Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
    Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
    evicka231
    14. sep 2020    Čítané 136x

    Knižná rubrika - Tip pre deti - Morské dobrodružstvá - Kúzelné čítanie

    Určite všetci poznáte krásnu edíciu Kúzelného čítania. Len pred niekoľkými dňami ju tvorcovia tohto úžasného zábavno-náučného projektu rozšírili o nové knižku Morské dobrodružstvá. Teraz si v nej môžete zalistovať spoločne s nami. 

    Knižka nášho Peťka nadchla už po rozbalení! Toľko morských živočíchov pokope! a musím priznať, že aj ja som bola riadne zvedavá, ako sa s ňou autori popasovali tentoraz. Tak sme sa spolu zoznámili s Majkou a Dankom, malými námorníkmi, a nechali sa unášať na morských vlnách. 

    Kniha je určená deťom od 3 do 10 rokov a už na prvej strane som prišla na to, ako môže zaujať tak široké vekové rozpätie. 

    Danko na každej z ôsmych dvojstránok vyzve deti, aby si spolu zacvičili. Peťko (2,5 roka) hneď bežal po podložku, a hoci sú cviky nenáročné, ešte sme mali trochu problém s koordináciou počúvania a vykonávania pokynov, ktoré rozdávala Majka. Hlas Zuzky Kaprálikovej je veľmi príjemný a pokojný, žblnkot, ktorý počuť v pozadí naozaj navádza atmosféru morského prostredia. 

    Cvičenie sme síce po prvej lekcii odložili na neskôr, ale toľko názvov nových živočíchov, zvukov a dialógov sme si nemohli zapamätať na prvý raz, preto si knihu Peťko vezme do rúk takmer každý deň. Oceňujem to nielen pre množstvo informácií, ktoré získa, ale aj preto, že si vďaka ALBI elektronickej ceruzke trénuje jemnú motoriku a trpezlivosť. Nie vždy totiž pri kvízoch nasmeruje ceruzku presne, potom spolu dolaďujeme pohyby, pozornosť a presnosť. Za mňa veľké plus. 

    Ani búrka, ktorá zastihla na mori Danku a Majka nás neodradila, aby sme si spolu zahrali kvíz. Opäť oceňujem, že sa na každej dvojstránke nachádzajú rovno dva, jeden jednoduchší, pre malých drobcov, druhý náročnejší, na ktorý majú deti odpovedať pomocou dvoch ikon - háčika a krížika. Nemôžem si pomôcť, ale hlas Ľuboša Kostelného už pre mňa ku knihám Kúzelného čítania jednoducho patrí! 

    Až keď sme s Peťkom preskúmali poklad na morskom dne, objavili ostrov plný exotických zvierat a vypočuli si Majku, ktorá Danka upozornila na maják, ktorý v noci dáva plavcom výstražné znamenia, odhodlali sme sa oddýchnuť si na vzducholodi a vypočuť si relaxačnú časť. Tú som si po všetkých otázkach - prečo je na ostrove domorodec? Načo má korytnačka pancier? Kde sa vzala morská hviezdica? Padla z neba? - na ktoré som spolu s knihou hľadala odpovede, vychutnala najviac. 

    Môj akčný syn si určite relaxáciu obľúbi v inej časti dňa - napríklad večer či pred popoludňajším spánkom, nie ráno, keď je plný energie, a preto nás nedočkavo hnal na hru, ktorá prevedie malých čitateľov všetkým, s čím sa v knihe oboznámili. Zatiaľ nám chýbal parťák na hranie, keďže hrou zabavíte ľubovoľný počet potomkov. U nás s mamou pri spoločenských hrách nie je až taká zábava... čakáme na kamošku od susedov, aby sme si hru s kockou skutočne vychutnali, ktorej ako aj vám všetkým knihu určite odporučíme. Prečo? Už teraz Morské dobrodružstvá chválime za všetko - za ilustrácie, hovorené slovo, nápaditosť, motivovanie detí k pohybu a chvíľu oddychu, ktorú si doprajú na každej stránke vďaka relaxačnému cvičeniu. 

    Veľmi sa tešíme, že do našej super zbierky knižiek Kúzelného čítania pribudli Morské dobrodružstvá! Už teraz sa nevieme dočkať, čo ďalšie si pre nás ALBI pripraví. 

    Knihu kúpite na eshope Albi:

    https://eshop.albi.sk/hovoriaca-kniha-morske-dobrodruzstva/

    Titul: Morské dobrodružstvá

    Text: Monika Nikodemová, Katarína Kočutová 

    Ilustrácie: Veronika Balcarová 

    Nahovorili: Zuzana Jurigová Kapráliková, Martinka Kapráliková a Ľuboš Kostelný 

    Rok vydania: 2020

    Vydavateľstvo: Albi

    Foto: Eva Hrašková

    evicka231
    24. feb 2020    Čítané 40x

    Knižná rubrika - Tip pre deti - učíme sa o ľudskom tele!

    Musím sa dobrovoľne priznať, že som knižnou závisláčkou! A nie hocijakou, ale poriadne šialenou! Nielenže knihy píšem, ale zásobujem nimi celú moju obrovskú rodinu... 

    Doma mám dvojročného chlapčeka, ktorý ma od rána do noci zahŕňa otázkami - Prečo? Načo? Kedy? A tak v dvoch rokoch vie, kto objavil Ameriku, na akej planéte žijeme, ktorá planéta je červená a o ktorej sa maminka v škole ešte učila, ale dnes už do planét slnečnej sústavy nepatrí... Kde má v tele mandle a ako sa vypité mliečko dostáva do nočníka... Je to toho ďaleko viac, ale nie o tom som chcela.... 

    V piatok sme bežali do kníhkupectva, lebo moje dieťa chcelo nové rozprávky na čítanie pred spaním, v sobotu zasa knihu o hasičoch a v nedeľu som objavila zľavy u Svojtku... Zvýšený rodičák tak isto iste poputuje na knihy... 

    Dnes ráno zapnem Teleráno a... knižné tipy pre deti. Čo som zasa objavila? Presvedčte sa sami! 

    Obálka nevábna... Nič, čo by pritiahlo môj očný kontakt, práve naopak... Odpudivé, príšerné.... 

    No keď v nej zalistovali, dostali ma! 

    Že priestorový sprievodca ľudským telom! 

    Jasné, pre dvojročného sa asi nie celkom hodí... no naše školáčky sa určite potešia! A myslím, že aj ja budem so záujmom odkrývať jednotlivé vrstvy s nimi... 

    Tak som zaplnila košík... a budem netrpezlivo čakať, kým poštový holub nájde moju adresu. 

    Ľudské telo

    Milí priatelia, kamaráti, blízki i neznámi...

    Už len pár hodín nás delí od nového roka.... Prajem vám, aby ste v tomto starom roku nechali všetky starosti, bolesti a trápenie... Aby ste do toho nadchádzajúceho vykročili tou správnou nohou, aby ste celý rok prežili zdraví, v láske a pohode.... 🙂 <3

    evicka231
    11. dec 2019    Čítané 81x

    Vianočné... teplo

    „Podaj mi ruku Mirka,“ načahuje sa mama za mnou. Je to zvláštny pocit. Doteraz sme sa v mojich snoch len rozprávali. Sem tam ma objala, aspoň som o tom bola presvedčená, sem tam pohladkala, ale nikdy ma nedržala za ruku.

    Pomaly sa za ňou načahujem, s istou dávkou opatrnosti, bojím sa mrazivého dotyku smrti. Som však milo prekvapená, ten jej je príjemne teplý. Dokonca roztápa ľadovú skrehnutosť mojej ruky.

    „Poď,“ do ticha vyriekne môj anjel a spolu vykročíme ruka v ruke smerom k malému domčeku uprostred ničoho. Keď rozprávam, pred ústami sa mi robia obláčiky, zráža sa teplý vzduch so studeným. Pred mamkinými perami nie, hoci z nej sála teplo a zvláštny pokoj.

    „Čo je v tom dome?“ premáha ma zvedavosť.

    Úsmevom som utvrdená v tom, že sa to dozviem až na mieste. Takmer nečujne otvára staré drevené dvere, vchádzame dnu. Miestnosť, v ktorej sa ocitáme, je osvetlená svetlom sviec, ktoré sa hrdo týčia uprostred starého mohutného stola. Okolo neho nie sú stoličky, ale dve dlhé lavice aj s operadlom a na mieste na sedenie je natiahnutá hrubá ľanová deka. Kedysi bola určite biela, no podpísalo sa na nej nejedno jedlo servírované v kuchyni.

    Vo vnútri je príjemné teplo, sála z piecky. Takej tej tradičnej, do ktorej treba neustále prikladať drevo, aby nevyhasla. Na lopatke pod pieckou sú dokonca kusy spílených konárov čerešne. Vzduch vonia tak inak. Až keď sa mi zrak prispôsobí prítmiu, všimnem si, že nie sme v miestnosti sami. Nadýchnem sa, ale mama hneď reaguje: „Psst,“ priložený prst k perám je jasným znamením, že nemám rušiť.

    Spoza obrovského voňavého smreku zazriem mamu. Zmätene pozerám na ňu, stojacu vedľa mňa a na jej vernú kópiu pri stromčeku. Rozdiel je iba v jedinom. Mama vedľa mňa, je mojím anjelom strážnym v nebi. Mama pri stromčeku nosí pod srdcom dieťa. Pod hrubým vlneným svetrom chráni bruško pred prípadným chladom a smeje sa. Podáva otcovi zo škatúľ vianočné ozdoby, on stojí na ošúchanom drevenom šamlíku a vešia ich od vrchu smreka veľmi nepravidelne ku spodným konárom. Všímam si, že všetko je trošku iné, ako dnes. Miesto žiarivých rôznofarebných gúľ na stromčeku visia ozdobené medovníčky, slamené snehové vločky a mama práve vyťahuje smiešnu bielo striebornú reťaz. Pripomína mi vatu. Až teraz som si všimla, že pod stromčekom na zemi sedí malý chlapček v menčestrových nohaviciach na traky. V jednej ruke má drevené autíčko, v druhej sa prehŕňa v strieborných balíčkoch, ktoré mi nápadne pripomínajú salonky. Až po chvíli si uvedomím, že to chlapča je Ľuboš a dieťaťom pod maminým srdcom predsa musím byť ja! Rozžiarené oči upieram na mamu, iba potichu prikývne. Stále však nerozumiem prečo tu sme.

    Otec zavesí aj poslednú ozdobu, zíde zo šamlíka a zozadu objíme mamu okolo pása, niečo jej pošepká do ucha, pobozká ju na líce a ona sa krásne rozosmeje. Zo sporáku ku nám zatiahne vôňa šošovicovej polievky. Babka pri nej stojí a jednou rukou dobrotu v hrnci mieša. Dedko sedí pri piecke a šúpe varené zemiaky. Takto teda chutili Vianoce kedysi. Za oknom sa z ničoho nič zotmie. V dome aj naďalej zostáva príjemne teplo. Celá moja rodina sedí za kuchynským stolom, dedko sa nahlas modlí. Všetci okrem mamy majú ruky zopäté k nebu, dokonca i otec. Mamka si hľadí veľké bruško, ale pery sa jej pohybujú v modlitbe. Ľuboš sedí otcovi na kolenách. Zrazu už nepočujem, či sa ešte modlia alebo rozprávajú, vzďaľujem sa a opäť sa ocitám na akejsi zasneženej lúke. Mráz mi preniká do každej bunky, trasie ma zima.

    „Neviň otca z toho, čo sa mi stalo,“ počujem mamin hlas, už ju však nevidím.

    „Preto si mi ukázala vaše šťastie? Aby som verila, že si s ním naozaj bola šťastná?“

    „Neukázala som ti len šťastie, dieťa moje.“

    „A čo ešte?“

    „Ukázala som ti, že na Vianoce má byť rodina pokope. Mirka, si už dospelá. Ži každý deň tak, aby si nikdy neoľutovala, že si niekomu nestihla niečo povedať, že si niekoho nestihla objať.“

    „Mami, čo sa mi to snažíš povedať?“ zaštípu ma slzy v očiach. Po lícach sa mi kotúľajú už malé zmrznuté kryštáliky.

    „Vianoce sú sviatky rodiny,“ znova sa ozve niekde pri mojom uchu.

    „Ale ja mám už len otca,“ myknem plecami. Ani v duchu mi nenapadlo, nechať ho na sviatky samého.

    „A dedko? Otcov otec? Je správne, aby zostal na Vianoce v domove dôchodcov?“

    „Ale on sa tak rozhodol, otec bol predsa za ním.“

    „Šťastné a veselé Vianoce moja,“ počujem už pol spiaca, pol prebudená. V izbe je zima, ale tma sa rozplynula spolu s mojím snom. Opatrne vstávam opantaná zmiešanými pocitmi zo stretnutia s mamou. Skôr ako zamierim do kúpeľne idem do kuchyne. Na chladničke je magnetkou z akejsi letnej dovolenky pripnuté telefónne číslo domova dôchodcov, v ktorom dedko prežíva svoju starobu. Nedbám, že je príliš skoro, vyťukávam do mobilu kostrbatým písmom napísané číslo. Na tretie zazvonenie sa ozýva príjemný ženský hlas: „Domov dôchodcov, Martincová. Ako Vám môžem pomôcť?“

    „Dobrý deň pani Martincová,“ zopakujem slušne jej meno. „Miriam Domanická pri telefóne. Chcela by som si vziať starého otca na sviatky domov. Prišla by som dnes okolo obeda. Po pána Domanického,“ spresním.

    „Pani Domanická, budeme Vás čakať. Váš starý otec by tu zostal pri štedrovečernom stole ako jediný mobilný,“ v hlase výčitku nemá, ale ja ju cítim. Ozýva sa moje vlastné svedomie.

    „Okolo jednej som u vás,“ skladám telefón a v mojom vnútri sa mieša radosť z dedkovej prítomnosti pri večeri s akýmsi smútkom, že nechcel Vianoce prežiť u syna, s jedinou vnučkou. Zapínam rýchlovarnú kanvicu, ohrievam vodu, ktorú tam asi nechal otec, potrebujem sa vzpružiť kávou. Najvyšší čas začať pripravovať štedrovečernú večeru.

    evicka231
    Správa bola zmenená    5. dec 2019    

    #mraziva odplata

    evicka231
    26. nov 2019    Čítané 2259x

    Mrazivá odplata #6

    6.

                „No tak, pipinka, no tak,“ Vendelín klepkal mladej žene prstom po čele. „Sa netvár, že sa ti to nepáčilo. Keby som ti nezapchal ústa, bolo by ťa počuť po celej dedine.“ Ľahol si na ošúchaný starý koberec vedľa nej. Nohavice mal spustené po kolená, zadok ho chladil, no rozhodol sa vydržať. Zachcelo sa mu túliť. Nosom sa takmer dotýkal jej nosa. Petrina sinavá tvár a vypúlené oči naňho neprítomne hľadeli.

                „Fuj, kurva, zasa som si vedel vybrať,“ opľul ju, podvihol sa na lakte a obzrel sa po chladnej miestnosti.

                „Špatná si jak noc,“ rehotal sa tak, že sa rozštikútal. „Ale aj vás, škraty, musí niekto obšťastniť. Niekto musí tú špinavú robotu spraviť,“ zdvihol jej studenú ruku a pustil. Bezvládne dopadla na zem. Zopakoval to ešte trikrát. Posledný raz sa mu dotkla nahého stehna. Striasol ju zo seba.

                Ešte raz sa jej lepšie prizrel. Zdala sa mu krajšia, keď ju dopoludnia videl, ako kráčala okolo kostola. Plavé vlasy sa jej vlnili okolo tváre s výrazne modrými očami. Modré šaty s bielymi bodkami jej ledva zahaľovali chudú riťku. Nohy mala dlhé až po zem. Čižmy na podpätku jej nevyzul, nevyzliekol ju. Len jej na pás vyhrnul to, čo mu zavadzalo. Gaťky mala krajšie ako Mariša. Tá nosila len biele, vyťahané. Petra ich mala zarezané do zadku. Jakživ také nevidel. Samá čipka. Doposiaľ sa o ženské nohavičky nestaral. Tieto si však nechá na pamiatku. Také krikľavo ružové by komunisti predávať nedovolili.

                Ešteže už padol režim. Inak by si taký pohľad mohol dopriať len v drahých časopisoch, ktoré v tom zapadákove, kde žil, nepredávali. A keby aj, tá stará striga v obchode by hneď každému vykvákala, že sa chodí dívať na „hambaté“ obrázky. Taký bol život na dedine.

                Sem tam si ich kúpil, keď zašiel do Popradu, či sa vybral k susedom za kopec. Tam sa ľahšie našli. Aj časopisy, aj povoľné ženy. Nemusel im ani platiť. Veď Marišu nikdy netrápilo, ako si svoj apetít ukája mimo domu. Teraz sa nemusí túlať po opustených miestach. Má dosť pľacu v domci po babke.

                „Dáš si?“ ponúkol bezvládnemu telu.

                „Čo čumíš ako také teľa? Chceš či nie?“ drgol jej fľašou do sinavého líca. „Sa poser,“ tackavo sa zdvihol na nohy, vyhrnul si špinavé gate, zapravil si do nich dotrhanú károvanú košeľu. Vyšiel na priedomie, zahľadel sa do kopcov. Kdesi tam pred viac ako ôsmymi rokmi splodil s Marišou syna. Nevedel, prečo sa mu v mysli objavil práve ten obraz. Možno ho len zmiatli tie gaťky. Petra sa s tou jeho nedala porovnať. Škoda len, že tie mladé hovno vydržia.

    Mrazivú odplatu si od 23. októbra môžete zakúpiť v každom dobrom kníhkupectve, alebo aj cez internet priamo na Martinuse

    evicka231
    23. nov 2019    Čítané 1890x

    Mrazivá odplata #5

    5.

                Kľukatá cesta skončila, na pravej strane sa objavila tabuľa s názvom obce.

                „Konečne v cieli,“ Ivan sa nahol k Adriane a pravú ruku si z volantu presunul na jej koleno. Za oknami sa v tme ešte jasnejšie črtali biele vrcholce tatranských štítov.

                „Keby ste so Samom nefajčili na každej druhej benzínke, boli by sme tu už dávno,“ ohradila sa urazene.

                Keď pred piatimi hodinami nasadali do auta, Simona dúfala, že cesta na chatu nebude nekonečná. Po Ružomberok sedela vzadu s Adrianou. Chcela kamošku uistiť, že to, že sa dala nahovoriť na niekoľko dní mimo všednosti, bol naozaj super nápad.

                Potom ju nechala napospas Samovi. Cez hlasnú hudbu bolo z času na čas počuť ich tlmený smiech, Adriana správne odhadovala, že jej do hlavy tlačil kaleráby. A vôbec nebola ďaleko od pravdy. To bol celý on! Nešetril vtipmi a z jeho príhod by niekto mohol napísať slušnú komédiu. Simona ho sledovala z profilu a odhadovala, či niekedy z toho pochabého životného štýlu vyrastie. Už v čase, keď všetci spolu chodili von, prekypoval humorom, všade, kde sa ocitol bol okamžite stredobodom pozornosti. Na každý problém hľadel odľahčene, čo neraz pomohlo prekonávať prekážky aj ľuďom, s ktorými sa stretával. Zvláštne však bolo, že nikdy priateľom nepredstavil žiadne dievča. Hoci sa smial, že si jednou ženskou nepokazí charakter, Simona si myslela, že za pózou mača sa skrýva oveľa viac.

                „Ale no tak,“ Ivan posmešne našpúlil pery, aby napodobnil Adrianin nahnevaný výraz. „Sme na dovolenke, nie v base, aby si nám stopovala čas. Veď sa predsa nikam neponáhľame!“ ruku pre istotu, aby po nej nedostal, presunul naspäť na volant.

                „Ale Dana mi už sedemkrát volala, kde trčíme a čo za riť sveta sme to našli!“

                „To máš tak, moja milá. Dana nemala rušiť pobyt v tom jej obľúbenom štvorhviezdičkovom hoteli. Vedel som, že ak sa podvolí Mišovi, budú len problémy. Pre jej nóbl riťku bude táto podhorská osada príliš obyčajná.“

                „Ona nenarážala na dedinu, ona hovorila o tej otrasnej chalupe!“ hlas jej preskočil. Sama vedela, že pre silvestrovskú oslavu nezvolili práve lukratívne miesto. Odhliadnuc od toho, že to bolo asi jediné voľné miesto pod slnkom, čosi ju na tom starom dome fascinovalo.

                „Videla ju predsa na fotkách, čo čakala červený koberec? Či dúfala, že sa starý domček v okamihu, ako vystúpi z auta, zmení na perníkovú chalúpku?!“

                 „Aj ja som Michala varovala, že...“ nervózne si zahryzla do pery. Dana všetkým občas poriadne dvíhala žlč. Tolerovali ju iba kvôli Mišovi. Jej afekty dokázali zaliezť pod nechty každému z partie. Nebola na ňu vysadená len Simona. Kedysi ju chlapci žrali. Jej blonďavá hriva, výrazné poprsie a výraz anjela im poriadne poplietol hlavu. Keď však otvorila ústa, bolo po sexepíle.

                Sima bola presvedčená, že ak by svoju účasť na chate zrušila, s najväčšou pravdepodobnosťou by aj Adrianu chytila nejaká viróza. Keby to bolo nevyhnutné, dala by si vyoperovať aj slepák, len aby na niekoľko dní s tou vymaľovanou fuchtľou nezostala sama.

                „Aha, tam je jeho auto!“ ozvala sa zozadu, nechcela aby sa napätie vpredu ešte viac stupňovalo. V medzere medzi prednými sedačkami namierila ukazovákom vľavo od vodiča. Na chalúpku z fotky mala tiež vlastný názor, no určite pre ňu znamenala lepší program, ako vysedávanie v nemocnici a sledovanie nočného silvestrovského ohňostroja popri odbiehaní od pacientov.

                „Tak predsa ste si to nerozmysleli!“ vítal ich Michal srdečne pri starej ošúchanej bráne. „Už som sa zľakol, že tu skysnem len s Danuškou, Andrejom a Zolim. Niežeby sme si nevystačili, ale musíte uznať, jedna je pre troch borcov málo.“

                „V tomto prípade...“ začal Ivan, Simona ho okamžite štuchla do ramena. Viac Michalov pokus o vtip nik nekomentoval. Ak sa už raz rozhodli stráviť spolu niekoľko dní na chate, museli prehliadať Danine maniere, hoci ich aj po toľkých rokoch stále dokázala prekvapiť. Michal Samovi potriasol pravicou, Simču podržal v objatí trochu dlhšie ako Adrianu.

                „Ja žiarliť nebudem, ale tvojej starej, by sa to iste nepáčilo,“ neodpustil si Ivan.

                „No, tej sa nepáči viac vecí, na to som vás chcel už pred vstupom dnu upozorniť.“ Previnilý výraz prezradili kŕčovito zovreté pery. „Tí dvaja chudáci vnútri už pravdepodobne skáču podľa jej povelov. Ja som šiel radšej hľadať drevo.“

                „Nebodaj je vnútri kozub!“ nadchla sa Simona, keď z kufra vyberala svoju cestovnú tašku. Michal jej ju automaticky vzal z rúk. Na chvíľu sa jej dotkol, opäť medzi nimi prebehol akýsi zvláštny elektrický výboj. Že som si ja hlupaňa nenašla lepšiu výhovorku, vyľakane odtiahla ruku. Ak takto bude reagovať na jeho prítomnosť po celý čas, niekto si to určite všimne.

                „To sa nedá opísať slovami, to musíte vidieť!“ Michal jednou rukou otvoril staré vchodové dvere, ktoré boli stredom obité železným pásom. Nad ním sa vynímalo ešte staršie klopadlo. Vošiel hneď za dievčatami, k starým kamarátom až taký džentlmenský nebol.

                „Sú tu len dve spálne a obývačka!“ ziapala od dverí Dana. „A namiesto kozubu hento,“ dlhý upravený červený necht na jej ukazováku smeroval k starým kachliam. „A top je kúpeľňa! To svet nevidel!“

                „Danuška, za domom je aj latrína, ak by si mala problém,“ rypol si Ivan. „Videl som ju, keď som parkoval auto.“

                Na perách všetkým okrem nasrdenej modelky hral posmešný úsmev. Simona takmer zabudla na to, ako dobrosrdečne si zo všetkých Ivan vždy uťahoval. Aj na situácie, v ktorých bolo citeľné, že Michalova priateľka nikdy tak celkom medzi starú partiu nezapadla.

                Mala pocit, že od doby, keď s partiou trávila všetky letné aj zimné predĺžené víkendy, vôbec neubehlo niekoľko rokov. Nik z nich sa neusadil, nezaložil si rodinu. Mišovi sa nečudovala, bol by to riadny krok vedľa, i keď toľké roky po Daninom boku si už vypýtali svoju daň. Adriana s Ivanom v tom celom mali jasno, žiť môžu bok po boku aj bez papiera. K Zolovi a Andrejovi sa radšej nik nevyjadroval. Samo bol pre všetkých jedna veľká neznáma.

                „Ty mu to dovolíš?“ odula sa a zabuchla za sebou dvere na jednej z izieb.

                „No, jedna spálňa je tuším obsadená. Takže si pozrieme zvyšok chaty?“ prerušila dusivé ticho Adriana.

    Mrazivá odplata vyšla v knižnej podobe 23.10.2019 a zakúpiť si ju môžete v každom skvelom kníhkupectve, alebo v akcii priamo TU. 

    evicka231
    22. nov 2019    Čítané 2382x

    Mrazivá odplata #4

    4.        

                „Dobrý deň, pán Mistrík,“ starší muž v uniforme slušne pozdravil.

                „Hmm!“ Vendelín nechápavo vystrúhal grimasu, len čo otvoril dvere. „Komu dobrý...“

                „Ste pán Mistrík, však?“

                „Došli ste na môj pozemok, víte, jak sa volám, tak čo ste tu čakali? Prezidenta?“

                „Potrebujem vám položiť zopár otázok,“ nenechal sa policajt vyviesť z miery. „Ide o vašu matku.“

                Pri spomienke na ženu, ktorá ho porodila, mu vošla červeň do tváre.

                „Nemám čas.“

                Už-už sa chystal zabuchnúť dvere, keď sa medzi krídlom a zárubňou objavila topánka. „Nie tak rýchlo. Ja sa nepýtam, či máte čas. Musíte mi ich zodpovedať.“

                „Víte, čo musím? Umreť! Aj to sa nechystám. Kto ste, aby ste mi rozkazoval, čo musím a čo nie. Mater som nevidel dobrých pár mesiacov. A tak to aj ostane!“

                „Ak nebudete spolupracovať, predvolám vás na policajnú stanicu a...“

                „Tú starú strigu som nevidel aspoň pol roka, nezaujíma ma. Tak ma láskavo neotravujte.“

                „Vaša matka si už dva mesiace neprebrala dôchodok. Poštárka nahlásila jej neprítomnosť na adrese trvalého pobytu. Prišiel som preveriť, či sa nezdržuje u vás.“

                „Nezdržuje,“ nezakryl si ústa, aby zabránil hlasnému zívnutiu. Policajtovi tak odhalil dva rady pokazených zubov. Všimol si, že mu chýba pravá horná dvojka. Muž v uniforme cúvol, aby sa vyhol alkoholovému pachu, ktorý bol zívaním oveľa intenzívnejší ako pri rozhovore. Okrem chrupu pre odborníka ho zaujal aj celkový vzhľad muža. Tmavé nohavice boli na viacerých miestach zamastené, na košeli mal po lakte vyhrnuté rukávy. Minimálne dva gombíky mu chýbali, a tak videl viac, ako vôbec chcel. Z hrude mu trčali husté tmavé chlpy, oveľa tmavšie ako na rukách. Niekoľkodňové strnisko a mastné vlasy z tohto muža robili skôr rovesníka ako potomka sedemdesiatročnej nezvestnej ženy.

                „Čo si mám ísť pre jej prachy? Nech si ich zežere!“ Vendelín využil uvoľnenie dverí a zaplesol ich tak silno, až sa otriasla stena, ktorá ho delila od muža zákona.

                „Suka stará, budeš ma mátať aj po smrti? Načo si sa medzi nás pchala? Nemala si Mariše dať peňáze na autobus. Nebola by ušla,“ usrkol si z fľaše, ktorá stála v kuchyni na stole. Sledoval ako policajtove stopy, ktoré zanechával v snehu, pomaly mizli. Bolo mu akosi čudne, na zvracanie.

    Knihu Mrazivá odplata si môžete kúpiť v každom skvelom kníhkupectve alebo priamo TU

    evicka231
    20. nov 2019    Čítané 1174x

    Mrazivá odplata #3

    3.

                Keby tušila, že Adriana neprišla sama, nechala by ju ešte zopár ráz klopať a v tichosti by počkala, kým odíde. Simonin byt zrazu zaplnili Ivan, Andrej, Samo, Zolo aj Michal. Svojou prítomnosťou jej pripomenuli život, akým žila pred Marcelovou nehodou.

                Neohlásená návšteva priniesla so sebou víno, inak by im pravdepodobne naliala len vodu z vodovodu.

                Nakoniec z kabelky vydolovala bonboniéru. Dala jej ju kolegyňa, tesne pred odchodom z práce. Sladkému sa odjakživa vyhýbala iba Dana, takže sa nikto nezdráhal. Jej spoločnosť, popravde, všetci oželeli. Nikomu, tobôž nie oslávenkyni, neprekážalo, že s Michalom neprišla.

                „Nemladneš dievča,“ týmito slovami nahradila Adriana otrepané gratulačné frázy a podávala Simone akúsi obálku. Raz to už skúšala s predplatným na novom portáli pre nezadaných, preto ju prijímala pomerne nedôverčivo.

                „Tomu sa hovorí dobrodružstvo, ale hlavne oddych, Simča,“ jej najlepšia kamarátka hovorila jazykom, ktorý už dávno zabudla. Placho vyhľadala Michalov pohľad, kývnutím hlavy ju posmelil. Obálku chvíľu prevracala v rukách, nakoniec ju váhavo otvorila.

                „Dom?“ nechápavo hľadela na fotografiu starej budovy, ktorá zo snehobielej obálky vypadla.

                „Toľko sme do teba zasa neinvestovali, nefandi si,“ Michal si k nej prisadol na operadlo sedačky, objal ju okolo pliec, až ju striaslo. Zľakla sa, či si to všimol aj niekto iný okrem ich dvoch. V snahe zakryť rozpaky jej vzal obrázok z ruky a otočil ho na opačnú stranu. 27. december - 3. január. 

                „Tento rok silvestruješ s nami, tak žiadne výhovorky!“ vtesnal jej jemný, akože gratulačný, bozk na líce. Vnímala v ňom viac, ako doňho vložil. Potlačila nutkanie pritúliť sa k nemu, všetku pozornosť radšej venovala fixkou napísanému dátumu. Šteklivý pocit v bruchu, na ktorý už takmer zabudla, nahradil pocit zodpovednosti: „Kolegyni som sľúbila, že za ňu vezmem službu na Silvestra, má malé deti, plánovali lyžovačku, no vrchná sestra jej robí napriek...“ Nestihla dopovedať, šesť párov očí ju prebodlo pohľadom. Dnes vie, že ak by vtedy pevne trvala na svojom, nič z toho, čo spustila povianočná lavína, by sa nikdy nestalo.

    Ak vás úryvky z mojej knihy zaujali, je dostupná v každom skvelom kníhkupectve, v super zľave napríklad aj tu: Mrazivá odplata

    evicka231
    19. nov 2019    Čítané 1177x

    Mrazivá odplata #2

    2.

                Snehové vločky sťažka dopadali na zem a všetko zahaľovali do biela. Vendelín neprítomne hľadel z okna, zatínal päste. Nenávidel zimu. Tak ako v poslednej dobe nenávidel všetko. Odkedy odišla, zostal v dome sám, odkázaný len na seba.

                S čertom zle, bez neho horšie, hromžil v duchu. Ako veľmi ju nemohol vystáť. Brala mu fľašky, skrývala ich na miestach, ktoré mal dávno prekuknuté. Hlupaňa. Ako mu vadil ten malý fagan, ktorý neustále vrieskal. Zatváral sa pred jeho plačom do kôlničky. Čo na tom, že bol jeho. Čo na tom, že mu v žilách prúdila jeho krv? Nechcel ho. Keby pred rokmi pochopila, že ich život mohol byť oveľa lepší, všetko by bolo inak.

                Na krku mu navrela tepna. Povolil zovretie ľavej ruky. Hnevom čas nevráti. Nerozumela mu. Mohli si užívať. Ľavý kútik zdvihol do nepríjemného úškľabku. Prudko zvesil hlavu a pozrel sa na vyduté nohavice.

                „Nestačilo ti včera?“ zachechtal sa. Vedľa rázporku sa mu vynímal drobný mastný fľak. Nepamätal si, kedy naposledy mal oblečené niečo iné. Možno keď odišla. Problém však bol, že si nepamätal, kedy sa to stalo.

                Štyri krížiky na krku sa podpísali pod striebristé vlasy, ktoré ho robili oveľa starším, ako v skutočnosti bol. Kedysi sa za ním ženy obzerali. Mohol si vyberať. A on vyberal toľko, až prebral.

                „Nechaj si zájsť chuť,“ poškriabal sa v rozkroku. Opäť ho upútal pohľad z okna. Niečo za ním sa zmenilo. Smerom k domu sa v snehu vynímali stopy.

                Zotmenie ho desilo.

    Celú knihu si môžete prečítať tu: Mrazivá odplata

    evicka231
    18. nov 2019    Čítané 1776x

    Mrazivá odplata #1

    1.

                Všetko najlepšie. Nič viac, len dve strohé slová sa Simone vysmievali z mobilu, len čo otvorila obálku v pravom hornom rohu. Túžila odpísať, poznala však pravidlá. Ak by ich porušila, hranica ich priateľstva by sa opäť posunula tým nesprávnym smerom.

                Ďalší rok... Pripomenula si v duchu odkladajúc mobil z dohľadu. Ďalší, v poradí už tretí, odkedy sa zatvorila za múrmi trojizbového bytu a umárala sa spomienkami, ktoré striedali občasné svetlejšie okamihy. Možno by sa už dávno pohla z miesta, keby neboli zakázané.

                Nekonečne dlhý čas bez možnosti úniku. Tak jej posledné roky pripadali. Bankový účet so smiešnym trojmiestnym zostatkom jej ešte stále ťažila hypotéka. Ako si to len vtedy nahovárali? Z platu zdravotnej sestry a Marcelovho o smiešne drobné vyššieho zárobku lekára bez atestácie si robili plány na najbližších tridsať rokov. Pred nimi sa črtala skvelá vidina dôchodku bez úveru. Na slovenské pomery skvelé. Marcel však jedného dňa odišiel z domu. A viac sa nevrátil.

                Asi by sa mala zbaviť fotiek, ktoré zdobia steny bytu, aj tej, ktorú má ešte stále na pozadí displeja. Napriek toľkým rokom si ešte stále nevymazala jeho číslo. Neviditeľné putá, ktoré ju stále zväzovali, dusili.

                So šálkou medovkového čaju si sadla na obľúbené miesto, na parapet veľkého francúzskeho okna. Za oknom zúrila zimná búrka. Celým telom jej prebehli zimomriavky. Nikdy búrku v zime nevidela, neverila, že také niečo je naozaj možné. Mama jej v detstve často vravievala, že v deň, keď sa narodila, krajinu zasiahlo aprílové počasie. Búrku s bleskami vystriedalo sneženie a do rána príšerne mrzlo. Ak by sa dalo cestovať v čase, predstavovala si, že sa vrátila o niekoľko desiatok rokov dozadu. Len za iných podmienok. Mama tu už nebola, nemal jej kto roztvoriť náruč a utíšiť bolesť, ktorá sa jej rozhostila v srdci. S mnohým v jej živote by isto nesúhlasila, podvedome s veľa vecami nesúhlasila ani Simona. Ospravedlňovala ich okolnosťami, ktoré ju v živote dobehli.

                Pri blikajúcom svetle záchranky na hlavnej ulici ju opäť prudko pichlo pri srdci. Zabudla na búrku. Aj dnes myslela naňho. Chýbal jej jeho hrejivý smiech, aj nežnosti... A rituál, ktorým si vzájomne spríjemňovali narodeninový deň.

                Marcelov obraz sa zrazu kdesi vytratil, nahradil ho niekto iný. Z kaluže, do blata, či rovno do močiara? Príjemná chuť čaju Simone zhorkla na jazyku. Za niektoré boliestky si v živote môžeme sami. Iné sú výsledkom akejsi neľahkej hry osudu.     

                Zvuk dverového vrátnika ju vytrhol z bludného kruhu myšlienok. A zaskočil. Sem-tam v piatok večer zazvonil mladík, ktorý zásoboval vchod akciovými letákmi. Inak bol zvyčajne zvonček mĺkvy. Podujala sa opäť urobiť dobrý skutok a chlapca vpustila dnu.

                Keď o niekoľko sekúnd ktosi zabúchal na vchodové dvere, zostala zaskočená. Ako každý večer, ani dnes nikoho nečakala. Ibaže by... Automaticky nazrela cez priezor na dverách. Adrianina ryšavá hriva sa nedala pomýliť. Túžila ju poslať preč, chcela sa prespať do ďalšieho dňa, zabudnúť na to, že jej dátum v kalendári pripísal ďalší rok. Zabudnúť na ťažký deň v práci a v neposlednom rade vyspať sa na ten ďalší, ktorý nebude o nič jednoduchší. Chvíľkové zaváhanie nakoniec spôsobilo, že dvere predsa len otvorila.

    Mrazivá odplata

    evicka231
    7. jan 2016    Čítané 1743x

    Narodilo sa nám bábätko, aké máme povinnosti?

    Mnohé z nás (mnohí, lebo oteckov nemôžeme vynechať) poznajú ten pocit. Po dlhokánskych deviatich mesiacoch sme sa konečne dočkali toho radostného dňa - svoje vytúžené, vysnívané a očakávané dieťatko držíme v náručí...

    Kým opadnú prvotné emócie, mamičkám sa zbláznia hormóny a oteckovia svoje ratolesti poriadne oslávia, treba myslieť aj na povinnosti. A to nielen rodičovské a príjemné, ale najmä úradné a administratívne... 

    Tak teda ako na to? 

    Prvé kroky otecka by mali viesť na matričný úrad. Ako prvé totiž musíte vybaviť rodný list vášho malého potomka. Aby vás neobrátili odo dverí, nezabudnite so sebou priniesť Hlásenie o narodení dieťaťa, ktoré dostane mamička v pôrodnici. 

    Isto vám nemusíme pripomínať peripetie, ktoré ste mali s výberom toho najlepšieho pediatra pre vašu ratolesť... Vsadiť na šediny a skúsenosti alebo na modernú medicínu a vybrať si mladšiu generáciu? Túto dilemu ste už určite vyriešili, keďže si domov nesiete svoj malý uzlíček. Nezabudnite, že prepúšťaciu správu o novorodencovi musíte vybranému detskému lekárovi odovzdať prvý pracovný deň po prepustení z nemocnice! A čaká vás aj prvá poradňa... Od lekára závisí, či  vás navštívi doma alebo sa vydáte na prvý dobrodružný výlet do detskej ambulancie.

    Aj váš drobček musí zmeniť svoju adresu. Z bruška u maminky sa musí stať riadne prihlásený občan! Takže máte tri dni na to, aby ste mu zahlásili jeho trvalý pobyt... Tri dni je pre maminky po únavnom pôrode dosť málo, takže oteckovia, opäť ste na rade. 🙂 

    Pre ostrieľané maminky nie je nič nové, ak vám povieme, že prvé vitamíny, lieky, D vitamín a všetko, čo detský lekár predpíše, vyberiete v lekárni s mamičkinou kartičkou poistenca. A tu hľa, pred vami nová dilema. Vďaka našim štátnikom máte na výber. A to konkrétne výber zdravotnej poisťovne. Vaša ratolesť  totiž bude zdravotný preukaz  najbližších 99 rokov potrebovať. (Alebo aspoň do zmeny systému). A na výber máte 3 rôzne poisťovňe. Výhoda jednej  bude nevýhodou druhej a naopak. Požiadať o vydanie preukazu musíte do 60 dní od narodenia. Tak smelo do toho! Presvedčia vás určite aj balíčky, ktoré vám počas tehotenstva odovzdá váš gynekológ, prípade vás vzorkami plienok, krémikov a letáčikov obdarujú v nemocnici. 

    Koho okrem rodiny musíte o narodení vášho miláčika informovať?

    Poznáte radostník? Nielenže sa vám z účtu zrazu rozkotúľajú všetky finančné prostriedky, lebo treba kúpiť kočík, postieľku, dupačky, plienky.... Ale peniažky potrebujete aj ak stále dodržiavate staré dobré zvyky. Otecko vezme fľašu (nie jednu, ale pre každého jednu) a obíde čerstvé babičky, dedkov, budúcich krstných rodičov, tety, ujov... Každému koľko chutí...

    Do práce mamičky však netreba zájsť s radostníkom. Zamestnávateľa musíte len infomovať, že sa vám dieťatko narodilo a doručiť mu fotokópiu rodného listu. Tu odporúčam nezabudnúť oteckovi na uplatnenie daňového bonusu! Tiež treba merať cestu na personálne oddelenie a okrem bohatej zásoby fotiek v telefóne, odovzdať fotokópiu rodného listu a podpísať v daňovom vyhlásení príslušného roka, že aj vy chcete od štátu úľavu na daniach. Nespasí vás, ale prečo ju nechať úhorom... 

    Ak ste pred pôrodom poctivo pracovali...a aspoň 270 dní boli nemocensky poistené, začala vám plynúť materská dovolenka a s ňou vám vznikol aj nárok na materské. Aby vám Sociálna poisťovňa túto dávku vyplácala aj naďalej, musíte na príslušnú pobočku SP doručiť fotokópiu rodného listu.

    Všetkým sme sa prelúskali... No ešte čosi predsa... Príspevok pri narodení dieťaťa, rodinné prídavky... Tak všetko k nim vám určite vysvetlia milé tety na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Veľa síl na vystávanie v radoch ale hlavne veľa radostí z vašich maličkých drobčekov 🙂 

    PS: Od 1.1.2016 máme vyššie materské! Hurá! Hurá! Hurá! 

    By potešilo srdiečko....

    *Dnes ma zaujalo: Prečo ženy opúšťajú mužov
    http://www.pronaladu.cz/proc-zeny-opousteji-muz...

    Krásne ránko 🙂

    evicka231
    21. okt 2015    Čítané 0x
    Image title

    Chystám sa do práce: Doba určitá

    Svet sa ponáhľa. Deň sa strieda s iným bez toho, aby sme si to stihli všimnúť. Mesiac si podáva ruku s mesiacom a my bez reptania otáčame strany v kalendári. A žijeme, pracujeme a snívame len na dobu určitú... 

    Zúčastnila som sa výberového konania. Nie je na tom nič zvláštne, keďže už ani neviem koľký rok pracujem ako personalistka, takmer každý rok v inej firme. Zvláštne, však? Taká fluktuácia! Prečo to tak je? A čím bol ten pohovor iný, keďže mi hlboko utkvel v pamäti? Sedela som na opačnej strane ako zvyčajne... 

    A žijeme, pracujeme a snívame len na dobu určitú... 

    Prečo ste opustili predchádzajúce zamestnanie? 

    A tak som sa pekne oblečená, s pevne stiahnutými vlasmi do prísneho drdola, ocitla na recepcii veľkej medzinárodnej spoločnosti. Viac z recesie ako z potreby. Prečo? Pretože ma headhunterka presvedčila, že za pokus nič nedám. A prečo som sa pokúšala? Pretože slovo perspektíva sa mi stále viac spája iba s vtákmi, a pretože sa mi opäť raz končí pracovný pomer na dobu určitú. Aby mi tento raz nebolo ľúto, suplujem miesto na zastupovanie počas rodičovskej dovolenky. 

    Osobný prínos z pohovoru: pozrieť si techniky náboru svojich kolegov, niečo nové sa naučiť, niečo dozvedieť a v neposlednom rade nahliadnuť do kultúry veľkého kolosu, okolo ktorého som niekoľkokrát so zatajeným dychom prešla. Pozhovárať sa v pracovnom mode s ľuďmi, s ktorými som sa niekoľkokrát na job fairoch stretla, na prednáškach rozprávala a vymieňala si rady, tipy, hovorila o svojich doterajších skúsenostiach. 

    A tak som sa zoči voči stretla s najneobľúbenejšou otázkou: Prečo ste opustili predchádzajúce zamestnanie? Pozrela som recruiterke priamo do očí a bez ostychu som jej odpovedala; Žijeme v zvláštnej dobe, nezamysleli ste sa niekedy nad tým? Práce nie je na rozdávanie, zvlášť v personalistike. Každý chce od vás vysokoškolský diplom, najlepšie červený, čerstvých dvadsaťpäť rokov aspoň s päť ročnou praxou... Hlavu plnú nápadov, kreatívny prístup k práci, neustále vzdelávanie a keď príde na lámanie chleba, nik nechce vybočiť zo zaužívaných koľají, vaša kreativita je na príťaž, na vzdelávanie nie sú peniaze... A čo je najhoršie, diskriminačné otázky už lexikón úspešného náboru neobsahuje. Takže na otázku kde sa vidíte v horizonte piatych až desiatych rokov určite neodpovedajte; pri sporáku so spiacim dieťaťom v postieľke! Každý chce karieristu, ktorý sa ale nechce šplhať na vedúci post. A hlavne! Chce ho na dobu určitú. A to je jedným z dôvodov, prečo na žiadnom pohovore nekladiem otázku kde sa uchádzač vidí o päť či desať rokov... A zvlášť ju nekladiem ženám... 

    Keďže som vycítila, že moja odpoveď nebola postačujúca, pokračovala som. Viete, nezvyknem ľuďom klamať a pri akomkoľvek rozhovore si s ľuďmi hľadím najradšej do očí. Neuhýbam pohľadom, ani nečítam informácie v životopise pred sebou, pretože na pohovory chodím zvyčajne pripravená. Rada udržujem očný kontakt a nenávidím vyhýbavé odpovede. Pomyslela som si, no radšej som volila slová: Tento svet sa točí okolo doby určitej. Pre zamestnávateľa aj pre zamestnanca. Je prirodzené, že akýkoľvek prah firmy dnes prekročíte, nik vám neodpovie iné ako: Pracovný pomer štandardne uzatvárame na dobu určitú. Uhýba pohľadom a slovo štandardne vyslovujú menej isto, pretože vždy existujú výnimky, ktoré majú za úlohu potvrdiť pravidlo. A tieto výnimky sa potom podpisujú na vzťahoch vo firme. Samozrejme, po vzájomnej dohode a spokojnosti vieme poskytnúť zmluvu na dobu neurčitú. Nie je to pre nás problém. Snaží sa personalista presvedčiť uchádzača, keď vidí jeho nedôverčivý výraz. Ibaže vám zabudne povedať, že vám o vašom osude povedia dva - tri dni pred koncom doby určitej. Ak je to náhodou týždeň, môžete si tlieskať. A možno vám zabudnú povedať, že vaša pozícia bude v danom momente závisieť od objemu výroby, od toho, ako dlho sa váš predchodca/predchodkyňa rozhodne zotrvať na rodičovskej dovolenke, zabudnú vám povedať, že... 

    A tak nám utekajú kvalitní ľudia, zvyšujú sa náklady na nábor... 

    Je jedno, či sedím na strane zamestnávateľa, či na zamestnanca, snažím sa hrať fér. O oznámení skončenia, či ponuky na zotrvanie v pracovnom pomere hovorím tak skoro, ako mi to situácia dovolí. A viete prečo? Pretože chápem, že ľudia v svete plnom neistoty potrebujú vedieť čo bude zajtra. Pretože mladí ľudia potrebujú plánovať svoj život, vziať si hypotéku, pretože potrebujú vedieť, čo pre spoločnosť znamenajú. A chápem to nielen preto, lebo aj ja som viackrát stála na druhej strane.

    Akoby dnešný svet bol postavený na dobe určitej a ľuďom to tak vyhovovalo. A tak sa z firiem strácajú mladí zamestnanci, plní elánu a nadšenia z práce. Nečudujme sa im... V dobe, v ktorej vládne dvojciferné percento nezamestnaných, v dobe, v ktorej banky prikladajú nože na krk, v dobe, v ktorej vládnu termíny, utekajú k perspektíve, utekajú na miesta, kde im možno opäť niekto ponúkne na začiatok dobu určitú, ale majú nádej... Nádej na to, že tá doba určitá potrvá aspoň ďalší rok a o ich osude sa dozvedia skôr, ako sa stihnú poobzerať okolo seba. 

    Na počudovanie sa mi moja úprimnosť vyplatila. Možno preto, že som si od pohovoru nič nesľubovala a ani som neprahla po novej práci, získala som nové priateľstvo. Osoba na druhej strane totiž zdieľala podobné názory, len sa ich bála vysloviť nahlas. 

    Poučenie pre ostatných: 

    Buďte ku všetkým vždy úprimní, no najúprimnejší buďte sami k sebe. 

    Fenoménu doby určitej neujdeme, je len na nás či ju vezmeme ako výhodu alebo nevýhodu. Totižto nielen zamestnávateľ ale aj zamestnanec má šancu rozhodnúť sa. Dohoda o predĺžení sa totiž nazýva dohodou, lebo je nevyhnutný súhlas oboch strán! Tak si urobme z nevýhody výhodu. Nemajte strach, kvalita uchádzača nespočíva v tom, koľkými dobami určitými ste si prešli, našťastie v dnešnej dobe záleží od viacerých faktorov: od typu vašej osobnosti, od vašich jazykových zdatností, komunikačných schopností, od vašich praktických skúseností, s primiešaním čarovného úsmevu a trošky šťastia máte tie správne ingrediencie na dokonalý výsledok. Či bude až taký dokonalý ukáže ďalší koniec doby určitej... 

    evicka231
    19. okt 2015    Čítané 0x
    Image title

    Novodobý hendikep - zamestnanie po materskej dovolenke

    Právnička? Lekárka? Policajtka? Asistentka, sekretárka, účtovníčka, učiteľka, upratovačka... Čo ich spája? Také jednoduché! Pohlavie! A ešte jeden hendikep. Chceli by pracovať, ale majú doma malé dieťa. Prípadne dve. 

    Moja veľmi dobrá kamarátka mala život, po akom by túžila každá. Pred menom sa hrdo pýši titulom právničky, za menom sa jej vynímajú ďalšie tri písmenká. A takto ovenčená zo všetkých strán, sa tesne pred tridsaťpäťkou rozhodla vymeniť piedestál kariéry za materské povinnosti. Až také jednoduché to však nebolo! 

    Svojho vytúženého potomka porodila v slnečný zimný deň. Vo vzduchu sa znášali jemné snehové vločky, jej líca zdobili slzy šťastia, dojatia aj smútku. Nemohla si pomôcť, keď jej lekár oznámil, že Paulínka navždy zostane jej jediným dieťaťom. Oslava jej tridsiatich deviatich narodenín mala teda sladko-trpkú príchuť. 

    S pribúdajúcimi dňami nadobúdala presvedčenie, že jediné materstvo vo svojom živote chce prežiť naplno. Kariére už obetovala viac ako dosť, a tak jej vnútorný pocit nahováral jediné - vrátiť sa do práce až po uplynutí rodičovskej dovolenky. Keď navyše ohlásili úpravu Zákonníka práce, s prísľubom, že každá žena venujúca sa rodine, ktorá je pre nás Slovákov tak dôležitá, sa po rodičovských povinnostiach vráti na svoju pôvodnú stoličku, utvrdila sa vo svojom presvedčení. 

    Rovnako urobila aj Andreja. Ihneď po dokončení atestácie sa vrhla s nadšením na najkrajšie obdobie v živote ženy. A urobila tak aj Soňa. Pred tým, ako otehotnela upratovala v administratívnych priestoroch veľkej finančnej spoločnosti. Aj Monika. Trošku neplánovane, ale predsa. V pravej ruke stískala červený diplom, v ľavej podávala spolužiačkam z výšky fotku z 3D sona svojho malého pokladu, ktorý nosila pod srdcom. 

    Vyzerá to, že ich osudy sú dokonale odlišné. Pretína ich jediný bod. Materstvo.

    Zuzane krátko pred koncom rodičovskej dovolenky zazvonila pri dverách poštárka. Podávala jej veľkú bielu obálku, ako inak, na doručenku. Keď uvidela pečiatku svojho zamestnávateľa, stislo jej žalúdok. V obálke bolo oznámenie o zrušení pracovného miesta z nadbytočnosti. A z kolotoča, ktorý nasledoval, sa jej roztočila hlava. 

    "V životopise uvádzate, že ste do roku 2012 pracovali na pozícii firemnej právničky. Momentálne ste na rodičovskej dovolenke, dobre tomu rozumiem?" spýtala sa milá pani v personálnej agentúre a pozrela na ňu ponad veľké okuliare. Zuzana len placho prikývla. Absolvovala práve svoj pätnásty pohovor v priebehu dvoch mesiacov. A všetky sa končili rovnako - zavoláme vám. Táto milá teta jej však vliala aspoň malú nádej - povedala, že dieťa určite nemôže byť prekážkou a manažérka z firmy, pre ktorú obsadzuje voľné pracovné miesto, sa s ňou rada stretne. Nič okrem príjemného posedenia pri jemne perlivej minerálke z toho však nebolo...

    Andrea sa do práce vrátila už po materskej dovolenke. Dieťaťu vybavila jasle, po prvej výplate však zažila obrovský šok! Jej plat nepokryl ani náklady na súkromnú starostlivosť o batoľa (lebo štátne jasle boli plné), a keďže babka bývala 220 km od mladej rodiny, vrátila sa na rodičovskú dovolenku. 

    Sonina rodičovská dovolenka končila v lete. Predchádzajúci pracovný pomer sa jej skončil, pretože doba určitá jej stoličku neochránila. A Monika? Absolvovala nespočetné množstvo výberových konaní, zo všetkých obdržala zamietací mail. Zašla teda ku kariérnej poradkyni a tá sa na ňu kriticky pozrela: "Viete, mladá pani, dnes  červený diplom naozaj nič neznamená." So sklonenou hlavou teda vyšla do parku s takmer trojročnou cupkajúcou dcérkou po boku. V hlave jej vírila jediná otázka: Čo bude ďalej? 

    Je naozaj žena po návrate z materskej či rodičovskej dovolenky hendikepovaná? 

    Zuzana úplne stratená nebola. Po skončení rodičovskej dovolenky sa zaevidovala na úrade práce a počas najbližších šiestich mesiacov si mohla hľadať zamestnanie. Zaťala zuby, ignorovala diskriminačné otázky, ktoré jej niektorí zamestnávatelia kládli a rozhodla sa bojovať a za každú cenu vyhrať. Monika to šťastie nemala. Ako čerstvá absolventka nikdy zamestnaná nebola, a tak po poslednom rodičovskom príspevku zostala napospas osudu a vlastnej rodine. Keďže z prídavku na dieťa sa na Slovensku vyžiť nedá, mohla to ešte skúsiť v krajine, ktorá sa pýši kráľovnou a perfektne vybudovaným sociálnym systémom, ale nemala odvahu, ani recept ako na to. 

    Soňa po dvoch odpracovaných rokoch tiež zaklopala na dvere Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, no  ich verdikt jej vohnal slzy do očí. Hoci jej hrubá mzda pred materskou dovolenkou bola viac ako 500 eur, pokazila si priemer na výpočet dávky v nezamestnanosti vlastnou nedbanlivosťou (alebo skôr snahou?). Posledné dva mesiace rodičovskej dovolenky totiž pracovala na dohodu. Predávala zmrzlinu v stánku pred činžiakom, za čo jej milý pán platil 100 eur mesačne. A poctivo odvádzal odvody! Jej mesačný príjem počas nasledujúcich šiestich mesiacov (alebo kým si so svojím trojročným hendikepom nenájde prácu) bude čistých 50 EUR. 

    Štatisti sa trasú, pretože ženy odkladajú rodičovstvo na neskorší vek. Lebo sa naháňajú za peniazmi, snažia sa zabezpečiť si bývanie, (vo väčšine prípadov samozrejme na hypotéku), alebo aspoň akúsi prax po ukončení stredných či vysokých škôl. K materstvu sa teda dostávajú po tridsiatke. Tam sa začína kolotoč zdravotných problémov, vyšetrení, a krivých pohľadov s otázkou Kde ste boli doteraz?  Odpoveď žien je jednoduchá: V práci. V práci, aby sme neskôr nezostali stáť v dlhokánskom rade na úrade práce, aby sme z každého pohovoru nešli s pocitom menejcennosti, aby sme svojim deťom mohli vyčariť úsmev na perách a kúpiť im čokoládu, keď o ňu s upretými očami na nás prosíkajú. 

    Deti totiž netušia, že kvôli nim sa nás pozerajú akoby sme mali hendikep, deti nepoznajú hodnotu peňazí, deti sú tak čisté a úprimné, že sa od nich všetci máme čo učiť. A viete na čo dôležité zabúdajú zamestnávatelia? Že žena, ktorá sa stala matkou, je zodpovedná, dochvíľna a svoju prácu si urobí s maximálnou presnosťou na prvý raz, pretože po práci, sa ponáhľa do škôlky. A ešte možno na niečo, že žena, ktorú doma čaká zdravé, krásne a zvedavé dieťa, príde každý deň nabitá energiou, s úsmevom na perách a tento úsmev bude šíriť ďalej! Toto je jej jediný hendikep!