Rodičovské zlyhania: Dieťa rýchlo zistí, akým správaním dosiahne cieľ, vraví psychologička

Čoraz častejšie počúvame o nezvládateľnosti detí: Ach tie dnešné deti, za našich čias... Je to tak? Sú deti dnes iné? Ak áno - čím je to spôsobené? Ako zvládnuť deti, aby si nerobili čo chcú? Aby akceptovali naše rozhodnutia? Aký ten "strach" z vlastných detí vlastne je? Na tieto i mnohé ďalšie otázky nám zodpovie psychologička Mgr. Marta Kulanová, ktorá sa postgraduálne sa vzdeláva v systemickej párovej a rodinnej terapii a v odbore soiálna psychológia. V súčasnosti pôsobí ako spolulektorka výcvikov drogovej prevencie u vysokoškolákov a ako psychologička v Košickom poradenskom centre.

Ako sa dá chápať tvrdenie, že sa rodičia boja detí?

Strach z detí nemusí byť tým najsprávnejším označením, aj keď sa tak na prvý pohľad môže javiť. Povedala by som, že či už vedome, alebo nevedome, rodičia sa obávajú skôr toho, že vo výchove zlyhajú.

Často sa možno stretnúť s obavami rodičov, že svojim správaním k dieťaťu a svojimi požiadavkami voči nemu môžu „dobabrať“ jeho detstvo a tým spôsobom aj celý život. Môžu byť tiež presvedčení, že niečo od dieťaťa žiadať znamená byť naňho tvrdý. Všetky tieto obavy môžu vyústiť do toho, že rodičia radšej od detí nežiadajú vôbec nič. Povedala by som, že táto nečinnosť rodičov pri nevhodnom správaní dieťaťa môže vyznieť ako strach z dieťaťa.

Prečo tieto obavy vznikajú? Čím je to spôsobené?

To, akým spôsobom rodič vychováva svoje dieťa, pramení z jeho životného príbehu, súvisí s tým, ako bol sám vychovávaný, so spokojnosťou s partnerským vzťahom i s mierou, do akej sa stará o napĺňanie svojich vlastných potrieb.
Tento strach môže ďalej prameniť z toho, že rodičia často predpokladajú, že ak ich dieťa koná spôsobom, ktorý nie je na prvý pohľad primeraný, inými slovami – nenormálne, napr. že sa na ulici hodí s krikom o zem, že to znamená ich rodičovské zlyhanie.
Predstava rodičov o nutnosti byť dokonalí, mať idylickú rodinu a nemať s deťmi konflikty však môže vyústiť do toho, že zo strachu, že ako rodičia spravia niečo nesprávne, neurobia radšej nič. Prestanú mať voči svojim deťom požiadavky, prestanú im klásť medze. A tak prestanú zastávať rolu pevného rodiča, ktorú dieťa vo svojom vývine potrebuje.

Zaujímavé, kam až siahajú faktory, ktoré na to majú vplyv. Môže mať na takýto postoj vplyv aj doba?

Do istej miery určite. Vplyvom poznatkov o emocionálnych potrebách detí a snahe ich napĺňať narástol aj strach z poškodenia detskej psychiky. V posledných desaťročiach sa rozmohla filozofia poskytovania čo najväčšej slobody deťom pri ich výchove za účelom toho, aby objavili samé seba a mohli sa rozvíjať smerom, na aký sami preukážu svoje vlohy. Pojmy ako režim a disciplína začali naberať vo vnímaní ľudí už skôr negatívny význam a začali byť považované vo výchove za nebezpečné, za prostriedok, ktorým možno poškodiť nežnú a zraniteľnú psychiku detí. Deti ale potrebujú v tejto poskytovanej slobode aj určité hranice.

Nevylučujú sa sloboda s hranicami nazvájom?

Hranice sú pre dieťa niečím, čo potrebuje, pretože mu poskytujú istotu. Keď je vpustené do sveta, nemá skúsenosť, akú má dospelý človek a nevie, čo všetko si môže alebo nemôže dovoliť. Nato sú tu rodičia, aby mu toto usmernenie dali. Tým, že sa dieťa môže spoľahnúť na platnosť zaužívaných pravidiel, že vie, ako sa bude rodič správať a aké vyvodí následky z jeho správania, poskytujú mu hranice istotu a bezpečie a odstraňujú zmätenosť.
Naopak, keď rodič poskytuje dieťaťu bezhraničnú slobodu, deti postupne získavajú pocit, že majú právo na všetko, že si môžu dovoliť všetko a že ostatní ľudia sú tu na to, aby napĺňali ich potreby. Stávajú sa tak nevďačnými, náročnými a egocentrickými. Nenaučia sa rešpektovať druhých ako takých, ktorí majú taktiež svoje potreby, ale sú orientovaní iba na svoje požiadavky. Vo svojej absolútnej slobode tak narúšajú a nerešpektujú slobodu druhých.

Hranice dávajú deťom najavo, kam môžu a kam už nesmú zájsť v správaní sa voči iným ľuďom a svojim spôsobom umožňujú deťom rozlišovať medzi dobrom a zlom a usmerňovať ho. Sloboda a hranice sa navzájom nevylučujú, skôr by som povedala, že spolu tvoria určitú rovnováhu, umožňujúci zdravý proces zrenia osobnosti.

Ako nastaviť dieťaťu hranicu? V čom mu nechať pole pôsobnosti v zmysle zdravého správania? A kde naopak rodičia musia dieťaťu ukázať, že sú "pánmi situácie"?

Dieťaťu je na jednej strane potrebné ponechať priestor pre slobodu, pre samostatné objavovanie sveta. Dať mu možnosť byť iniciátorom svojich vlastných aktivít, no na druhej strane dať mu priestor aj oboznámiť sa so zmysluplne stanovenými hranicami a obmedzeniami. Slovo zmysluplné je tu veľmi dôležité – hranice, ktoré mu rodiča dajú, majú mať svoje opodstatnenie a neobmedzovať slobodu dieťaťa, na ktorú má nárok.

Zmysluplné majú byť hranice aj pre porozumenie dieťaťa. Závisí to samozrejme od veku, avšak nie je celkom v poriadku dieťaťu niečo zakazovať alebo prikazovať bez vysvetlenia toho, prečo alebo ako mu zakazované môže uškodiť, alebo prečo má požadované správanie praktizovať.
Prirodzene, že ak tomu nerozumie, môže sa brániť a aj prejavmi, ktoré sú ťažko zvládnuteľné. Preto musí byť neoddeliteľnou súčasťou stanovovania hraníc a slobody pre dieťa komunikácia. Aj tu môže byť koreň tohto tak častého javu, nedostatok komunikácie, ochoty, či síl dieťaťu vysvetľovať svoje postoje a radšej len snaha presadiť svoju vôľu bez toho, aby bola pre dieťa opodstatnená.

Pri stanovovaní hraníc je tiež dôležité vysvetliť dieťaťu jasne a vopred dôsledky jeho konania a učiť ho preberať za nich zodpovednosť. Napr., že ak si neuprace izbu, nebude sa môcť hrať na počítači. Keď budú s dieťaťom vykomunikované požiadavky vopred, dáva sa mu priestor na to, aby sa samé rozhodlo, ako sa zachová, ale zároveň muselo za toto svoje rozhodnutie prebrať zodpovednosť, pretože dopredu vedelo, čo bude nasledovať. Ak si teda neuprace izbu, je potrebné vysvetliť mu, že nie je vina rodiča, že sa nemôže hrať na počítači, ale ono samé sa rozhodlo, že si neuprace, aj keď mu bolo jasne povedané, aký to bude mať následok.
Najdôležitejšie zo všetkého ale je, tieto dôsledky dodržať - pretaviť pravidlá do praxe. Ak si neurobí poriadok, už sa jednoducho hrať nebude. Rodič ho za to nebude fyzicky trestať, ani krik nie je dobrá cesta. Skôr by mu mal láskavo vysvetliť, že sa takto vopred dohodli, prejaviť poľutovanie, no neustúpiť. Dieťa musí vidieť, že tieto pravidlá majú zmysel a nie sú len bezduchým strašiakom, ktorý rodičia aj tak neuplatnia. Dieťa vždy musí vedieť, že ho rodič ľúbi, ale to neznamená, že bude svoje požiadavky a rozhodnutia iba tak meniť.

Netreba ale zabúdať pri stanovovaní hraníc dieťa aj veľa odmeňovať a chváliť za každý úspech. Tým sa žiadané správanie posilní. A to nám otvára možnosť deťom isté výsady rozšíriť. Pochopia tak, že za svoju spoľahlivosť a dodržiavanie pravidiel, dostávajú aj viac slobody.

Ak by sme to mali zhrnúť, ide teda o učenie detí prispôsobovať sa? 

Do istej miery áno, učiť ich fungovať vo svete spolu s ostatnými. Samozrejme, že nie je dobré ani aby bolo dieťa príliš prispôsobivé, príliš podriaďujúce sa až submisívne, aby sa samo nestalo terčom šikany. Istá miera vzdoru sa od detí očakáva a je zdravá.
V záujme vychovať z nich úspešné a autonómne bytosti je potrebné ich podporovať v rozvoji schopnosti sebapresadzovania, asertivity, sebaúcty, no zároveň rozvinutie rešpektu voči iným ľuďom, nie len voči sebe.
V rodine je potrebné budovať atmosféru vzájomného rešpektu jednotlivých členov voči sebe navzájom a naučiť deti, že je normálne zažiť odmietnutie, či neuspokojenie svojej potreby, a že sa frustrácia z toho dá prejaviť konštruktívnym spôsobom, s rešpektom voči ostatným členom rodiny. Prirodzene si dieťa naučené návyky a vzorce správania z rodiny potom prenáša aj do svojho správania voči širšiemu okoliu.

Takže najlepšie je správať sa prirodzene príkladne zo strany rodiča. V čom robia rodičia pri výchove najčastejšie chybu?

Prirodzene sa väčšina rodičov snaží dať svojim deťom len to najlepšie a robia to spôsobom, aký poznajú a ktorý považujú za správny. Preto aj ich prehnané poskytovanie slobody je často nevedomé, motivované dobrým úmyslom voči dieťaťu.
Zoberme si takého rodiča, ktorý prešiel rozvodom, alebo finančnou krízou a má pocity viny za ťažkosti, ktoré tým svojmu dieťaťu spôsobil. Aby túto svoju vinu zmiernil, snaží sa to dieťaťu vykompenzovať v podobe poskytnutia bezhraničnej slobody bez obmedzení. Príkladom môže byť aj prehnane úzkostlivý rodič, trpiaci nutkavou potrebou ochrany a neustálej kontroly dieťaťa, ktorý svojim nadmerným dozorom nad ním vysiela k nemu signál nedôvery a pochybností o jeho vlastných schopnostiach. Takéto správanie u dieťaťa taktiež môže podnietiť hnev a odpor voči rodičovi.

Deti prirodzene vždy testujú rodičov a ich trpezlivosť. Ak dieťa nemá stanovené hranice jasne, pri svojom neustálom testovaní nájde slabé miesta, v ktorých rodičia nie sú jednotní, jasní alebo dôslední a začne ich zneužívať k svojmu vlastnému prospechu. Pri nejasných hraniciach môže práve dôjsť k postupnému tyranizovaniu rodiča zo strany dieťaťa. Stále častejšie tak možno vidieť rodičov, ktorí sú výchovou svojich detí celkom vyčerpaní, ktorí kapitulovali v snahe presadiť svoju vôľu pri výchove dieťaťa a tak už nerobia nič. Paradoxne pri snahe dať svojim deťom čo najväčšiu slobodu sa nimi nechali sami zotročiť.

Hranice teda vlastne nestanovujeme len dieťaťu, ale aj sebe. Obe strany ich musia dodržiavať. Ako rozpoznať, že sa už veci vymkli kontrole?

Spomínané primerané testovanie hraníc dieťaťom sa zvykne vyznačovať sťažovaním sa detí na požiadavky rodičov, odfrkovaním, podráždením, či podpichovaním. To sú skôr neškodné formy skúšania toho, čo si môžu dovoliť a či rodič myslí svoje požiadavky vážne. Na rozdiel od toho je tyranizovanie agresívne a nepriateľské, vyznačujúce sa taktiež verbálnymi útokmi, fyzickou agresivitou a zneužívaním a spôsobuje rodičom, najmä na verejnosti, doslova nočné mory. Nezastavia sa pred ničím, kým nedostanú to, čo chcú. Chýba im empatia, pretože nepríjemné psychické vypätie, ktoré týmto správaním spôsobujú svojim rodičom, pre nich nie je podstatné pri orientácii na svoj vlastný prospech. Budú sa vyhrážať, vydierať a terorizovať, kým sa rodič nevzdá.

Skúsme prejsť ku konkrétnej situácii. Čo robiť, keď sa nám dieťa hodí na verejnosti (v obchode, v kostole, u lekára...) na zem? Akým spôsobom môžeme túto situáciu zvládnuť? Je riešením začať dieťa tíšiť, len aby sa okolie na nás nepozeralo? Len aby sme sa necítili ako "zlí" rodičia?

Spôsob, ako najlepšie zvládnuť takúto situáciu nie je univerzálny a závisí tak od veku dieťaťa, ako aj od príčin jeho frustrácie. Povedala by som ale, že základom je nereagovať reaktívne, ale zachovať pokoj a snažiť sa lokalizovať zdroj úzkosti dieťaťa, nekričať a nevyhrážať sa. Toto správanie zvykne skôr tento vzorec správania len podporiť a hostilitu dieťaťa vystupňovať.

Ak ide o opodstatnenú požiadavku dieťaťa a úzkosť prejavuje zo zmysluplných príčin, akými môže byť neprimeraný stres, či strach, je na mieste rodičovsky intervenovať. Ak však ide o záchvat zúrivosti z dôvodu neochoty rodiča kúpiť mu najdrahšiu hračku v obchode, ide o správanie, ktorým testuje rodičovské medze a ich výdrž. Tu je veľmi dôležité a veľmi náročné tomuto nátlaku odolať. Ak sa rodič podvolí, aby bol konečne pokoj a krik ustal, môže si byť istý, že sa s týmto spôsobom detského tyranizovania stretne čoskoro opäť. Dieťa sa veľmi rýchlo naučí, že toto správanie mu pomohlo dosiahnuť svoj cieľ a tak ho prirodzene bude pri ďalších svojich požiadavkách, ktorým rodičia nebudú chcieť vyhovieť, opakovať.

Áno. Dieťa sa naučí, čo na rodiča platí. Môže to byť však aj o hanblivosti? Že si rodičia na verejnosti nechajú skákať po hlave, ale doma sa správajú inak?  

Určite áno. Je celkom možné, že toto správanie dieťa doma ani nevyužíva, pretože mu neprinesie želaný efekt. Rodičia môžu byť za zatvorenými dverami viac schopní ustáť tieto výlevy. Avšak dieťa sa rýchlo učí a veľmi rýchlo si všimne, že na scény na verejnosti reagujú rodičia inak ako doma a chcú ich čo najskôr zažehnať, aj za cenu toho, že sa musia podvoliť požiadavkám dieťaťa.

Dôležité je však robiť to, čo je najlepšie pre zrenie a emočný vývin dieťaťa aj za cenu nepríjemných reakcií okolia.Rodičia majú byť empatickí voči svojim deťom, ale rovnako tak predstavovať určité jasné hranice a piliere správania. Vyjadriť dieťaťu svoje porozumenie, ale i stáť si za svojim: Viem, že túžiš po tej hračke, ale dnes ti ju nekúpime. Bodka. A keď dieťa pokračuje v žobronení, prípadne plači, musia opustiť obchod. Samozrejme sa rodičia stretnú s odsudzujúcimi pohľadmi. Ale je potrebné urobiť, čo je dobré pre ich dieťa, aj keď to znamená pošramotenie ich imidžu v očiach okolia.

Pre takýchto rodičov je dôležité uvedomiť si, že povedať svojim deťom “nie” ich deti nezlomí, nepoškodí. Aj keď sa v aktuálnej situácii návalu detského hnevu či smútku môže zdať, že tomu tak je, z dlhodobého hľadiska ich to posilní a zocelí. Aj skúsenosť odmietnutia a nevyhovenia každej, najmä neopodstatnenej a sebeckej požiadavke dieťaťa, je cennou skúsenosťou do života, ktorá dáva priestor naučiť sa v živote popasovať aj s odlišnými názormi a byť schopnejší prispôsobovať sa ťažkým situáciám a ťažkostiam, inými slovami – byť v živote nezdolnejším. Tiež učí rešpektovať, že rovnako ako deti majú svoje želania a požiadavky, taktiež ich majú aj rodičia a iné ľudské bytosti, ktoré sú im rovnocenné a nemusia im v každom smere za každých okolností v živote vyhovieť.

Vidíme, že to, čo je na prvý pohľad možno nesprávne, je v skutočnosti naozaj správne a naopak. Keď však padla posledná kvapka a rodičia to nevedia ustáť, čo by ste im poradili? Čo môžu robiť v prípade, že sú dlhodobo tyranizovaní svojimi deťmi?

Rovnako ako v mnohých oblastiach v živote pri snahe dosiahnuť zmenu, aj tu platí, že najlepšie je začať od seba. V tomto smere je preto dobré predovšetkým preskúmať svoje vlastné postavenie rodiča a to, do akej miery rodič zastáva rolu „kapitána lode“, do akej miery svojim správaním podporuje, či vyvoláva tyranizovanie zo strany svojho dieťaťa. Častou odpoveďou, ktorú po tomto bádaní môžu rodičia nájsť je práve to, že správanie ich detí má hlboký súvis s ich vlastnou neistotou v rodičovskej pozícii a s nejasne vymedzeným rodičovským správaním voči dieťaťu.

Vo výchove je základom rodičovský vzor. Ak rodič reaguje krikom, vyhrážkami, dospeje k tomu, že takéhoto správania sa čoraz častejšie dočká aj od svojho dieťaťa.

Zásadnú rolu samozrejme zohráva aj podpora partnera a najmä jednotnosť vo výchovných hodnotách a princípoch. Na jednotnosti rodičov či iných osôb, ktoré priamo dieťa vychovávajú, stojí i padá snaha o zmenu. Nejednotnosť vo výchovnom štýle i praktikách je často aj pôvodcom celej tejto situácie, spôsobujúcej u detí zmätok.

V prípade pretrvávania problému je potrebné prelomiť tabu tejto témy a nebrať konfliktné vzťahy so svojimi deťmi ako niečo, za čo je potrebné sa hanbiť. Naopak, priznať si svoje rodičovské nedostatky a pre dobro svojho dieťaťa odvážiť sa požiadať o pomoc. Cestou môže byť aj to, že do prevýchovy dieťaťa rodič zapojí ďalšie osoby, najmä tie, ku ktorým dieťa istým spôsobom vzhliada, alebo od ktorých vo svojom prostredí závisí (starí rodičia, učitelia, tréner), aby sa prevychovávalo spoločne, aby sa novoskonštruované správanie vyžadovalo aj inými osobami a v iných kontextoch, ako je rodina.

Posledným krokom pri neustálom pretrvávaní problému je vyhľadanie odbornej pomoci, od podporných rodičovských skupín až po terapeutickú pomoc, či rodinnú terapiu.

Predovšetkým je potrebné vyzbrojiť sa vytrvalosťou a nepodľahnúť vyčerpaniu. Bude to dlhý boj, a tým dlhší, čím dlhšie bolo toto správanie dieťaťu tolerované. Treba si formulovať reálne ciele a postupovať po malých cieľoch, oceňovať každý úspech a zmenu v správaní dieťaťa. Taktiež byť zhovievavý sám k sebe a nepohŕdať sebou za svoje zlyhania, ale naopak, navzájom sa s partnerom povzbudzovať k vytrvalosti. A vytrvalá snaha môže priniesť ovocie. Rodičovstvo a výchova vždy boli aj budú psychická drina.

Celý tento proces pomoci a výchovy, od začiatku a bez konca, musí byť sprevádzaný rodičovskou láskou, ktorá je poskytovaná bezpodmienečne a bez ohľadu na správanie a úspechy dieťaťa, a bude predstavovať pre dieťa oporu v zlyhaniach na ceste osobnostného rastu a pilier, na ktorý sa môže spoľahnúť.

Mgr. Kulanová odporúča

Rodičom, ktorí riešia túto situáciu, by som na záver odporučila v tejto oblasti značne prelomovú knihu Jiřiny Prekopovej – Malý tyran, z ktorej sama čerpám mnoho myšlienok, kde pojednáva najmä o týchto aktuálnych témach, o potrebe citlivého stavania hraníc a podpore pozitívneho rodičovstva, ktoré odmieta fyzické tresty detí, či manipuláciu a prehnanú disciplínu, ale zároveň podporuje aj zdravú a zmysluplnú mieru zastávania rodičovskej roly.

#rozhovory #vychova #tyran