Vrátila sa teta z Ameriky! Vravím: Vitaj, ale...

Pôvodne som chcela napísať väčší článok o dcériných prvých narodeninách, ale v podstate možno aj tento text bude pre ňu o takých 12 rokov darčekom. A možno nie. Každopádne, okrem osláv dcérinho prvého výročia na tomto svete ma čakala aj iná párty. Možno si poviete, no to je téma na článok. Dnešné ženy už nevedia o čom písať. No ale dámy, nebuďme také úzkoprsé (-to je tiež inak výraz za všetky drobné🙈).

Od mojej poslednej menštruácie prešiel rok a deväť mesiacov. A úprimne musím priznať, že mi Rusi (-pre vyznávačky socialistickej verzie), respektíve teta z Ameriky (-pre fanúšičky kapitalistického kódovania) nechýbali. Ani som si na periodicky sa opakujúce krvácanie nespomenula (teda odmysliac si šestonedelie). Ale tušila som, že sa kdesi zjaví opäť. A áno, som rada, že som zdravá a tiež, že nie som nebodaj znova tehotná. Ale to sú asi tak 2 radosti, ktoré sa mi s menzesom spájajú.

Inak ma to skôr otravuje. Bolesti, vyrážky, žravosť... a po pôrodoch... veľa krvi, veľmi veľa krvi. A to som si v mladosti myslela, že mám silné krámy. Och, aká som len bola naivná. Dnes používam vložky, z akých som bola pred rokmi u mojej mamy udivená. Teda v stenčenej verzii. Už tiež chápem, prečo mama v najhorších dňoch spávala s uterákom pod zadkom aj to, že jej často nestačila jedna vložka. Veru, už nestačí ani mne. A dnes Ja udivujem. Moju bezdetnú švagrinú, ktorá si raz na záchode pozrela, že dĺžka vložky je 30 cm. Nuž hej. Zmenami v hormónoch počas tehotenstva a po pôrode mám dnes úplne inú tetu z Ameriky. 

Akoby aj ona dospela, nabrala na sile, získala nové skúsenosti a odhalila mi nové zákutia týchto ženských vecí. Napríklad nové bolesti, prípadne nové chute na nové sladkosti. Ale v konečnom dôsledku je to stále ta istá teta, o ktorej sa v dobrej spoločnosti nehovorí, lebo je to prinajmenšom nechutné.

No veď, čo si budeme klamať, nevychádzajú z nás vtedy práve sedmokrásky. Ale hej, je fakt, že by sme sa za krámy nemali hanbiť. Ale na druhej strane si nemyslím, že by sme mali všetkým ukazovať krvavé vložky/tampóny/kalíšky (-vyberte podľa preferencií). Treba sa akceptovať aj počas týchto dní, keď sme nafúknuté ako balón, ubolené ako mulice na Santorini či nasraté jak tety na Pošte. Ja sa to tiež ešte iba učím. Možno preto som nevedela dobre vysvetliť synovi, keď s dcérou objavili moje zásoby spred otehotnenia, že na aké krvácanie je vlastne ten tampón "leukoplastom". Všetko sme to totiž My. Sme tak vymyslené, že raz do mesiaca krvácame a predsa nezomrieme (-požičané z jedného starého vtipu, pardon). Ba priam naopak. Dávame nový život a to už je iné kafe. Takže, najbližšie, keď k nám červená teta zavíta, pozdravme ju a skúsme ju zvládnuť v čo najpokojnejšom režime, aby nemala pocit, že je tu nechcená a nerobila nám ešte viac napriek ✌🤞 Skúsim aj ja.