Ako som mala deň na ch*ja, ale pritom dobrý!

V stredu som sa bola bicyklovať. Ale najprv sme poriadne zmokli. A ešte predtým som zabudla u babky plienky. Taký deň to bol... Ale pekne po poriadku.

Streda. Prší. Miestami leje. Sme u babky a vyberieme sa na návštevu k mojej krstnej. Ideme pešo. Teda druhorodená má svoj 4-kolesový dopravný prostriedok na matkovský pohon. Gumáky zostali v Bratislave. Ideme do Pepca, či náhodou nemajú gumáky. Nemajú. Zmokneme. Ako sviňa. U krstnej zistím, že plienky a nejaké náhradné odevy ostali u svokrovcov. Fénujem prvorodenému tepláky. On zatiaľ zabalený v deke obeduje hŕstkovú polievku od krstnej. (Pozn. Aj jeho sestra dostala najesť, nebojte) Aj ja som dostala najesť. Dostanem čokokávu. Druhorodená kočík. Karol vláčika Tomáša (-pardon to skloňovanie). Uspím Táňu a krstný mi pripraví krstnej bicykel. Musím ísť po plienky a nejaké odevy. Leje. Ja vyzerám hentak (viď fotka). Dážď mi drbe do tváre a ja sa smejem. Nie cez slzy. Naozaj. Je to sranda. Už som sa dávno nebicyklovala. A už vôbec nie v daždi.

Taký deň to bol.

Keby sa mi to stalo vlani, iba by som nadávala. Keby sa mi to stalo v nedeľu, tiež by som nadávala. Ale stalo sa mi to v stredu a už sa viem aj na takom dni smiať.... Niekedy asi potrebujeme zažiť niečo smutné (o tom možno štvrtok...), aby sme sa vedeli zasmiať aj na niečom, čo je hodné nasratia.