Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
    Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
    gyurusiova
    14. nov 2016    Čítané 345x

    Moje básne - môj život

    Potešenie

    Dostala som potešenie na každý deň,

    malú krabičku z dreva v nej motýľ sedel schúlený.

    Pustila som ho lietať,                                                                    

    unavený si sadol na suchý konár                                                        

    a strom rozkvitol.

    Láska

    Pustila som ho do srdca, a on sa usmial.

    Namaľoval mi krídla, dal na ruku bozk                                          

    a zľahka nechal ma unášať s čistou dušou pod povrch.

    Za ruku ma držal a hrial moju dlaň,                                            

    mráz odniesol a nechal svoju daň.

    Zaplatil za lásku a nechal mi svoj dar,                                            

    na úsvite odišiel                                                                             

    no viac nebol sám.

    Obchod

    Vymenila som teba a ty si to nezbadal.

    Lásku si dostal no vzala som ti ju                                                    

    a v tme ma hľadáš.

    Nájdeš ma?

    Vieš kde som?

    Moje meno je nádej a ty si vzal lásku,

    zamkol a zabudol si, že nemáš kľúč.

    Nájdeš ho, len nesmieš zabudnúť.

    Ísť

    Ísť na lúku posypanú medom,

    a počuť vtáky hrať.

    Snívať otvoreným nebom

    slzy necítiť.

    Stáť a objať rosu,

    milovať sa zo slnkom

    a teba láska nájsť.

    Moje dieťa ( na pamiatku môjho anjelika :( )

    Srdce ti nádejou žilo a biť                                                                   

    tak veľmi chcelo.

    Túžbu cítila som v tebe,                                                                

    nehu, lásku, pohladenie.

    Tmavá noc zakryla ma perinou,                                                  

    teba vzala mi smrť                                                                         

    keď ranný svit zaleskol sa nad riekou.                                              

    V tú ranu padla som do hlbín tmavých                                        

    a viac vstať nevládzem.

    Bez teba nejde život ďalej.

    Pri tebe

    Pri tebe stála som a cítila žiaľ,                                                   

    smútok v slovách,                                                                        

    srdce si mi roztrhal                                                                         

    a vety ktoré nedajú sa vrátiť späť.

    V srdci som cítila čierne vrany,                                                       

    bezodnú tmu na dlani                                                                    

    a slnko pri tebe skrylo svoju tvár.

    Teraz konečne viem prečo si ostal sám.

    Dar

    Čo nedá sa vrátiť                                                                               

    a chcieť ho stále späť.

    Je pavučina snov,                                                                           

    dotknúť sa ho nevedieť.

    Je to čo nedá sa kúpiť                                                                

    a osud s ním hrá boj.

    S ním všetko ľahšie dá sa                                                                    

    a vyhrá svetský spor.

    Žena

    Žena čo si život skúsila                                                                           

    zo svetových strán.

    Lámať ju skúšali no úsmev na tvári                                            

    a láskou v talári si hrdosť zachová.

    Je matkou čo silu nosí v zálohe,                                                   

    prežila to čo sama nikdy nepovie.

    Zlomenú búrku nosí v sebe                                                                

    no s  hrdosťou kráča.

    Dala nám lásku                                                                                

    aj keď nevie či sa to opláca.

    Črepy

    Sklamané srdce                                                                                 

    roztrhlo sa na črepy

    a bôľ mi zostal                                                                                          

    pri ňom si stál ty.

    Túžba

    Túžim ísť za Toskánskym slnkom,                                                 

    hriať sa v jeho lúčoch a fialové listy zbierať.

    Opaľovať sa a dojiť kozu,                                                               

    smiať sa bez vína a nič nestrácať.

    Milovaná behať po lúke a                                                        

    bosou nohou stúpať po rose.

    Zasadiť slnečnice, hrať na klavíry.

    Drevené okná otvárať, usmiať sa na slnko

    a povedať : som doma.

    Dnešný svet

    Myslíš, že si kráľ keď ceníš si priateľstvo,                               

    lásku, medziľudské vzťahy?

    Nechápeš? Si žobrák, bezdomovec, vyprahnutý, sám.

    Dnes cení sa majetok, titul,                                                      

    láska čo ťa na druhý deň netrápi.

    Tento svet je ako netopier a ja ho nechápem.

    Alebo ja som obrátená naruby                                                         

    a svet ma obchádza.

    Už ťa chápem

    Krvavý mesiac svietil mi na čelo,                                                  

    pri mne si spal ty a v myšlienkach utiekol.

    Sníval si sen a ja som tam chýbala,                                              

    už ťa chápem.

    Život si začal žiť bezo mňa odznova.

    Telo máš pri mne,                                                                            

    srdce si zahodil alebo daroval inej?

     Už je to jedno, stratil si nádej.

    Život v kruhu

    Žijem...

    A som to ja a svet žije bezo mňa.

    Nenachádzam dvere, blúdim v ruinách.

    Behám do kruhu, vybočím a prejde ma vlak.

    Ty kto si?

    Ty kto si, že ma posudzuješ, kto si, že ma odsudzuješ!

    Si Boh?!

    Jedine jemu je dovolené súdiť ma,                                            

    pozná ma,                                                                                               

    vie, čo som,                                                                                                 

    vie, kto som.

    Kto ti dal právo, život?

    Vložil ti slová čo ma upália na hranici.                                                

    Kto si?

    Si nik, nežiješ môj život.

    Stratená

    Som v tme, opustená, nič,

    už viem, nič ma nečaká.

    Deň za dňom plynie,

    nič už rovnaké nikdy nebude.

    Necítim teplý deň,

    stratila som sa, stratila v živote.

    Trápenie sprevádza moje kroky,

    mojím tieňom sa stal žiaľ.

    Nepokojom blúdim v uliciach,

    stratená ako bez strechy nad hlavou.

    Stratila som dych,

    neviem kam mám ísť, čo robiť.

    Smolou sa mi stal deň,

    ťažobou život, ťažko to unesiem.

    Veď ako by sa to aj dalo,

    keď stratila som zmysel.

    Niečo čo by zato žiť stálo.

    Báseň

    Snáď je čas básnikov písať verše,

    možno je čas vložiť peru cit.

    Je snáď možné všetky búrky

    na biely papier zaznačiť?

    Je snáď možné celý život

    do básní vryť?

    Snáď dá sa to, za pokus to stojí.

    A možno mnohí pochopia,

    že veľa častí ich života

    nesú tieto riadky a občas

    aj zaslzené oči zastanú na nejednej

    básni.

    Mama?

    Čo to slovo vlastne je?

    Je to niečo čo malo by hriať no nehreje.

    Slovo, človek čo páli v srdci, bolí, dusí.

    Človek ktorý by mal ľúbiť, však neľúbi.

    Jediný krát povedala si, že rada ma máš,

    však neviem či raniť si ma iba nechcela.

    Nie, nehnevám sa,

    že odišla si a nevrátila viacej späť,

    hnevám sa,

    že porodila si a potom povedala nie.

    Ty nevidela si môj život ťažký

    i moje krásne dni,

    keď dostala som po čom túžim

    a vedela som prečo žiť.

    Napriek duši ubolenej

    zhojil rany dlhý čas,

    už mávnem rukou, idem ďalej,

    moje srdce zakryl mach.

    Poznala som ťa,

    však nie tvoje dlane,

    tvoje srdce bolo

    uzamknuté, chladné.

    Čo cítila si sa však nikdy nedozviem,

    už prikryla ťa hlboká a čierna

    zem.

    Venovanie

    Môžeš mať všetko čo len chceš, peniaze, moc,

    rozhodovať o tom, kto má právo na život.

    Môžeš svojou cestou ísť, no potrebuješ priateľov

    bez nich nie si nič.

    Priatelia ti pomôžu keď cestami kráčaš,

    keď slzy bolesti ti budú na zem padať,

    keď budeš sama s bolesťou v srdci, uplakaná.

    Hoci možno peniaze nebudú mať,

    tie slová čo ti povedia

    budú hodné kráľa.

    Pamätáš? ( pre priateľa )

    Raz videli sme tragickú hru

    Shakespeara „Júlia a Rómeo.“

    V tej tragickej spleti dvoch životov

    si lásku spečatili prísahou:

    „Prisahám, že ťa milujem a keď

    bude treba rozviažem prísahu

    aby som znovu prisahal.“

    Pamätáš?

    My tiež sme mali takú prísahu.

    Veď naša láska bola ako v tej

    tragickej hre života.

    Ich rozdelila a spojila smrť,

    nás rozdelil ale nespojil osud.

    Jeseň

    Lístie opadlo, hrozno dozrelo,

    stromy sú nahé ako akt maliara,

    listy sú na zemi ako lúka posiata

    zvláštnymi kvetmi, spomienkami.

    Naša láska tiež je ako jeseň,

    stalo sa z nej opojné víno,

    jej sila je ako rok období,

    je záplava, požiar, vzdušný vír.

    Stromy sú spustené ruky človeka,

    smútok a krása všedných dní,

    jeseň je zvláštny dotyk anjela,

    je pozdným plátnom maliara.

    Raz príde jar, kolobeh života,

    kolobeh lásky.

    Po zime studenej vyhladia sa vrásky.

    Odejú sa stromy do nového lesku

    a naša láska premení sa na hmlu.

    Človek

    Svet je plný nástrah, zlých ľudí.

    Všade vidí peniaze, vraždí, závidí.

    Necení si priateľov,

    porušuje mieru všetkých zákonov.

    Všetko si to zapríčiní sám,

    je to človek, človek- veľký pán.

    Veď už dostal toho toľko od Boha,

    ničí všetko aj zo svojho okolia.

    Nikdy nevzdáva sa bez boja,

    nikdy nebude mať pokoja.

    Kameň a kríž

    Život ťažko skúša nás, jak ťažký kríž nás tlačí k zemi.

    Starosti, nenávisť, závisť nás tlačia v duši ako kameň.

    Snáď lepšie by bolo nežiť jak žiť.

    Či vari nik nevezme kameň, nezlomí sa kríž?

    Bože povedz Ty sudcom si i katom, nádejou i láskou.

    Povedz vari sa nedá lepšie žiť?

    Vari v srdciach vždy nepokoj bude stále byť?

    Či kríž, či kamene pribijú nás k zemi?

    Alebo sa niečo na šťastie či pokoj zmení?

    Ty vieš Pane čo trápi každého z nás.

    Ty vieš, cítiš, čo nás tlačí, bolí.

    Vari sme každý na potopenej lodi?

    Pane pomôž nám, daj nám síl i nový dych,

    alebo zhynieme do jarných dní?

    Daj nám nádej, vezmi náš kríž,

    alebo pôjdeme tam kde žijú neživý.

    Dúfam, verím, že raz pôjdeme spolu v novom ráne,

    kde nebudú kríže ani kamene, tam

    budeme šťastný, plný pohody a lásky,

    nad nami budú lietať biele holuby.

    Anjeli budú podávať nám ruky,

    nebude viac rán ani zlých ľudí,

    nebude nič čo by nás malo trápiť,

    budeme žiť a nebude nás viac tlačiť

    kríž ani kamene.

    Auto

    Auto mám čo nemá nik,

    je to Porsche Fiatík.

    Z diaľky počuť keď ideme,

    smejeme sa i plačeme.

    Veľké síce nie je dosť

    však zmestia sa čo chcú vojsť.

    Stala sa mi nemilá vec

    zrazu autu nastal koniec.

    Nechalo ma v problémoch,

    naštartovať sa mu veru nechcelo.

    Križovatka, auto stojí, všetci trúbia,

    čo už stala sa mi zrada.

    Ostalo mi nakoniec vystúpiť a tlačiť preč.

    Cesta vlakom

    Cestuješ, pozeráš von oknom a rozmýšľaš.

    Zamyslel si sa aký zmysel má cesta po ktorej ideš,

    či sa tvoje sny budú podobať skutočnosti?

    Ktovie, iba ty sám.

    Možno sa zamyslíš nad mojimi slovami,

    keď už noc bude padať na domy, ľudí, krajinu,

    ako keď sa okná zatiahnu temným závesom ticha.

    Cestovanie, veď to je podoba života a smrti

    iba nádej na prežitie máš väčšiu.

    Nikdy nevieš či cesta po ktorej ideš

    bude ukončená tak ako si chcel.

    V živote máš predstavy, no nemusia byť uskutočniteľné,

    také po akých túžime.

    O malú chvíľku, stotinu sa celý tvoj život,

    tvoje cestovanie môže skončiť, obrátiť naruby,

    na nezmyselnú hnusnú ničotu, ktorú nevieš zastaviť.

    Je to osud, náš, tvoj i môj.

    Je to ako v tmavom začarovanom kruhu,

    ktorý nemá konca.

    Ako popol čo ostane z človeka ktorého upália

    a vietor ho rozveje do diaľky ako žlté listy jesene.

    A už nič, nič rovnaké nikdy nebude, všetko sa skončí.

    Ako keď vystúpiš z vlaku na cieľovej stanici do ktorého možno už nenastúpiš.

    Ruže a hrob

    Ruže zdobia záhrady, kraj i hroby.

    Hrob kde rastú ruže času čo nikdy neumrú.

    Mnohým čo chýba je v hrobe

    a na ňom ruže ktoré nevädnú.

    Preto v nič nedúfaš,

    veď nádej umiera posledná.

    No ti musíš dúfať, že tvoja duša (ktorá je pochovaná)

    pod ružami ožije.

    Nájdi zmysel života, nájdi svoje ja.

    Hľadaj, ti musíš dúfať, nesmieš sa poddať ničote.

    Bez duše si bez srdca,

    vstaň, neklesaj do tmy.

    Nepoddaj sa žiaľu,

    ktorý v tebe leží ako balvan

    zapísaný v knihe osudov.

    Musíš žiť, vzkries si dušu, neumieraj!

    Mnohí sa stratily v bludisku života a smrti.

    Ty nie.

    Pri mne

    Pri mne si stál, vždy pomoc mi dal,

    naučil veriť v lásku, života dar,

    budúcnosť, krásu každého dňa.

    Učil ma veriť, že nič nie je zlé,

    že nič nie je navždy stratené.

    Pomohol mi nepoddať sa, naučil vstať a žiť,

    mal si ma rád však bez viery.

    Odišla som bo ty si ma odohnal,

    pocítil, že toto som nechcela.

    Lásku ktorá bola naša sám si zabíjal.

    Pochopil si až keď zomrela.

    Poznanie

    Vy vari poznáte život?

    Nie.

    Nie cenu jeho aký je,

    trpký, špinavý.

    Za zlatom bažíte, na majetok hľadíte,

    nie na dušu láskou plnú.

    Veď iba tú si beriete do čierneho hrobu.

    Rozlúčka

    Ostala som pri brehu rieky stáť,

    vzývať nebesia, nariekať.

    Je vari menšia bolesť než krvácať zo srdca plného rán?

    Je to horšie než by môj život niekto vzal,

    bo moja duša ostala plná jám.

    Anjeli vidiaci bolesť veľkú

    padali z nebies utíšiť ten žiaľ.

    Krídla sa im zlomili v letku,

    utíšiť sa ich dal Boh sám.

    Lepil im srdcia keď padali,

    dnes viem,

    žijú na Zemi.

    Boh

    Stretla som sa s Bohom.

    Dala som mu otázku:

    „Prečo sa tak kruto platí Bože za lásku?“

    „Prečo aj keď milujeme srdce mučí trpký žiaľ?“

    „Prečo každý nakoniec ostane aj tak sám?“

    Boh mi riekol odpoveď:

    Vieš dieťa moje je to tak,

     to je daň,

    ktorú platí každý sám.

    Je to cena za šťastie,

    keď po noci svitne ráno,

    aby človek pamätal,

    že len s láskou nie je sám.

    Aby vážil v láske slová

    ktoré keď raz vypovie

    nedajú sa vrátiť späť.

    No nemýľ sa dieťa drahé,

    nik z Vás nikdy nie je sám,

    iba vy ma nevidíte

    no ja stojím stále tam.

    Pohladím vás na duši

    keď vám srdce zviera žiaľ,

    iba ja som láska,

    so mnou nikto neprehral.

    Milka

    Ó nemýľte sa vážený,

    krava to nie je verte mi.

    Je to srdcom dobrá duša

    i keď trpí usmeje sa.

    Život ju veru často bolí

    no nevzdáva sa bez boja,

    to vedia všetci z okolia.

    Pozná srdcu tajomstvá

    čo ostávajú na dne skryté.

    Mysľou sa občas zatúla

     na miesta zabudnuté, zmyté.

    Vážim si jej dobro srdca

    veď tak málo ľudí vie,

    že tých dobrých

    pramálo je na svete.

    Večer.

    Je večer hviezd a plný vášní,

    večer snov a túžob.

    Sme večný v horúcich objatiach,

    sme milenci v sladkom spánku.

    Jeden pri druhom v našej láske,

    hviezdy nám svietia nad hlavou,

    my stúpame do zvláštnej básne.

    Hoci nie telom, dušou sme navždy spolu,

    nám v hrudiach dve srdcia bijú

    a v láske sme ich spojili v jeden život.

    Myšlienkami pri sebe, sme spojený

    nesmieme dovoliť aby nás život rozdelil.

    Dve telá, jedno srdce

    V dávnych knihách píše sa,

     že človek kedysi iný bol.

    Dve telá, však srdce jedno,

     a jednu dušu mal.

    No prišla zrazu búrka veľká

     pozrel človek na človeka.

    Zrazu mal jedno telo,

    pol duše, pol srdca

    a ostal sám.

    Túlal sa svetom

    ten zlomok srdca

    dušu mu ťažil žiaľ.

    Však natrafil na druhú dušu

     čo sama svetom blúdila.

    V tú chvíľu šťastný bol,

    z pol duše stala sa jedinou.

    Odvtedy človek stále hľadá,

    tú druhú časť čo je mu daná

    by v jedno splynul s tým

    čo samého by nahradil.

    Srdiečku.

    Viem dni keď slnko mraky skryjú

     a tvoja tvár pri mne spí.

    Ja navždy pamätám si ju

    tvoj dych na líci.

    Raz hore sme a zas dolu,

    je hojdačka život bok po boku.

    Milujem keď sa pritúliš

    a svoju dlaň pri mne schováš,

    jemný bozk na srdci neha.

    Občas slzy mi po tvári tečú

    keď búrka zasiahne trpkosťou dušu.

    Máš liek ktorý slzy suší

    objatie, bozky smútok vyruší.

    Ľúbiš ma viem,

    no nie si v tom sám.

    Ja ľúbim ťa tiež

    aj keď to nepriznám.

    Chcem s tebou stráviť čas

    život je krátky bez lásky zvlášť.

    Splynúť spolu v láske

    keď vonku vojna zúri,

    skryť v tebe všetko

    čo našla som vo vnútri.

    Sila

    Keď zdá sa, že ďalej nemôžem,

    sklamaná

    Boh silu dodá mi.

    Vedz, nikdy sa nevzdávaj,

    nesmieš zbohom dať,

    nesmieš nechať smútok vyhrávať.

    Znala som pohľad zhora,

    však bola som i na samom dne,

    zničená, veď taký je náš svet.

    Nečakaj viac než sa ti dostane.

    Objavíš mnoho krás, nenávisť

     a všetko čo len chceš,

    nie vždy si z toho vyberieš.

    Ty musíš nájsť v sebe silu

    čo tajne drieme v každom z nás.

    Nedovoľ aby ťa ľudia bez duše

    hodili do tmavých brán a

    dušu trhali na kusy

     kŕdle čiernych vrán.

    Vždy dostaneš čo si dala,

    každý vie,

     no či si pekne žila

    sám život ti to napovie.

    Prečo sa sťažujeme?

    Každý sa trápi pre tisíc vecí,

    veď len ten čo v hrobe spí

    sa trápiť nemusí.

    My môžeme byť radi,

    že máme kde spať, čo jesť,

    lebo mnohý z nás hladný chodia spať.

    A nie posteľ ale zem   

    si chodia ustielať.

    Stopa

    Máme ľudí ktorých milujeme,

    sny čo snívame,

    sme bytosti akými sa stávame,

    keď pri nás žijú tí ktorých ľúbime.

    Máme priateľov čo nám pomáhajú preklenúť strach,

    máme odvahu na ceste k láske

     ale aj hlúposť,

    keď iný kvôli nám chradne.

    Máme lásky čo sme stratily,

    za ktorými nám v srdci stopa ostane.

    Máme krásne chvíle

    tak si ich navždy uchovajme.

    Dcére k narodeninám

    Máš sviatok tak osláv života svojho púť

    a vždy milovaná a šťastná buď.

    Si svetlom mojím, život si mi osvetlila,

    si moja, moja milovaná dcéra.

    V tebe sa skrýva moja sila,

    ja často v tebe vidím seba.

    Aby si život krásny žila

    a nikdy necítila,

    že zbytočne si sa narodila.


    V tebe

    Skryť svoje túžby, sny, to chcela by som.

    Skryť v láske tvojej, objať ťa,

    utíšiť svoje unavené pery,

    a sklopiť k tebe zrak tak unavený, biedny.

    Vyznať svoj žiaľ a snáď by si mi ho sňal

    z pliec biednych, plných rán.

    Telo mám v ohni, krídla mi spálil žiaľ,

    však nik, ani ti si mi bôľ nezobral.

    Dúfala som, že budeš pri mne

    ani pevný strom stáť,

    však pri prvej víchrici blesk zlomil ho

    a spálil v prach.

    Svoje ticho

    Keby som mala svoje miesto, odišla by som,

    stratila by som sa z tohto mesta,

    z týchto životov čo poznám.

    Mať svoje miesto, mať svoje ticho,

    nič viac by som nechcela,

    len žiť zo svojím kúskom šťastia,

    na mieste kde vládne láska.

    Srdce mám rozprestrené a žiť,

    nevládzem, nevládzem ďalej takto ísť.

    Mať pokoj, keď ráno vstanem,

    mať lásku, mať jej plné dlane.

    Ťaží mi srdce prudký žiaľ,

    čo krváca z mnohých, mnohých rán.

    Ja ďalej nevládzem.

    Však svoje ticho asi dosiahnem

    až keď položia ma do zeme.

    Starý agát

    Zájsť tak na staré miesta

    kde skryla by som svoj žiaľ,

    srdce by sa mi tam hojilo

    z krvácajúcich rán.

    Sadnúť si pod starý agát

    čo moje tajomstvá zná,

    i prečo mám v srdci toľko rán.

    Mať mesto ako na dlani,

    v noci sa dívať na nebo posiate hviezdami.

    Tam plakať by som mohla

    a žalovať na svoj bôľ.

    Ten starý agát

    jediným mojím svedkom bol.

    Tíško počúval tajomstvá

    čo šepkala som do tmy noci,

    bol priateľ môj nemý,

    stál mi tam na pomoci.

    Odvtedy však prešlo mnoho liet

    a starý agát už tam nestojí,

    bo ľudia si tam postavili budovy.

    Bolesť

    Nedajú sa vysloviť slová,

    keď človek stratí to čo v živote

    ho šťastným a milujúcim urobí.

    Ja som stratila to najcennejšie

    prečo som chcela žiť.

    Stratila som lásku  a toho

    čo ju zo svojim srdcom mne chcel dať.

    Preto v živote už nemám starostí viac,

    lebo stratiť lásku je najväčšie nešťastie.

    A nedá sa inému zlu prirovnať.

    Nevidená.

    Nevidená chcem tu ostať,

    potme chodiť popod stromy.

    Plakať sama v hustej tme,

    veď ktože by ma uvidel?

    Kto by mi už srdce zlomil,

    keď sa už raz zlomilo,

    ktože by ma opustil,

    keď som stále sama?

    Tento svet mi nič nenechal,

    zomrel v mojom prvom dni.

    Pre niečo som na svet prišla,

    účel zostal záhadný.

    Spomienky

    Spomienky pália v duši,

    chceš vrátiť čas.

    Nedá sa vrátiť, ty vieš,

    v pamäti, srdci ostaneš,

    čo prežila si však nepovieš.

    Chceš vrátiť čo bolo,

    slzy pália,

    po novom ráne kráčaš,

    obzeráš sa.

    Spomeň si na to čo bolo,

    to bezstarostné, krásne,

    spomeň si, bolo to šťastie.

    Zanechala si stopy

    v srdciach mnohých

    keď odišla si

    ostal povzdych.

    Ja

    Kto uhádne ktože som,

    som človek a či tvor?

    Jediné čo zradiť smiem,

    som špekulant amatér.

    Písať veru neviem vôbec,

    hračiek ale hryziem kopec.

    Rada šantím, s vetrom behám,

    som ja ale riadne zviera.

    Doma robím neplechu,

    neporiadok po strechu.

    V stene rada robím diery,

    ohryziem nábytok celý.

    Gazda za mnou stále behá,

    aha v stene ďalšia diera.

    Za loptou ja behám stále,

    občas spadnem, idem ďalej.

    No či viete kto ja som,

     ale predsa šteniatko.

    Dve labute

    Dve labute láskou plné,

    plávali po hladine

    modrého jazera.

    Netušili, že šťastie ich

    sa onedlho krvou jednej z nich

     sčervená.

    Vystúpil z krovia

    krutý poľovník,

    a strelil do srdca jednej z nich.

    Tá druhá vidiac smrť

     svojho druha,

    s nárekom vzlietla do výšav.

    V tom ako balvan vrhla sa k zemi,

     a smrť bez krídel našla ju vo chvíli,

    keď jej druh posledným výdychom

    zašepkal slová

    „Zbohom buď milovaná moja.“

    Povesť však vraví tiež

    ak stratíte milovaného tvora,

    srdce si vezme zo sebou

    a keď sviecu čas zdolá

    vy stretnete sa znova.

    Láske

    Náhoda nás zoznámila,

    stretnutie zblížilo,

    láska zocelila.

    Neviem ako, neviem prečo

    osud to tak chcel.

    Spojil nás a odišiel.

    Cítim tvoju bolesť, strach,

    dni keď obrátia sa v prach.

    Úzkosť a žiaľ,

    beznádej,

    však na seba si sa nepozrel.

    Niet smiechu, úsmevu,

    viem rozhodla som

    za osud.

    Cítim to čo cítiš ty,

    a vždy to bude tak,

    však nikdy neprestala som ťa

    milovať.

    Jabloň

    V staručkej záhrade stála tá

     čo všetkými zostala zdedená.

    Už ako dieťa si sedel v jej tôni,

    a cítil jej bolesť keď konár si zlomil.

    Odolala nečasu i búrkam

    hoci ju Boh podrobil skúškam.

    Dávala pozor na deti šantiace,

    smiala sa piesňam ku nej letiace.

    Pod jabloňou lavička schúlená,

    pamätá si ľudí čo ohli ramená.

    Šepkajú si spolu rodné mená,

    čo ostalo ich nie je veľa.

    Na jeseň krásnych jabĺk pár,

    však stará je, už nemá dar.

    Dar dávať nemo, potichu

    to posledné čo

    ostalo zo vzdychu.

    Sen

    Cválať na dobrom koni

     po pláni kde konca nevidieť.

    Tancovať tance ohnivé

     na brehu keď slnko skloní sa k zemi.

    Nad bralom stáť,

    počúvať ako sa voda pení.

    Zo stromami sa zhovárať,

    vtákom pri lete šťastie priať.

    A jemnú pieseň vytvoriť,

    s anjelmi si ju zanôtiť.

    Splynúť tak v jedno, bytosť celú,

    naučiť sa

    s láskou prežiť život.      

     Neverník

    Znamenal si pre mňa mnoho,

    tak ako sa ti môže zdať.

    Však ty ma nevidíš

     a zabudol si snáď.

    Sníval sa mi sen,

    kde spolu sme boli,

    tak ako sme si

    v láske sľubovali.

    Však ten sen

     snom ostal

    a každý z nás

     zostal sám.

    Sny sa rozplynuli a rozvial ich vietor,

    čo povedz

    čo si nám vyviedol?

    Mali sme spolu žiť snom,

    nie aby samota bola naším dňom.

    Mali sme spolu byť a tešiť sa ránam,

    dnes s ťažkým srdcom zaspávam.

    Sľúbil si vernosť a život ako v raji,

    lákal slovami vášnivej lásky

    však bol to klam,

    dnes inej kreslíš vzdušné zámky.

    Olivovník

    Olivy sa ku mne skláňali

    ako žlté hlávky púpavy.

    Lúče slnka v listoch žiaria,

    ako hviezdy bez prestania.

    Pokrútené kmene ako

    ľudia keď zostarneme.

    Tíško do nich dúchol vietor,

    keď sklonili sa utiekol.

    Záver?

    Uzavrela sa ďalšia kapitola

    môjho života,

    vari sa obrátil ďalší list?

    Budem plávať ďalej

    alebo sa utopím?

    Stretneme sa raz,

    budeme spolu dýchať,

    pri sebe žiť?

    Alebo sa navždy

    pretrhla našej lásky niť?

    Otec (dá sa tak nazvať ten človek?)

    Ty menom „OTCA“ nazval si sa.

    Vari mohol si ním byť?

    Ty krutý tyran, kat,

    srdce si zlomil

    snáď tisíc krát.

    Láska sa ti vyhla,

    vyhne naveky,

    utiekla keď zabil si ju,

    vrahom si bol ty.

    Noc ma mučí krutým snom,

    v tom sne si mojím katom bol.

    Zabil si mi dušu,

    zlomil všetky moje sny.

    Prestala som veriť,

    že život

    dá sa krásne prežiť.

    Keby si len ty

    mojim životom žil,

    možno potom,

    možno

    by si ma pochopil.

    ( Nežiť tak v strachu,

    milovaná byť,

    mať otca čo dieťa ľúbi.

    Tak,

    tak chcela by som raz žiť. )

    Jar

    Slnko sa k Matke zemi

     kloní a šepká:

    Vstaň a opäť začni rodiť.

    Vôňa jej svetom plynie,

    má zvláštnu moc,

    zobudí čo dlho spalo

    berie si lásku na pomoc.

    Zem rozkvitla a

    tisíc farieb má jej šat,

    je krajšia než môže

    byť žena snáď.

    Stúp na koberec bosý,

    a cíť kvapky rosy,

    otvor si srdce ospalé

    uvidíš jarné svitanie.

    Vietor

    Vietor mi šantí vo vlasoch,

    hrá sa hru o nás dvoch.

    Vlasy mi strapatí,

    češe bez hrebeňa,

    vzápätí odletí aby mi zanôtil,

    tam medzi stromami

    slzy mi osušil.

    Vráti sa

    aby ma pohladil,

    dal bozk na líce,

    keď som sa usmiala

    vietor odišiel.

    Nenávisť

    Ruka v ruke kráča

    nenávisť a láska.

    Časom ti ostanú iba

     prázdne dlane

    a ty sama nevieš

    čo sa s nimi stane.

    Kde si zmizla láska

    hľadáš napriek vráskam,

    tie milované dlane

    čo vložila si do nich

    srdce nespútané.

    Ostala nenávisť čo

    lásku zabila

    zostala spomienka

    naveky ukrytá.

    Stromy

    Prejdi sa lesom zarána,

    keď tráva je ešte voňavá,

    svet ešte spánkom spí

    a stromom lístie ševelí.

    Hovoria o dávnych príbehoch

    o dobrých ale i zlých tvoroch,

    čo prežili za dlhý čas

    a zmenilo sa vôkol nás.

    Začuješ divy zvláštne, tíško buď,

    keď neveríš tak sám to skús.

    Nájdeš tam to čo stratíš,

    ten pokoj duše si nahradíš.

    More

    Cítiš ten piesok pod nohami,

    tak teplý ako bozk čo nepáli.

    Hojdá ťa more ako v snách,

    usínaš jak dieťa na vlnách.

    Tancovať v tej chvíli by si chcel,

    horúca krv ti v žilách vrie.

    Je liekom na všetko zlé,

    zabúdaš na veci nemilé.

    Skryje sa na dne jeho čo bolí,

    smútok sa v srdci ticho zahojí.

    A nikdy neodísť v šíru diaľ,

    len dívať sa k morským hlbinám.

    Básne

    Čítam ich znova a znova

    vždy nové v nich nachádzam slová

    a význam skrytý,

    keď čítaš medzi riadkami

    objavíš

    čo ti cíp do srdca vypáli.

    A slzy ti tečú po tvári,

     keď do slov vložíš žiaľ,

    a zistíš že je tu

    čo inde by si nehľadal.

    Smrť  (na pamiatku mame)

    Dívam sa do jej tváre,

    cítim jej posledný vzdych.

    Berie si ťa

    do náruče tmavej

    je jednou z posledných.

    Ruka ti klesá k zemi,

    pohľad bez žiare sa mení.

    Snáď šťastnejšou budeš

    práve s ňou

    než keď žila si bez

    svojich  snov.

    Bolesť sa v objatie zmení

    len posledný bozk

    a vydýchli jej pery

    smrť si ju vzala na milosť.

    Dni

    Sú dni keď objala by si svet,

     či svet objal teba.

    S láskou máš krídla

     a zrazu nemáš,

    zabudla si lietať.

    Sú dni keď ti úsmev

    na tvári žiari

    a neskôr ťa na vankúši

    slaná slza páli.

    Tak ako noci a dni

    keď padneš a vstávaš a

    v náručí milého zaspávaš.

    Spomienka

    Stalo sa čo nik by nebol povedal

    ja blúdim sama

    ty blúdiš sám.

    Noc mi spánok kradne,

    spomínam.

    Raz

    keď žlté budú riadky,

    spomienky budú len krátke

    ako je život krátky.

    Priateľ

    Priateľ je motýľ

    čo sadne na teba v smútku.

    Pohladí dušu

    keď nevládzeš ďalej ísť.

    Je barla ktorá podoprie ťa,

    keď v bolestiach

    nechce sa ti žiť.

    Úsmev na tvári čo slzy oddiali

    povie som pri tebe,

    nech zlo ťa nepáli.

    Strom o ktorý oprieš sa v nečase

    pri ňom nikdy viac nezmokneš.

    Je lúka voňavá po daždivom ráne,

    slnko, keď ráno vstane.

    Priateľ je ten

    čo nikdy nepovie ti nie.

    Zima

    Krutá biela starena

    zamrazí ťa

    len čo sa pozrie na teba.

    Zaspí spánkom možno večným

    všetko živé stane sa nekonečným.

    Zaspia stromy, kvety sa stratia

    až zaplačeš od dojatia.

    V biely kraj sa všetko zmení

    však jar na pestrý šat premení.

    Túžba

    Keby som sa ťa mohla dotknúť,

    pohladiť tvoju tvár,

    pocítiť tvoju teplú dlaň.

    Aby oheň znovu ožil

    a zlý sen naveky skončil.

    Cítiť vášeň spaľujúcu čo nenahlodá čas,

    aby nik z nás nepocítil slzy trpkej jas.

    Tvoj dotyk,

    dotyk anjela,

     keď ponoríš sa do ticha,

    kde sa srdce na sto zámkov zamyká.

    Pocítiť lásku do kostí

    a stále ostať v objatí,

    žiť s ňou nech nikdy nezaspí,

    nerušene sa túlať naveky.

    Anjel strážny

    Počuješ jeho nežné kroky,

    keď za tebou ako tieň kráča,

    občas si nežnú pieseň zanôti,

    šum jeho krídel sa stráca.

    V tvojich snoch sa zjaví,

    chráni ťa i bráni,

    pred zlom i sebou samým.

    Vždy bude stáť za tebou

     i keby ťa nebo zaprelo,

    nevzdá sa

    nikdy tvojich snov.

    Bude pri tebe

    aj bez slov.

    Naveky tvojím tieňom sa stal,

    nech čokoľvek by si bol vykonal.

    Vták

    Vidíš svet z výšky,

     necítiš zem,

    len do diaľav odletieť

    keď sám by si chcel.

    Vták voľný čo nepozná strach

     a celý svet mu leží pri nohách.

    Z výšky sa dívaš na krásu,

     slnko sa neskloní od jasu,

    nad šírymi brehmi lietaš

    srdce spútané nemáš.

    Spoveď

    Nad tichým hrobom stojíš,

    a slzy sa ti rinú z očí,

    keby sa tak dal vrátiť čas,

    zastaneš a spomínaš.

    Spovedáš sa nemo,

    snáď niekto počuje tvoj hlas,

    kde spravila si chybu.

    V myšlienkach zavzdycháš.

    Láska

    Každý po nej túži,

    naveky ju hľadá,

    či mladá je či stará,

    bolí a páli,

    to je osud jej,

    priletí,

    odletí

     a zmizne vzápätí.

    Kto nájde ju raz

     nech pozor si dá,

    nestlač ju

     nech nie je väznená,

     ( nech dýchať vie )

    no neotvor dlaň

    aby nedostala krídla,

     ostal by si sám.

    Chráň si ju,

    veď sám Boh ju na Zem dal.

    Záhradka

    Mám malú záhradku

    a malý domček stojí tam.

    Teplo ma tam čaká

    a slnko bude hriať,

    nebesá sa usmejú,

     ja pokoj nájdem snáď.

    S Bohom viesť dlhú debatu

     a nájsť v ľuďoch podstatu,

     po dňoch sa skláňať k jabloniam,

    necítiť bolesť čo som nepoznal.

    Sadnúť si pod strom košatý

    k lúčom sa zadívať,

    či na modrom nebi

     ovečky biele počítať.

    Ku mne sa v tej chvíli pritúli tá

    čo srdcom bola mi súdená.

    *    - je tam aj kadibudka

    Rovnováha

    Dotknúť sa krídel motýľa,

    neklesnúť k čiernym hlbinám.

    Tak ako deň s nocou plynie

    skloniť sa k strane nebesky bielej.

    Však rovnováha musí byť,

    dobro a zlo

    sa nesmie prepojiť.

    Búrka v srdci

    Zmietam sa v ohni studenom,

    vášeň zo srdca umyl čas.

    Stojíš na križovatke svojich snov,

    netušíš čo má sa stať.

    Búrka sa ti v srdci zmieta,

    poslúchnuť ju či sa to nedá?

    Sen

    Snívať o lúkach zarosených

     po novom ráne.

    O materinskej dlani nehou nespútané.

    Vložiť si dušu do krídel lásky,

    bez aureoly žiť

    však do teba sa zaľúbiť.

    Výsmech

    Sedím na smiešnom strome

    však konáre má holé.

    Tak apel pre tento svet,

    urobil to na protest.

    Dívam sa na svet z výšky,

    ľudia si prestali byť blízky.

    Boh

    Tisícich otázok zná odpoveď

    a modlitieb nespočetne zneje v diaľ.

    Ľudia čo o pomoc prosia

    i srdcia zlé čo lásku dusia.

    Čo má sa stať len on sám vie,

     však odpoveď ti nepovie.

    Sú deje čo ostať musia skryté

    na dno duše si schoval žiaľ.

    Ľudské utrpenie v ňom vrie

    veď lásku dal nám ako dar.

    Len on jediný však vie

     čo uniesť musí navždy sám.

    Odpustenie

    Odpustiť by mal raz každý z nás,

    však čo sa v srdci skrýva

    nenahlodá čas.

    Chvíle čo bolia na samom dne,

    len každý sám vie odpoveď.

    Bolesti čo napriek vráskam

    čerstvé sú jak teplý chlieb.

    Odpustiť ako?

    Ja nepoznám odpoveď.

    Dá sa to?

    Slnko sa mi za obzor stráca,

    tma moju tvár slzami zmáča.

    Bez lásky žiť.

    Dá sa v srdci nahradiť?

    Dostala som

    Dostala som bolesť

    spomienky

    na tváre, mená.

    Odkazy čo odvial čas.

    Však zo všetkého zostal prach.

    Diaľka

    Raz možno budem mať miesto

    a budem mať čas

    kde vrátiť sa budem môcť

    a zabudnúť snáď.

    Kde čakať ma bude prístav 

    a v ňom loď

    čo pri mne bude stáť,

    bezo mňa neopustí dok.

    Možno sa  obzriem späť,

    čo do bolesti sa vrylo,

    v spomienky sa zmení

    čo v duši sa skrylo.

    Srdce

    Bosým srdcom kráčať,

    bez zranených nôh

    do teba sa pozrieť

    s čistou dušou pod povrch.                                                                        

    Dokázať viac než človek vie,

    uvidieť na nebi znamenie.

    A zistiť, že ja som tu,

    tu nájdem spasenie.

    Prečo? (pre kamaráta čo spáchal samovraždu)

    Prečo si život pustil z rúk?

    Myslíš?

    Nik ťa nemiloval,

    v srdci si mal priveľa múk.

    Prečo si nepozrel v dušu priazňou milú,

    čo sňala by ti bremä z tvojich pliec

    a bola ver blízko.

    Prečo?

    Zabudol si sa len obzrieť.

    Ľudské svedomie

    Keď cíti sa človek sám

    a myšlienky odletia,

    by sám seba vzdal

    a svoje srdce zapredal

    za život ktorým túži žiť.

    Však vzápätí sa zato vyhrešiť.

    Svet

    Dívam sa nemo na svet,

    neznámy

    čo pripomína kabaret.

    Snáď ja som v zlej dobe,

    prestala som mu rozumieť.

    Doba

    Čo stane sa pýtam

    a nenachádzam odpoveď,

    ľudia sú zlý

    zbytočne chodia na spoveď.

    Celý svet hynie,

    s peniazmi ide moc,

    čo s nami stane sa

    ja volám o pomoc.

    Slováci

    Spať ste sa naučili

    a v cudzom svete žiť,

    nech utláča vás ktokoľvek

    byť sebou musíte sa naučiť.

    Však spíte len

    hoc bičom vás bijú

    necháte tieň,

    rodnú hruď zhynúť.

    Vzývam vás vstať,

    však spali ste snáď

     celý svoj život.

    No nastal čas

    zabiť zlo v nás

    a meč pravdy

     zo zeme vykopať.

    Črepy

    Sklamané srdce

    roztrhlo sa na črepy

    bôľ mi zostal

    pri ňom si stál ty.

     Ja II

    Ráno vstanem, kuknem naň,

    no ono sa nedvíha.

    Chytím v dlane hlávku malú,

    ovisla mi do dlane.

    Smútok v očiach, slzy tečú

    zomrelo mi chúďatko,

    moje malé šteniatko.

    Ale zrazu čo sa robí

    zívlo zrazu psíčatko,

    šibal malý prešibaný,

    spal tak tvrdo jak drevo.

    Hľadanie

    To srdce čisté.

    V tebe

    prameň živej vody steká

    dáva mi nádeje.

    To srdce doráňané

    našlo tu spasenie.

    Keď moja hruď hynie

    ty oživíš stratené.

    To teba hľadala som

    si moje znamenie.

    Poďakovanie ....

    Roky blúdila som v lese

    vyschnutých stromov,

    hľadala som ten

    čo oprieť by ma mohol.

    Čo vzal zo mňa bolesť

    a skryl by ju v sebe.

    Dúfala som, že je pri mne,

    že je blízko,

    však pri prvej búrke

    zlomil sa a vyschol.

    Keď myslela som, že chodím

    po zlomenej ceste

    našla som tam teba stáť v tieni,

    cítila som, že si,

    že si človek

     čo mi život zmenil.

    Ďakujem

    Dotyk

    Dotknúť sa ťa

    ako krídel motýľa

    tak jemných,

    nežných,

    v nich sila spočíva.

    Cítiť ťa ohňom

    čo nepáli,

    dýchať spolu,

    mať jeden dych

    a jediným srdcom spolu byť.

    Uzavrieť kruh z dvoch polovíc

    a žiť

    akoby to bola jediná vec

    z posledných.

    Pocit

    Vnímať teplo tvojho tela,

    vôňu ktorá znamená tak veľa.

    Dotyk ľahký ako vták,

    nežný, vášnivý

    a nikdy neprestať.

    Cítiť tlkot tvojho srdca,

    na pery ta jemne pobozkať.

    Splynúť s tebou v jednu

    bytosť celú a tak

    spolu prežiť život.

    Život

    Žiť ako chcela som,

    byť voľná a lietať smieť.

    Túžba ma robí šťastnou

    už viem kam odletieť.

    Zo slnkom na perách vstať

    zo slnkom na perách usínať

    a nebáť sa tmy

    ako dieťa keď ťažia zlé sny.

    Všetko to čo bolo

     aby som našla tvoj tieň,

    s tým mojim spojil sa

    už teraz to viem.

    Čas

    Čo nedá sa vrátiť

    a chcieť ho stále späť.

    Je pavučina snov

    dotknúť sa ho nevedieť.

    Je to čo nedá sa kúpiť

    a osud s ním hrá boj,

    s ním všetko ľahšie dá sa

    a vyhrá svetský spor.

    Pri tebe

    Pri tebe stála som a cítila žiaľ,

    smútok v slovách

    srdce si mi roztrhal

    a vety ktoré nedajú sa vziať späť.

    V srdci som cítila čierne vrany,

    bezodnú tmu na dlani

    a slnko pri tebe skrylo svoju tvár.

    Teraz konečne viem

    prečo si ostal sám.

    Rozdiel

    Minulosť vidím čiernu

    a túžila sa za slnkom otočiť.

    Hlboký smútok ťažil ma na dne

    a tmavé som mala aj dni krásne.

    Slzy jediné čo cítila som pri tebe

    zatmenie však ostalo nemenné.

    Otočila som žltý list

    a našla nový život,

    niekoho s kým viem ďalej ísť.

    Dostala som nádej a hlboký cit,

    pohladenie na duši, lásku

     pre ktorú chcem minulosť zahodiť.

    Teraz viem mala som to dávno urobiť.

    Krídla

    Osud mi zlomil krídla

    a nevládala som odletieť.

    Zlomený život

    vzdávala som sa nádeje

    vidieť lásku a žiť,

    už nechcela som tomu uveriť.

    Samota bola mojím dňom

    keď prišiel si a lásku mi ponúkol.

    Zlepil si mi krídla

    a vložil do mňa nádej,

    dal si mi srdce čisté

    a povedal „tak leť“.

    Pre teba kocúrik

    Život sa ma chcel vzdať

    a zúfať už

    začínala som si zvykať.

    Blúdila som

    a stratila v labyrinte smer,

    čo robiť nevedela som

    až kým si neprišiel.

    Dal si mi kompas a

    nový život nakreslil.

    Teraz viem,

    že teba hľadala som,

     mojou mapou si sa stal

    a život vidím pred sebou

    viem viac nemusím sa báť.

    Ďakujem

    Kľúč

    Odomkol si to čo ostávalo skryté

     a nik nemal dovolený vstup.

    Niekde si snáď našiel zahodený kľúč

    a podarilo sa ti odomknúť.