Áno, idem už spať... Len ešte...

Čo by som to bola za mama blogerku, keby som nemala komentár na prvorodeného prvý deň v škôlke. Tak... zvládla som to! A veru, nebolo to ľahké. Vstať na budík o šiestej, pripraviť raňajky, pripraviť svoj fejs (-pričom môj mejkapový kufrík zostal u svokrovcov), zobudiť dieťa bez ujmy, namotivovať ho, nezabudnuť stuff do škôlky, nezabudnúť deti a hlavne... nepokaziť mu to v prvý deň mojím ručaním. To bolo najtažšie. Z časti mi pomohol fakt, že som nemala vodeodolnú maskaru, z časti, že žiadny iný rodič tam scénu nerobil, tobôž dieťa. Tak si vravím, vzchop sa a preglgla som zlomený hlas a utrela z oka slzu, ktorá mi už-už išla rozmazať linku.

Ale potom doma? Ticho... také ticho, ak neratám bľabot druhorodenej, že až. A nikto sa ma nič nepýtal, nedožadoval sa odpovede, nerozvíjal so mnou čudesné úvahy. Asi si zvyknem na škôlku. Som zlá matka? Dont answer that... 😅