Hľadám...

...druhý koniec dúhy,

kvapky dažďa padajúce nahor.

Hľadám...

...život plný lásky, nehy,

vo večnosti isté blaho.

...ležali v jednej izbe na troch rôznych posteliach. Jedno mali spoločné. Čakali na smrť...

Bolo mi ťažké tam len tak nečinne stáť. Bolo mi ťažké nerozdávať úsmev, radosť, neukázať im, že život je krásny, bolo to tak ťažké. Chcela som ich potešiť. Na rukách som mala môjho synčeka. Pýtala som sa: Bude to hlúpe, keď pristúpim ku každej z nich a nechám ich, nech sa nabažia pohľadom na neho či dotykom jeho malej rúčky alebo mäkučkého líčka? Idem im rozprávať o Bohu? O tom, že sa nemusia báť umierať? O tom, že život je krásny, keď im ten ich končí? O tom, že sú milované, keď pri tej, čo ležala v strede izby, som badala ťažké psychické problémy? Trápila sa. 

Žena v strede izby

Všimla som si, že si utiera slzy. Rýchlo si chcela nasadiť roztrasenými rukami veľké nevkusné okuliare, ktoré však vo svojej ruke neudržala a aj keby sa jej to podarilo, boli by jej úplne zbytočné, keďže oči mala celé opuchnuté a zalepené hnisom. Ľahla si na bok a jednou rukou mykala nočným stolíkom, ktorý neznesiteľne vŕzgal. A vŕzgal a vŕzgal. Nedalo sa to prepočuť ani prehliadnuť. Viditeľne chcela na seba upozorniť. To sa jej aj podarilo, ale nevedela som jej pomôcť. Chýbala jej blízkosť človeka. Chýbal jej pocit, že je milovaná a chýbali jej možno práve tí, ktorí ju sem zavreli, aby sa zbavili zodpovednosti a starosti o ležiacu starú ženu, ktorá už len čaká na smrť. 

Zavreli ste ju sem? Tak za ňou choďte. Doneste jej čokoládu, hoc ju nemôže požuť. Doneste jej výživu, hoc ju vyvráti. Alebo viete čo? Radšej nenoste nič. Doneste seba. Doneste lásku. Plnú priehršť lásky.

Bolela ma duša. Slzy sa mi tlačili do očí. Ako ste mohli? Ako ste vašu matku, starú matku, prastarú matku, mohli takto nechať? Bolela ma duša. Bolela a bolí. Ale čo ona? Tu, na zemi, má peklo. Možno ju ale čaká nebo. Dúfam, že áno. Zaslúži si ho. Keď pre nič iné, tak pre túto samotu a bolesť.