Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
gyurusiova
14. nov 2016
90 

Moje básne - môj život

Potešenie

Dostala som potešenie na každý deň,

malú krabičku z dreva v nej motýľ sedel schúlený.

Pustila som ho lietať,                                                                    

unavený si sadol na suchý konár                                                        

a strom rozkvitol.

Láska

Pustila som ho do srdca, a on sa usmial.

Namaľoval mi krídla, dal na ruku bozk                                          

a zľahka nechal ma unášať s čistou dušou pod povrch.

Za ruku ma držal a hrial moju dlaň,                                            

mráz odniesol a nechal svoju daň.

Zaplatil za lásku a nechal mi svoj dar,                                            

na úsvite odišiel                                                                             

no viac nebol sám.

Obchod

Vymenila som teba a ty si to nezbadal.

Lásku si dostal no vzala som ti ju                                                    

a v tme ma hľadáš.

Nájdeš ma?

Vieš kde som?

Moje meno je nádej a ty si vzal lásku,

zamkol a zabudol si, že nemáš kľúč.

Nájdeš ho, len nesmieš zabudnúť.

Ísť

Ísť na lúku posypanú medom,

a počuť vtáky hrať.

Snívať otvoreným nebom

slzy necítiť.

Stáť a objať rosu,

milovať sa zo slnkom

a teba láska nájsť.

Moje dieťa ( na pamiatku môjho anjelika :( )

Srdce ti nádejou žilo a biť                                                                   

tak veľmi chcelo.

Túžbu cítila som v tebe,                                                                

nehu, lásku, pohladenie.

Tmavá noc zakryla ma perinou,                                                  

teba vzala mi smrť                                                                         

keď ranný svit zaleskol sa nad riekou.                                              

V tú ranu padla som do hlbín tmavých                                        

a viac vstať nevládzem.

Bez teba nejde život ďalej.

Pri tebe

Pri tebe stála som a cítila žiaľ,                                                   

smútok v slovách,                                                                        

srdce si mi roztrhal                                                                         

a vety ktoré nedajú sa vrátiť späť.

V srdci som cítila čierne vrany,                                                       

bezodnú tmu na dlani                                                                    

a slnko pri tebe skrylo svoju tvár.

Teraz konečne viem prečo si ostal sám.

Dar

Čo nedá sa vrátiť                                                                               

a chcieť ho stále späť.

Je pavučina snov,                                                                           

dotknúť sa ho nevedieť.

Je to čo nedá sa kúpiť                                                                

a osud s ním hrá boj.

S ním všetko ľahšie dá sa                                                                    

a vyhrá svetský spor.

Žena

Žena čo si život skúsila                                                                           

zo svetových strán.

Lámať ju skúšali no úsmev na tvári                                            

a láskou v talári si hrdosť zachová.

Je matkou čo silu nosí v zálohe,                                                   

prežila to čo sama nikdy nepovie.

Zlomenú búrku nosí v sebe                                                                

no s  hrdosťou kráča.

Dala nám lásku                                                                                

aj keď nevie či sa to opláca.

Črepy

Sklamané srdce                                                                                 

roztrhlo sa na črepy

a bôľ mi zostal                                                                                          

pri ňom si stál ty.

Túžba

Túžim ísť za Toskánskym slnkom,                                                 

hriať sa v jeho lúčoch a fialové listy zbierať.

Opaľovať sa a dojiť kozu,                                                               

smiať sa bez vína a nič nestrácať.

Milovaná behať po lúke a                                                        

bosou nohou stúpať po rose.

Zasadiť slnečnice, hrať na klavíry.

Drevené okná otvárať, usmiať sa na slnko

a povedať : som doma.

Dnešný svet

Myslíš, že si kráľ keď ceníš si priateľstvo,                               

lásku, medziľudské vzťahy?

Nechápeš? Si žobrák, bezdomovec, vyprahnutý, sám.

Dnes cení sa majetok, titul,                                                      

láska čo ťa na druhý deň netrápi.

Tento svet je ako netopier a ja ho nechápem.

Alebo ja som obrátená naruby                                                         

a svet ma obchádza.

Už ťa chápem

Krvavý mesiac svietil mi na čelo,                                                  

pri mne si spal ty a v myšlienkach utiekol.

Sníval si sen a ja som tam chýbala,                                              

už ťa chápem.

Život si začal žiť bezo mňa odznova.

Telo máš pri mne,                                                                            

srdce si zahodil alebo daroval inej?

 Už je to jedno, stratil si nádej.

Život v kruhu

Žijem...

A som to ja a svet žije bezo mňa.

Nenachádzam dvere, blúdim v ruinách.

Behám do kruhu, vybočím a prejde ma vlak.

Ty kto si?

Ty kto si, že ma posudzuješ, kto si, že ma odsudzuješ!

Si Boh?!

Jedine jemu je dovolené súdiť ma,                                            

pozná ma,                                                                                               

vie, čo som,                                                                                                 

vie, kto som.

Kto ti dal právo, život?

Vložil ti slová čo ma upália na hranici.                                                

Kto si?

Si nik, nežiješ môj život.

Stratená

Som v tme, opustená, nič,

už viem, nič ma nečaká.

Deň za dňom plynie,

nič už rovnaké nikdy nebude.

Necítim teplý deň,

stratila som sa, stratila v živote.

Trápenie sprevádza moje kroky,

mojím tieňom sa stal žiaľ.

Nepokojom blúdim v uliciach,

stratená ako bez strechy nad hlavou.

Stratila som dych,

neviem kam mám ísť, čo robiť.

Smolou sa mi stal deň,

ťažobou život, ťažko to unesiem.

Veď ako by sa to aj dalo,

keď stratila som zmysel.

Niečo čo by zato žiť stálo.

Báseň

Snáď je čas básnikov písať verše,

možno je čas vložiť peru cit.

Je snáď možné všetky búrky

na biely papier zaznačiť?

Je snáď možné celý život

do básní vryť?

Snáď dá sa to, za pokus to stojí.

A možno mnohí pochopia,

že veľa častí ich života

nesú tieto riadky a občas

aj zaslzené oči zastanú na nejednej

básni.

Mama?

Čo to slovo vlastne je?

Je to niečo čo malo by hriať no nehreje.

Slovo, človek čo páli v srdci, bolí, dusí.

Človek ktorý by mal ľúbiť, však neľúbi.

Jediný krát povedala si, že rada ma máš,

však neviem či raniť si ma iba nechcela.

Nie, nehnevám sa,

že odišla si a nevrátila viacej späť,

hnevám sa,

že porodila si a potom povedala nie.

Ty nevidela si môj život ťažký

i moje krásne dni,

keď dostala som po čom túžim

a vedela som prečo žiť.

Napriek duši ubolenej

zhojil rany dlhý čas,

už mávnem rukou, idem ďalej,

moje srdce zakryl mach.

Poznala som ťa,

však nie tvoje dlane,

tvoje srdce bolo

uzamknuté, chladné.

Čo cítila si sa však nikdy nedozviem,

už prikryla ťa hlboká a čierna

zem.

Venovanie

Môžeš mať všetko čo len chceš, peniaze, moc,

rozhodovať o tom, kto má právo na život.

Môžeš svojou cestou ísť, no potrebuješ priateľov

bez nich nie si nič.

Priatelia ti pomôžu keď cestami kráčaš,

keď slzy bolesti ti budú na zem padať,

keď budeš sama s bolesťou v srdci, uplakaná.

Hoci možno peniaze nebudú mať,

tie slová čo ti povedia

budú hodné kráľa.

Pamätáš? ( pre priateľa )

Raz videli sme tragickú hru

Shakespeara „Júlia a Rómeo.“

V tej tragickej spleti dvoch životov

si lásku spečatili prísahou:

„Prisahám, že ťa milujem a keď

bude treba rozviažem prísahu

aby som znovu prisahal.“

Pamätáš?

My tiež sme mali takú prísahu.

Veď naša láska bola ako v tej

tragickej hre života.

Ich rozdelila a spojila smrť,

nás rozdelil ale nespojil osud.

Jeseň

Lístie opadlo, hrozno dozrelo,

stromy sú nahé ako akt maliara,

listy sú na zemi ako lúka posiata

zvláštnymi kvetmi, spomienkami.

Naša láska tiež je ako jeseň,

stalo sa z nej opojné víno,

jej sila je ako rok období,

je záplava, požiar, vzdušný vír.

Stromy sú spustené ruky človeka,

smútok a krása všedných dní,

jeseň je zvláštny dotyk anjela,

je pozdným plátnom maliara.

Raz príde jar, kolobeh života,

kolobeh lásky.

Po zime studenej vyhladia sa vrásky.

Odejú sa stromy do nového lesku

a naša láska premení sa na hmlu.

Človek

Svet je plný nástrah, zlých ľudí.

Všade vidí peniaze, vraždí, závidí.

Necení si priateľov,

porušuje mieru všetkých zákonov.

Všetko si to zapríčiní sám,

je to človek, človek- veľký pán.

Veď už dostal toho toľko od Boha,

ničí všetko aj zo svojho okolia.

Nikdy nevzdáva sa bez boja,

nikdy nebude mať pokoja.

Kameň a kríž

Život ťažko skúša nás, jak ťažký kríž nás tlačí k zemi.

Starosti, nenávisť, závisť nás tlačia v duši ako kameň.

Snáď lepšie by bolo nežiť jak žiť.

Či vari nik nevezme kameň, nezlomí sa kríž?

Bože povedz Ty sudcom si i katom, nádejou i láskou.

Povedz vari sa nedá lepšie žiť?

Vari v srdciach vždy nepokoj bude stále byť?

Či kríž, či kamene pribijú nás k zemi?

Alebo sa niečo na šťastie či pokoj zmení?

Ty vieš Pane čo trápi každého z nás.

Ty vieš, cítiš, čo nás tlačí, bolí.

Vari sme každý na potopenej lodi?

Pane pomôž nám, daj nám síl i nový dych,

alebo zhynieme do jarných dní?

Daj nám nádej, vezmi náš kríž,

alebo pôjdeme tam kde žijú neživý.

Dúfam, verím, že raz pôjdeme spolu v novom ráne,

kde nebudú kríže ani kamene, tam

budeme šťastný, plný pohody a lásky,

nad nami budú lietať biele holuby.

Anjeli budú podávať nám ruky,

nebude viac rán ani zlých ľudí,

nebude nič čo by nás malo trápiť,

budeme žiť a nebude nás viac tlačiť

kríž ani kamene.

Auto

Auto mám čo nemá nik,

je to Porsche Fiatík.

Z diaľky počuť keď ideme,

smejeme sa i plačeme.

Veľké síce nie je dosť

však zmestia sa čo chcú vojsť.

Stala sa mi nemilá vec

zrazu autu nastal koniec.

Nechalo ma v problémoch,

naštartovať sa mu veru nechcelo.

Križovatka, auto stojí, všetci trúbia,

čo už stala sa mi zrada.

Ostalo mi nakoniec vystúpiť a tlačiť preč.

Cesta vlakom

Cestuješ, pozeráš von oknom a rozmýšľaš.

Zamyslel si sa aký zmysel má cesta po ktorej ideš,

či sa tvoje sny budú podobať skutočnosti?

Ktovie, iba ty sám.

Možno sa zamyslíš nad mojimi slovami,

keď už noc bude padať na domy, ľudí, krajinu,

ako keď sa okná zatiahnu temným závesom ticha.

Cestovanie, veď to je podoba života a smrti

iba nádej na prežitie máš väčšiu.

Nikdy nevieš či cesta po ktorej ideš

bude ukončená tak ako si chcel.

V živote máš predstavy, no nemusia byť uskutočniteľné,

také po akých túžime.

O malú chvíľku, stotinu sa celý tvoj život,

tvoje cestovanie môže skončiť, obrátiť naruby,

na nezmyselnú hnusnú ničotu, ktorú nevieš zastaviť.

Je to osud, náš, tvoj i môj.

Je to ako v tmavom začarovanom kruhu,

ktorý nemá konca.

Ako popol čo ostane z človeka ktorého upália

a vietor ho rozveje do diaľky ako žlté listy jesene.

A už nič, nič rovnaké nikdy nebude, všetko sa skončí.

Ako keď vystúpiš z vlaku na cieľovej stanici do ktorého možno už nenastúpiš.

Ruže a hrob

Ruže zdobia záhrady, kraj i hroby.

Hrob kde rastú ruže času čo nikdy neumrú.

Mnohým čo chýba je v hrobe

a na ňom ruže ktoré nevädnú.

Preto v nič nedúfaš,

veď nádej umiera posledná.

No ti musíš dúfať, že tvoja duša (ktorá je pochovaná)

pod ružami ožije.

Nájdi zmysel života, nájdi svoje ja.

Hľadaj, ti musíš dúfať, nesmieš sa poddať ničote.

Bez duše si bez srdca,

vstaň, neklesaj do tmy.

Nepoddaj sa žiaľu,

ktorý v tebe leží ako balvan

zapísaný v knihe osudov.

Musíš žiť, vzkries si dušu, neumieraj!

Mnohí sa stratily v bludisku života a smrti.

Ty nie.

Pri mne

Pri mne si stál, vždy pomoc mi dal,

naučil veriť v lásku, života dar,

budúcnosť, krásu každého dňa.

Učil ma veriť, že nič nie je zlé,

že nič nie je navždy stratené.

Pomohol mi nepoddať sa, naučil vstať a žiť,

mal si ma rád však bez viery.

Odišla som bo ty si ma odohnal,

pocítil, že toto som nechcela.

Lásku ktorá bola naša sám si zabíjal.

Pochopil si až keď zomrela.

Poznanie

Vy vari poznáte život?

Nie.

Nie cenu jeho aký je,

trpký, špinavý.

Za zlatom bažíte, na majetok hľadíte,

nie na dušu láskou plnú.

Veď iba tú si beriete do čierneho hrobu.

Rozlúčka

Ostala som pri brehu rieky stáť,

vzývať nebesia, nariekať.

Je vari menšia bolesť než krvácať zo srdca plného rán?

Je to horšie než by môj život niekto vzal,

bo moja duša ostala plná jám.

Anjeli vidiaci bolesť veľkú

padali z nebies utíšiť ten žiaľ.

Krídla sa im zlomili v letku,

utíšiť sa ich dal Boh sám.

Lepil im srdcia keď padali,

dnes viem,

žijú na Zemi.

Boh

Stretla som sa s Bohom.

Dala som mu otázku:

„Prečo sa tak kruto platí Bože za lásku?“

„Prečo aj keď milujeme srdce mučí trpký žiaľ?“

„Prečo každý nakoniec ostane aj tak sám?“

Boh mi riekol odpoveď:

Vieš dieťa moje je to tak,

 to je daň,

ktorú platí každý sám.

Je to cena za šťastie,

keď po noci svitne ráno,

aby človek pamätal,

že len s láskou nie je sám.

Aby vážil v láske slová

ktoré keď raz vypovie

nedajú sa vrátiť späť.

No nemýľ sa dieťa drahé,

nik z Vás nikdy nie je sám,

iba vy ma nevidíte

no ja stojím stále tam.

Pohladím vás na duši

keď vám srdce zviera žiaľ,

iba ja som láska,

so mnou nikto neprehral.

Milka

Ó nemýľte sa vážený,

krava to nie je verte mi.

Je to srdcom dobrá duša

i keď trpí usmeje sa.

Život ju veru často bolí

no nevzdáva sa bez boja,

to vedia všetci z okolia.

Pozná srdcu tajomstvá

čo ostávajú na dne skryté.

Mysľou sa občas zatúla

 na miesta zabudnuté, zmyté.

Vážim si jej dobro srdca

veď tak málo ľudí vie,

že tých dobrých

pramálo je na svete.

Večer.

Je večer hviezd a plný vášní,

večer snov a túžob.

Sme večný v horúcich objatiach,

sme milenci v sladkom spánku.

Jeden pri druhom v našej láske,

hviezdy nám svietia nad hlavou,

my stúpame do zvláštnej básne.

Hoci nie telom, dušou sme navždy spolu,

nám v hrudiach dve srdcia bijú

a v láske sme ich spojili v jeden život.

Myšlienkami pri sebe, sme spojený

nesmieme dovoliť aby nás život rozdelil.

Dve telá, jedno srdce

V dávnych knihách píše sa,

 že človek kedysi iný bol.

Dve telá, však srdce jedno,

 a jednu dušu mal.

No prišla zrazu búrka veľká

 pozrel človek na človeka.

Zrazu mal jedno telo,

pol duše, pol srdca

a ostal sám.

Túlal sa svetom

ten zlomok srdca

dušu mu ťažil žiaľ.

Však natrafil na druhú dušu

 čo sama svetom blúdila.

V tú chvíľu šťastný bol,

z pol duše stala sa jedinou.

Odvtedy človek stále hľadá,

tú druhú časť čo je mu daná

by v jedno splynul s tým

čo samého by nahradil.

Srdiečku.

Viem dni keď slnko mraky skryjú

 a tvoja tvár pri mne spí.

Ja navždy pamätám si ju

tvoj dych na líci.

Raz hore sme a zas dolu,

je hojdačka život bok po boku.

Milujem keď sa pritúliš

a svoju dlaň pri mne schováš,

jemný bozk na srdci neha.

Občas slzy mi po tvári tečú

keď búrka zasiahne trpkosťou dušu.

Máš liek ktorý slzy suší

objatie, bozky smútok vyruší.

Ľúbiš ma viem,

no nie si v tom sám.

Ja ľúbim ťa tiež

aj keď to nepriznám.

Chcem s tebou stráviť čas

život je krátky bez lásky zvlášť.

Splynúť spolu v láske

keď vonku vojna zúri,

skryť v tebe všetko

čo našla som vo vnútri.

Sila

Keď zdá sa, že ďalej nemôžem,

sklamaná

Boh silu dodá mi.

Vedz, nikdy sa nevzdávaj,

nesmieš zbohom dať,

nesmieš nechať smútok vyhrávať.

Znala som pohľad zhora,

však bola som i na samom dne,

zničená, veď taký je náš svet.

Nečakaj viac než sa ti dostane.

Objavíš mnoho krás, nenávisť

 a všetko čo len chceš,

nie vždy si z toho vyberieš.

Ty musíš nájsť v sebe silu

čo tajne drieme v každom z nás.

Nedovoľ aby ťa ľudia bez duše

hodili do tmavých brán a

dušu trhali na kusy

 kŕdle čiernych vrán.

Vždy dostaneš čo si dala,

každý vie,

 no či si pekne žila

sám život ti to napovie.

Prečo sa sťažujeme?

Každý sa trápi pre tisíc vecí,

veď len ten čo v hrobe spí

sa trápiť nemusí.

My môžeme byť radi,

že máme kde spať, čo jesť,

lebo mnohý z nás hladný chodia spať.

A nie posteľ ale zem   

si chodia ustielať.

Stopa

Máme ľudí ktorých milujeme,

sny čo snívame,

sme bytosti akými sa stávame,

keď pri nás žijú tí ktorých ľúbime.

Máme priateľov čo nám pomáhajú preklenúť strach,

máme odvahu na ceste k láske

 ale aj hlúposť,

keď iný kvôli nám chradne.

Máme lásky čo sme stratily,

za ktorými nám v srdci stopa ostane.

Máme krásne chvíle

tak si ich navždy uchovajme.

Dcére k narodeninám

Máš sviatok tak osláv života svojho púť

a vždy milovaná a šťastná buď.

Si svetlom mojím, život si mi osvetlila,

si moja, moja milovaná dcéra.

V tebe sa skrýva moja sila,

ja často v tebe vidím seba.

Aby si život krásny žila

a nikdy necítila,

že zbytočne si sa narodila.

V tebe

Skryť svoje túžby, sny, to chcela by som.

Skryť v láske tvojej, objať ťa,

utíšiť svoje unavené pery,

a sklopiť k tebe zrak tak unavený, biedny.

Vyznať svoj žiaľ a snáď by si mi ho sňal

z pliec biednych, plných rán.

Telo mám v ohni, krídla mi spálil žiaľ,

však nik, ani ti si mi bôľ nezobral.

Dúfala som, že budeš pri mne

ani pevný strom stáť,

však pri prvej víchrici blesk zlomil ho

a spálil v prach.

Svoje ticho

Keby som mala svoje miesto, odišla by som,

stratila by som sa z tohto mesta,

z týchto životov čo poznám.

Mať svoje miesto, mať svoje ticho,

nič viac by som nechcela,

len žiť zo svojím kúskom šťastia,

na mieste kde vládne láska.

Srdce mám rozprestrené a žiť,

nevládzem, nevládzem ďalej takto ísť.

Mať pokoj, keď ráno vstanem,

mať lásku, mať jej plné dlane.

Ťaží mi srdce prudký žiaľ,

čo krváca z mnohých, mnohých rán.

Ja ďalej nevládzem.

Však svoje ticho asi dosiahnem

až keď položia ma do zeme.

Starý agát

Zájsť tak na staré miesta

kde skryla by som svoj žiaľ,

srdce by sa mi tam hojilo

z krvácajúcich rán.

Sadnúť si pod starý agát

čo moje tajomstvá zná,

i prečo mám v srdci toľko rán.

Mať mesto ako na dlani,

v noci sa dívať na nebo posiate hviezdami.

Tam plakať by som mohla

a žalovať na svoj bôľ.

Ten starý agát

jediným mojím svedkom bol.

Tíško počúval tajomstvá

čo šepkala som do tmy noci,

bol priateľ môj nemý,

stál mi tam na pomoci.

Odvtedy však prešlo mnoho liet

a starý agát už tam nestojí,

bo ľudia si tam postavili budovy.

Bolesť

Nedajú sa vysloviť slová,

keď človek stratí to čo v živote

ho šťastným a milujúcim urobí.

Ja som stratila to najcennejšie

prečo som chcela žiť.

Stratila som lásku  a toho

čo ju zo svojim srdcom mne chcel dať.

Preto v živote už nemám starostí viac,

lebo stratiť lásku je najväčšie nešťastie.

A nedá sa inému zlu prirovnať.

Nevidená.

Nevidená chcem tu ostať,

potme chodiť popod stromy.

Plakať sama v hustej tme,

veď ktože by ma uvidel?

Kto by mi už srdce zlomil,

keď sa už raz zlomilo,

ktože by ma opustil,

keď som stále sama?

Tento svet mi nič nenechal,

zomrel v mojom prvom dni.

Pre niečo som na svet prišla,

účel zostal záhadný.

Spomienky

Spomienky pália v duši,

chceš vrátiť čas.

Nedá sa vrátiť, ty vieš,

v pamäti, srdci ostaneš,

čo prežila si však nepovieš.

Chceš vrátiť čo bolo,

slzy pália,

po novom ráne kráčaš,

obzeráš sa.

Spomeň si na to čo bolo,

to bezstarostné, krásne,

spomeň si, bolo to šťastie.

Zanechala si stopy

v srdciach mnohých

keď odišla si

ostal povzdych.

Ja

Kto uhádne ktože som,

som človek a či tvor?

Jediné čo zradiť smiem,

som špekulant amatér.

Písať veru neviem vôbec,

hračiek ale hryziem kopec.

Rada šantím, s vetrom behám,

som ja ale riadne zviera.

Doma robím neplechu,

neporiadok po strechu.

V stene rada robím diery,

ohryziem nábytok celý.

Gazda za mnou stále behá,

aha v stene ďalšia diera.

Za loptou ja behám stále,

občas spadnem, idem ďalej.

No či viete kto ja som,

 ale predsa šteniatko.

Dve labute

Dve labute láskou plné,

plávali po hladine

modrého jazera.

Netušili, že šťastie ich

sa onedlho krvou jednej z nich

 sčervená.

Vystúpil z krovia

krutý poľovník,

a strelil do srdca jednej z nich.

Tá druhá vidiac smrť

 svojho druha,

s nárekom vzlietla do výšav.

V tom ako balvan vrhla sa k zemi,

 a smrť bez krídel našla ju vo chvíli,

keď jej druh posledným výdychom

zašepkal slová

„Zbohom buď milovaná moja.“

Povesť však vraví tiež

ak stratíte milovaného tvora,

srdce si vezme zo sebou

a keď sviecu čas zdolá

vy stretnete sa znova.

Láske

Náhoda nás zoznámila,

stretnutie zblížilo,

láska zocelila.

Neviem ako, neviem prečo

osud to tak chcel.

Spojil nás a odišiel.

Cítim tvoju bolesť, strach,

dni keď obrátia sa v prach.

Úzkosť a žiaľ,

beznádej,

však na seba si sa nepozrel.

Niet smiechu, úsmevu,

viem rozhodla som

za osud.

Cítim to čo cítiš ty,

a vždy to bude tak,

však nikdy neprestala som ťa

milovať.

Jabloň

V staručkej záhrade stála tá

 čo všetkými zostala zdedená.

Už ako dieťa si sedel v jej tôni,

a cítil jej bolesť keď konár si zlomil.

Odolala nečasu i búrkam

hoci ju Boh podrobil skúškam.

Dávala pozor na deti šantiace,

smiala sa piesňam ku nej letiace.

Pod jabloňou lavička schúlená,

pamätá si ľudí čo ohli ramená.

Šepkajú si spolu rodné mená,

čo ostalo ich nie je veľa.

Na jeseň krásnych jabĺk pár,

však stará je, už nemá dar.

Dar dávať nemo, potichu

to posledné čo

ostalo zo vzdychu.

Sen

Cválať na dobrom koni

 po pláni kde konca nevidieť.

Tancovať tance ohnivé

 na brehu keď slnko skloní sa k zemi.

Nad bralom stáť,

počúvať ako sa voda pení.

Zo stromami sa zhovárať,

vtákom pri lete šťastie priať.

A jemnú pieseň vytvoriť,

s anjelmi si ju zanôtiť.

Splynúť tak v jedno, bytosť celú,

naučiť sa

s láskou prežiť život.      

 Neverník

Znamenal si pre mňa mnoho,

tak ako sa ti môže zdať.

Však ty ma nevidíš

 a zabudol si snáď.

Sníval sa mi sen,

kde spolu sme boli,

tak ako sme si

v láske sľubovali.

Však ten sen

 snom ostal

a každý z nás

 zostal sám.

Sny sa rozplynuli a rozvial ich vietor,

čo povedz

čo si nám vyviedol?

Mali sme spolu žiť snom,

nie aby samota bola naším dňom.

Mali sme spolu byť a tešiť sa ránam,

dnes s ťažkým srdcom zaspávam.

Sľúbil si vernosť a život ako v raji,

lákal slovami vášnivej lásky

však bol to klam,

dnes inej kreslíš vzdušné zámky.

Olivovník

Olivy sa ku mne skláňali

ako žlté hlávky púpavy.

Lúče slnka v listoch žiaria,

ako hviezdy bez prestania.

Pokrútené kmene ako

ľudia keď zostarneme.

Tíško do nich dúchol vietor,

keď sklonili sa utiekol.

Záver?

Uzavrela sa ďalšia kapitola

môjho života,

vari sa obrátil ďalší list?

Budem plávať ďalej

alebo sa utopím?

Stretneme sa raz,

budeme spolu dýchať,

pri sebe žiť?

Alebo sa navždy

pretrhla našej lásky niť?

Otec (dá sa tak nazvať ten človek?)

Ty menom „OTCA“ nazval si sa.

Vari mohol si ním byť?

Ty krutý tyran, kat,

srdce si zlomil

snáď tisíc krát.

Láska sa ti vyhla,

vyhne naveky,

utiekla keď zabil si ju,

vrahom si bol ty.

Noc ma mučí krutým snom,

v tom sne si mojím katom bol.

Zabil si mi dušu,

zlomil všetky moje sny.

Prestala som veriť,

že život

dá sa krásne prežiť.

Keby si len ty

mojim životom žil,

možno potom,

možno

by si ma pochopil.

( Nežiť tak v strachu,

milovaná byť,

mať otca čo dieťa ľúbi.

Tak,

tak chcela by som raz žiť. )

Jar

Slnko sa k Matke zemi

 kloní a šepká:

Vstaň a opäť začni rodiť.

Vôňa jej svetom plynie,

má zvláštnu moc,

zobudí čo dlho spalo

berie si lásku na pomoc.

Zem rozkvitla a

tisíc farieb má jej šat,

je krajšia než môže

byť žena snáď.

Stúp na koberec bosý,

a cíť kvapky rosy,

otvor si srdce ospalé

uvidíš jarné svitanie.

Vietor

Vietor mi šantí vo vlasoch,

hrá sa hru o nás dvoch.

Vlasy mi strapatí,

češe bez hrebeňa,

vzápätí odletí aby mi zanôtil,

tam medzi stromami

slzy mi osušil.

Vráti sa

aby ma pohladil,

dal bozk na líce,

keď som sa usmiala

vietor odišiel.

Nenávisť

Ruka v ruke kráča

nenávisť a láska.

Časom ti ostanú iba

 prázdne dlane

a ty sama nevieš

čo sa s nimi stane.

Kde si zmizla láska

hľadáš napriek vráskam,

tie milované dlane

čo vložila si do nich

srdce nespútané.

Ostala nenávisť čo

lásku zabila

zostala spomienka

naveky ukrytá.

Stromy

Prejdi sa lesom zarána,

keď tráva je ešte voňavá,

svet ešte spánkom spí

a stromom lístie ševelí.

Hovoria o dávnych príbehoch

o dobrých ale i zlých tvoroch,

čo prežili za dlhý čas

a zmenilo sa vôkol nás.

Začuješ divy zvláštne, tíško buď,

keď neveríš tak sám to skús.

Nájdeš tam to čo stratíš,

ten pokoj duše si nahradíš.

More

Cítiš ten piesok pod nohami,

tak teplý ako bozk čo nepáli.

Hojdá ťa more ako v snách,

usínaš jak dieťa na vlnách.

Tancovať v tej chvíli by si chcel,

horúca krv ti v žilách vrie.

Je liekom na všetko zlé,

zabúdaš na veci nemilé.

Skryje sa na dne jeho čo bolí,

smútok sa v srdci ticho zahojí.

A nikdy neodísť v šíru diaľ,

len dívať sa k morským hlbinám.

Básne

Čítam ich znova a znova

vždy nové v nich nachádzam slová

a význam skrytý,

keď čítaš medzi riadkami

objavíš

čo ti cíp do srdca vypáli.

A slzy ti tečú po tvári,

 keď do slov vložíš žiaľ,

a zistíš že je tu

čo inde by si nehľadal.

Smrť  (na pamiatku mame)

Dívam sa do jej tváre,

cítim jej posledný vzdych.

Berie si ťa

do náruče tmavej

je jednou z posledných.

Ruka ti klesá k zemi,

pohľad bez žiare sa mení.

Snáď šťastnejšou budeš

práve s ňou

než keď žila si bez

svojich  snov.

Bolesť sa v objatie zmení

len posledný bozk

a vydýchli jej pery

smrť si ju vzala na milosť.

Dni

Sú dni keď objala by si svet,

 či svet objal teba.

S láskou máš krídla

 a zrazu nemáš,

zabudla si lietať.

Sú dni keď ti úsmev

na tvári žiari

a neskôr ťa na vankúši

slaná slza páli.

Tak ako noci a dni

keď padneš a vstávaš a

v náručí milého zaspávaš.

Spomienka

Stalo sa čo nik by nebol povedal

ja blúdim sama

ty blúdiš sám.

Noc mi spánok kradne,

spomínam.

Raz

keď žlté budú riadky,

spomienky budú len krátke

ako je život krátky.

Priateľ

Priateľ je motýľ

čo sadne na teba v smútku.

Pohladí dušu

keď nevládzeš ďalej ísť.

Je barla ktorá podoprie ťa,

keď v bolestiach

nechce sa ti žiť.

Úsmev na tvári čo slzy oddiali

povie som pri tebe,

nech zlo ťa nepáli.

Strom o ktorý oprieš sa v nečase

pri ňom nikdy viac nezmokneš.

Je lúka voňavá po daždivom ráne,

slnko, keď ráno vstane.

Priateľ je ten

čo nikdy nepovie ti nie.

Zima

Krutá biela starena

zamrazí ťa

len čo sa pozrie na teba.

Zaspí spánkom možno večným

všetko živé stane sa nekonečným.

Zaspia stromy, kvety sa stratia

až zaplačeš od dojatia.

V biely kraj sa všetko zmení

však jar na pestrý šat premení.

Túžba

Keby som sa ťa mohla dotknúť,

pohladiť tvoju tvár,

pocítiť tvoju teplú dlaň.

Aby oheň znovu ožil

a zlý sen naveky skončil.

Cítiť vášeň spaľujúcu čo nenahlodá čas,

aby nik z nás nepocítil slzy trpkej jas.

Tvoj dotyk,

dotyk anjela,

 keď ponoríš sa do ticha,

kde sa srdce na sto zámkov zamyká.

Pocítiť lásku do kostí

a stále ostať v objatí,

žiť s ňou nech nikdy nezaspí,

nerušene sa túlať naveky.

Anjel strážny

Počuješ jeho nežné kroky,

keď za tebou ako tieň kráča,

občas si nežnú pieseň zanôti,

šum jeho krídel sa stráca.

V tvojich snoch sa zjaví,

chráni ťa i bráni,

pred zlom i sebou samým.

Vždy bude stáť za tebou

 i keby ťa nebo zaprelo,

nevzdá sa

nikdy tvojich snov.

Bude pri tebe

aj bez slov.

Naveky tvojím tieňom sa stal,

nech čokoľvek by si bol vykonal.

Vták

Vidíš svet z výšky,

 necítiš zem,

len do diaľav odletieť

keď sám by si chcel.

Vták voľný čo nepozná strach

 a celý svet mu leží pri nohách.

Z výšky sa dívaš na krásu,

 slnko sa neskloní od jasu,

nad šírymi brehmi lietaš

srdce spútané nemáš.

Spoveď

Nad tichým hrobom stojíš,

a slzy sa ti rinú z očí,

keby sa tak dal vrátiť čas,

zastaneš a spomínaš.

Spovedáš sa nemo,

snáď niekto počuje tvoj hlas,

kde spravila si chybu.

V myšlienkach zavzdycháš.

Láska

Každý po nej túži,

naveky ju hľadá,

či mladá je či stará,

bolí a páli,

to je osud jej,

priletí,

odletí

 a zmizne vzápätí.

Kto nájde ju raz

 nech pozor si dá,

nestlač ju

 nech nie je väznená,

 ( nech dýchať vie )

no neotvor dlaň

aby nedostala krídla,

 ostal by si sám.

Chráň si ju,

veď sám Boh ju na Zem dal.

Záhradka

Mám malú záhradku

a malý domček stojí tam.

Teplo ma tam čaká

a slnko bude hriať,

nebesá sa usmejú,

 ja pokoj nájdem snáď.

S Bohom viesť dlhú debatu

 a nájsť v ľuďoch podstatu,

 po dňoch sa skláňať k jabloniam,

necítiť bolesť čo som nepoznal.

Sadnúť si pod strom košatý

k lúčom sa zadívať,

či na modrom nebi

 ovečky biele počítať.

Ku mne sa v tej chvíli pritúli tá

čo srdcom bola mi súdená.

*    - je tam aj kadibudka

Rovnováha

Dotknúť sa krídel motýľa,

neklesnúť k čiernym hlbinám.

Tak ako deň s nocou plynie

skloniť sa k strane nebesky bielej.

Však rovnováha musí byť,

dobro a zlo

sa nesmie prepojiť.

Búrka v srdci

Zmietam sa v ohni studenom,

vášeň zo srdca umyl čas.

Stojíš na križovatke svojich snov,

netušíš čo má sa stať.

Búrka sa ti v srdci zmieta,

poslúchnuť ju či sa to nedá?

Sen

Snívať o lúkach zarosených

 po novom ráne.

O materinskej dlani nehou nespútané.

Vložiť si dušu do krídel lásky,

bez aureoly žiť

však do teba sa zaľúbiť.

Výsmech

Sedím na smiešnom strome

však konáre má holé.

Tak apel pre tento svet,

urobil to na protest.

Dívam sa na svet z výšky,

ľudia si prestali byť blízky.

Boh

Tisícich otázok zná odpoveď

a modlitieb nespočetne zneje v diaľ.

Ľudia čo o pomoc prosia

i srdcia zlé čo lásku dusia.

Čo má sa stať len on sám vie,

 však odpoveď ti nepovie.

Sú deje čo ostať musia skryté

na dno duše si schoval žiaľ.

Ľudské utrpenie v ňom vrie

veď lásku dal nám ako dar.

Len on jediný však vie

 čo uniesť musí navždy sám.

Odpustenie

Odpustiť by mal raz každý z nás,

však čo sa v srdci skrýva

nenahlodá čas.

Chvíle čo bolia na samom dne,

len každý sám vie odpoveď.

Bolesti čo napriek vráskam

čerstvé sú jak teplý chlieb.

Odpustiť ako?

Ja nepoznám odpoveď.

Dá sa to?

Slnko sa mi za obzor stráca,

tma moju tvár slzami zmáča.

Bez lásky žiť.

Dá sa v srdci nahradiť?

Dostala som

Dostala som bolesť

spomienky

na tváre, mená.

Odkazy čo odvial čas.

Však zo všetkého zostal prach.

Diaľka

Raz možno budem mať miesto

a budem mať čas

kde vrátiť sa budem môcť

a zabudnúť snáď.

Kde čakať ma bude prístav 

a v ňom loď

čo pri mne bude stáť,

bezo mňa neopustí dok.

Možno sa  obzriem späť,

čo do bolesti sa vrylo,

v spomienky sa zmení

čo v duši sa skrylo.

Srdce

Bosým srdcom kráčať,

bez zranených nôh

do teba sa pozrieť

s čistou dušou pod povrch.                                                                        

Dokázať viac než človek vie,

uvidieť na nebi znamenie.

A zistiť, že ja som tu,

tu nájdem spasenie.

Prečo? (pre kamaráta čo spáchal samovraždu)

Prečo si život pustil z rúk?

Myslíš?

Nik ťa nemiloval,

v srdci si mal priveľa múk.

Prečo si nepozrel v dušu priazňou milú,

čo sňala by ti bremä z tvojich pliec

a bola ver blízko.

Prečo?

Zabudol si sa len obzrieť.

Ľudské svedomie

Keď cíti sa človek sám

a myšlienky odletia,

by sám seba vzdal

a svoje srdce zapredal

za život ktorým túži žiť.

Však vzápätí sa zato vyhrešiť.

Svet

Dívam sa nemo na svet,

neznámy

čo pripomína kabaret.

Snáď ja som v zlej dobe,

prestala som mu rozumieť.

Doba

Čo stane sa pýtam

a nenachádzam odpoveď,

ľudia sú zlý

zbytočne chodia na spoveď.

Celý svet hynie,

s peniazmi ide moc,

čo s nami stane sa

ja volám o pomoc.

Slováci

Spať ste sa naučili

a v cudzom svete žiť,

nech utláča vás ktokoľvek

byť sebou musíte sa naučiť.

Však spíte len

hoc bičom vás bijú

necháte tieň,

rodnú hruď zhynúť.

Vzývam vás vstať,

však spali ste snáď

 celý svoj život.

No nastal čas

zabiť zlo v nás

a meč pravdy

 zo zeme vykopať.

Črepy

Sklamané srdce

roztrhlo sa na črepy

bôľ mi zostal

pri ňom si stál ty.

 Ja II

Ráno vstanem, kuknem naň,

no ono sa nedvíha.

Chytím v dlane hlávku malú,

ovisla mi do dlane.

Smútok v očiach, slzy tečú

zomrelo mi chúďatko,

moje malé šteniatko.

Ale zrazu čo sa robí

zívlo zrazu psíčatko,

šibal malý prešibaný,

spal tak tvrdo jak drevo.

Hľadanie

To srdce čisté.

V tebe

prameň živej vody steká

dáva mi nádeje.

To srdce doráňané

našlo tu spasenie.

Keď moja hruď hynie

ty oživíš stratené.

To teba hľadala som

si moje znamenie.

Poďakovanie ....

Roky blúdila som v lese

vyschnutých stromov,

hľadala som ten

čo oprieť by ma mohol.

Čo vzal zo mňa bolesť

a skryl by ju v sebe.

Dúfala som, že je pri mne,

že je blízko,

však pri prvej búrke

zlomil sa a vyschol.

Keď myslela som, že chodím

po zlomenej ceste

našla som tam teba stáť v tieni,

cítila som, že si,

že si človek

 čo mi život zmenil.

Ďakujem

Dotyk

Dotknúť sa ťa

ako krídel motýľa

tak jemných,

nežných,

v nich sila spočíva.

Cítiť ťa ohňom

čo nepáli,

dýchať spolu,

mať jeden dych

a jediným srdcom spolu byť.

Uzavrieť kruh z dvoch polovíc

a žiť

akoby to bola jediná vec

z posledných.

Pocit

Vnímať teplo tvojho tela,

vôňu ktorá znamená tak veľa.

Dotyk ľahký ako vták,

nežný, vášnivý

a nikdy neprestať.

Cítiť tlkot tvojho srdca,

na pery ta jemne pobozkať.

Splynúť s tebou v jednu

bytosť celú a tak

spolu prežiť život.

Život

Žiť ako chcela som,

byť voľná a lietať smieť.

Túžba ma robí šťastnou

už viem kam odletieť.

Zo slnkom na perách vstať

zo slnkom na perách usínať

a nebáť sa tmy

ako dieťa keď ťažia zlé sny.

Všetko to čo bolo

 aby som našla tvoj tieň,

s tým mojim spojil sa

už teraz to viem.

Čas

Čo nedá sa vrátiť

a chcieť ho stále späť.

Je pavučina snov

dotknúť sa ho nevedieť.

Je to čo nedá sa kúpiť

a osud s ním hrá boj,

s ním všetko ľahšie dá sa

a vyhrá svetský spor.

Pri tebe

Pri tebe stála som a cítila žiaľ,

smútok v slovách

srdce si mi roztrhal

a vety ktoré nedajú sa vziať späť.

V srdci som cítila čierne vrany,

bezodnú tmu na dlani

a slnko pri tebe skrylo svoju tvár.

Teraz konečne viem

prečo si ostal sám.

Rozdiel

Minulosť vidím čiernu

a túžila sa za slnkom otočiť.

Hlboký smútok ťažil ma na dne

a tmavé som mala aj dni krásne.

Slzy jediné čo cítila som pri tebe

zatmenie však ostalo nemenné.

Otočila som žltý list

a našla nový život,

niekoho s kým viem ďalej ísť.

Dostala som nádej a hlboký cit,

pohladenie na duši, lásku

 pre ktorú chcem minulosť zahodiť.

Teraz viem mala som to dávno urobiť.

Krídla

Osud mi zlomil krídla

a nevládala som odletieť.

Zlomený život

vzdávala som sa nádeje

vidieť lásku a žiť,

už nechcela som tomu uveriť.

Samota bola mojím dňom

keď prišiel si a lásku mi ponúkol.

Zlepil si mi krídla

a vložil do mňa nádej,

dal si mi srdce čisté

a povedal „tak leť“.

Pre teba kocúrik

Život sa ma chcel vzdať

a zúfať už

začínala som si zvykať.

Blúdila som

a stratila v labyrinte smer,

čo robiť nevedela som

až kým si neprišiel.

Dal si mi kompas a

nový život nakreslil.

Teraz viem,

že teba hľadala som,

 mojou mapou si sa stal

a život vidím pred sebou

viem viac nemusím sa báť.

Ďakujem

Kľúč

Odomkol si to čo ostávalo skryté

 a nik nemal dovolený vstup.

Niekde si snáď našiel zahodený kľúč

a podarilo sa ti odomknúť.

#poezia
#basen
#mk_blog_academy