať s kamoškami a že do prázdnej telocvične našej @bublifit sa pozeráme iba cez okno. Unavuje ma, ako ti musím nonstop vysvetľovať, že si nemôžeme ísť kúpiť do Tesca rožok, lebo ešte nie je po 11:00. Vytáča ma, že ťa vytáča, ako ti vkuse drhnem ruky dezinfekciou a že nevidíš úsmevy ľudí (ak tam ešte nejaké sú). Je strašné, že starkej dávaš pusu na obrazovku telefónu a prastarkú si už polroka nevidela. Rada by som napísala, že raz bude všetko ako predtým, ale nie. Už nikdy nebudú veci ako pred TÝM. Budú nám vzácnejšie.
😔