Naša Tete mala tento víkend narodky. Och, akoby to bolo včera a nie pred 14. rokmi, keď som si moju malú, vymodlenú a vyprosíkanú sestru niesla z nemocnice. Mala som len 12, no bola som ako jej druhá mama. Prebaľovala som, kŕmila, kúpala ju. Namiesto toho, aby som sa túlala s rovesníkmi, chodila som na detské ihriská a s mamičkami sa bavila o tom, čo už papá, dokáže, hovorí. Ešte aj "randiť" chodila so mnou 🙂 Stále hovorím, že je to vlastne také moje prvé dieťa. Čas však letí, šprintuje, už je vyššia odo mňa a občas až strašidelne dospelá. Teraz, akoby sa história opakovala s mojím synom. Je medzi nimi rovnaký vekový rozdiel ako medzi mnou a ňou, a môj krpec ju doslova "žerie". A ja som za to neskutočne vďačná ❤