👨‍👩‍👧 Minule mi jedna mama povedala: „Mám pocit, že ma deti nechcú počúvať, pokiaľ nezačnem kričať. Aj ja som sem-tam dostala. A som v pohode. Tak som im dala len jednu facku. Aby si zapamätali.“ A ja som sa jej ticho spýtala: „A čo si zapamätali viac — to, čo urobili zle alebo že človek, ktorého najviac milujú, im ublížil?“ V tej chvíli sa rozplakala. Nie preto, že by bola zlá mama. Ale preto, že si uvedomila, že facka síce stíchne dieťa, no prehluší dôveru. A presne o tom to je. O tom, čo sa v dieťati aj dospelom začne diať vo vnútri. 

🧠 Fyzické tresty zvyšujú stresovú reakciu dieťaťa. Aj jednorazový telesný trest zvyšuje hladinu stresových hormónov, ktoré ovplyvňujú učenie a pamäť. Telesné tresty nezlepšujú správanie, naopak, posilňujú strach a vzdor. 

❤️ Fyzické tresty znižujú dôveru dieťaťa k rodičovi. Dieťa si spája bezpečie s človekom, ktorý ho chráni, nie trestá. To, čo rodič myslí ako „výchovu“, mozog dieťaťa registruje ako ohrozenie. Deti, ktoré boli bité, majú zmenené mozgové reakcie na stres, podobné ako pri traume.  

🔄 Fyzické tresty nefunguje dlhodobo. Fyzické tresty síce môžu zastaviť správanie v tej chvíli, ale nezlepšujú disciplínu ani rešpekt, práve naopak, zvyšujú vzdor a agresiu. Aaj „mierne telesné tresty“ zvyšujú riziko úzkosti, agresivity a porúch sebaúcty u detí. 

❓ Otázky pre vás: 

Ktoré reakcie používate len preto, že ste ich videli doma? 

👩‍👧 Chlapček nedokázal vyjsť na preliezku a rozplakal sa:

„Ja to nezvládnem!“ Jeho mama mu s dobrým úmyslom povedala:

„Ale no tak, neplač, to nič nie je.“ Videla som, ako sa jeho tvárička ešte viac stiahla. Nie preto, že by mamu nemiloval. Ale preto, že nepočul to, čo potreboval. Potrebujú, aby sme ich pochopili. 

👉 Deti, ktorým rodičia potvrdzujú emócie, majú vyššiu mieru emočnej odolnosti a lepšiu reguláciu stresu. Takto vychované deti sú v dospelosti odolnejšie voči neúspechom. 

👉 Empatická reakcia dospelého aktivuje v mozgu dieťaťa tzv. ventromediálnu prefrontálnu kôru, tú časť, ktorá pomáha zvládať emócie a budovať dôveru. Schopnosť samoregulácie stúpa, keď dospelý najprv vníma, až potom vedie.

👉 Len 30 sekúnd empatického rozhovoru denne znižuje riziko úzkosti a stresu u detí. 

👉 Aby bolo šťastné? Naozaj je šťastie to jediné, čo chceme? Alebo chceme, aby naše deti vedeli žiť, aj keď šťastie práve „nie je doma“? Aby bolo samo sebou? Nepotrebujú byť spokojný. Potrebujú vedieť pracovať so svojimi pocitmi. Aby sa nevzdali, keď sa im niečo nepodarí. Aby sa dokázali postaviť za seba a pritom rešpektovali hranice druhých. 

🔍 Deti, ktoré sa učia pomenúvať emócie, majú lepšie výsledky v škole aj vo vzťahoch. Deti, ktorým rodičia uznávajú pocity, majú vyššiu emočnú inteligenciu a lepšie vzťahy v dospelosti. 

🔍 Zdravé hranice u detí vedú k vyššej životnej spokojnosti a nižšiemu riziku úzkostí v dospelosti. Autenticita dieťaťa súvisí s nižšou úrovňou úzkosti a vyššou sebadôverou. 

🔍 Kľúčom nie je „šťastie“, ale schopnosť odolávať stresu a vracať sa späť tzv. reziliencia zvyšuje subjektívnu pohodu až o 42%. Deti, ktoré sú vedené k sebareflexii a zodpovednosti, dosahujú dlhodobo väčšiu životnú spokojnosť než tie, ktorých cieľom je len „byť šťastné“. 

🔑 Otázky, ktoré môžu zmeniť váš deň: 

Čo skutočne potrebujete VY a čo potrebuje VAŠE dieťa v tejto chvíli? 

👉 Ráno chaos, práca mešká, dieťa trucuje kvôli oblečeniu a Vy cítite, ako vo Vás rastie tlak. A vtedy príde tá myšlienka: „Jedna po zadku by to vyriešila hneď.“ Alebo: „Keď dcéra opäť hodila hračku o zem, stratila som nervy. A hneď potom som cítila vinu.“ Poznáte to? Chcete byť pokojní, no dieťa vás dokáže vytočiť do nepríčetna. Lenže... skúste si predstaviť, že reakcia, ktorá mení všetko, nie je krik, ale pochopenie. 

💔 Deti, ktoré zažívajú telesné tresty, majú vyššiu hladinu stresových hormónov, vykazujú nižšiu dôveru voči rodičom a majú o 30% vyššie riziko zvyšujúcej sa agresivity v neskoršom veku. 

🧠 Deti vedené s rešpektom majú lepšiu sebareguláciu a empatiu. Pozitívna výchova zvyšuje schopnosť dieťaťa samoregulácie a empatie, čo je jeden z najdôležitejších prediktorov úspechu v dospelosti. Deti vychovávané bez fyzických trestov majú lepšie výsledky v škole, nie kvôli „mäkkosti“, ale kvôli bezpečnému vzťahu s rodičom.  

❤️ Vzťahové prístupy vo výchove znižujú výskyt agresivity až o 40%. 

💬 Otázky, ktoré pomáhajú: 

Čo vo vás v skutočnosti spúšťa potrebu „rýchlo ukončiť konflikt“? 

🖍️ „Moja dcéra sa rozplakala, keď som jej navrhla, aby obrázok ešte raz nakreslila lepšie. Vraj to už nechce robiť znova.“ ZKoľkokrát aj my dospelí vzdáme niečo po prvom pokuse, lebo to „nie je dosť dobré“? Pravda je, že schopnosť revidovať svoje nápady – pozrieť sa na ne z odstupu, upraviť ich, prijať spätnú väzbu – je jedna z najdôležitejších zručností pre život. A dá sa trénovať. Od detí až po dospelých. 

🧠 Deti, ktoré sú vedené k revízii svojich prác, si rozvíjajú „growth mindset“ – presvedčenie, že sa môžu zlepšovať úsilím, nie talentom a vzniká práve vtedy, keď učíme deti, že chybou sa učia. Deti, ktoré revidujú svoje práce aspoň 3×, dosahujú o 45 % lepšie výsledky v tvorivom myslení. 

💬 Kvalitná spätná väzba má najväčší vplyv na učenie zo všetkých pedagogických zásahov. Práca so spätnou väzbou zvyšuje odolnosť voči zlyhaniu a stresu. 

❤️ Deti, ktoré sa učia prijímať konštruktívnu kritiku, majú neskôr v živote vyššiu emocionálnu odolnosť a zdravšie medziľudské vzťahy. 

💭 Otázky pre vás: 

Kedy ste naposledy dovolili sebe alebo dieťaťu „urobiť chybu“? 

👉Vaše dieťa odkladá hračky. Povedali ste mu: „Prosím, uprac si.“ On chvíľu odkladá, vy zopakujete... tretíkrát vysvetľujete… a nakoniec to spravíte sami. Alebo sedíte večer doma. Vaše dieťa má uložený čas ísť spať o 21:00. Už je 21:10. Vy znova vysvetľujete, dohovárate, prosíte… a ono stále nie je v posteli. Ste unavení a cítite frustráciu. Znie povedome? Skutočná hranica začína až vtedy, keď dokážete zabezpečiť jej dodržanie. Nie dieťa je zodpovedné za hranicu. Ste to VY. V praxi to znamená: ak ste povedali „o 21:00 je čas ísť spať“, ale nič sa nestane, keď to dieťa nedodrží, hranica je len na papieri. Ak však prídete, odložíte mu knihu, zhasnete svetlo a zostanete dôslední, hranica sa stane realitou. 

🔎 Deti, ktoré vyrastajú s pevnými a láskavými hranicami, majú vyššie sebavedomie a lepšie zvládajú frustráciu. 

🔎 Mozog má rád predvídateľnosť – jasné hranice znižujú stres a chaos. 

🔎 Nedodržané hranice u dospelých často vedú k vyhoreniu a pocitu „už nemôžem“. V pracovnom prostredí vedú jasné hranice k vyššej efektivite tímu a menšiemu vyhoreniu. 

❓ Otázky pre vás: 

Kde vo vašom živote máte hranice, ktoré sa nedodržiavajú? 

🔗 Po 8 rokoch vo vzťahu si myslel, že „pokoj znamená šťastie“. Ale keď sa ho opýtam, ako sa cíti v partnerstve... len sa pousmeje: „Neviem. Nechcem sa hádať. Radšej nič nepoviem." Konflikt nie je hrozba. Je to pozvanie k hlbšiemu kontaktu. 

✔️ Páry, ktoré sa hádajú konštruktívne, majú dlhšiu životnosť vzťahu než tie, ktoré sa vyhýbajú konfliktom. 

✔️ Emocionálna otvorenosť znižuje úroveň stresových hormónov, vzťahy sú tak zdravšie aj fyzicky. 

✔️ Páry, ktoré sa spolu smejú a hrajú, majú vyššiu mieru spokojnosti o 67%. Hranie a spoločné aktivity posilňujú uvoľňovanie oxytocínu (hormónu dôvery). 

❓Otázky, ktoré môžu zmeniť váš vzťah: 

Čo nepovedané by ste chceli vypovedať? 

👉 Nie, nepokazili ste to. To, čo sa zvonka javí ako vzdor, drzé správanie či antisociálne sklony, je vo vnútri často volanie o pomoc, skúška dôvery. Deti si totiž POTREBUJÚ preveriť, či ste naozaj bezpečný prístav. Skúšajú, či ich zvládnete aj s ich „tmavšou“ stránkou. 

📚 Antisociálne sklony u detí sú často prejavom nevedomej úzkosti a neprijatého stresu, sú častejšie v období silných zmien – sťahovanie, rozvod, škola. Deti s úzkosťou často nevedia verbálne vyjadriť, čo cítia – preto reagujú „problémovo“.  

🧠 Odmietavé reakcie detí sú testom dôvery – preverujú, či láska rodiča obstojí aj v krízach. 

🧩 Detské „zlé“ správanie je často forma neregulovanej nervovej sústavy, nie charakterová chyba. Reakcia rodiča určuje mieru ďalšieho zlepšenia – nie samotné správanie dieťaťa. 

❓ Otázky pre vás: 

Ako zvyčajne reagujete, keď dieťa odmieta kontakt? 

🌱 ,,Mami, pozri sa na mňa..." Povie vaše dieťa pri vešaní prádla. 

Ruky máte plné, hlava myšlienok, ibaa mu poviete: ,,Počkaj chvíľku."

Lenže... to „chvíľku“ nepríde. A z tej malej chvíľky sa stal tichý odkaz: ,,Nie som teraz dôležité." A dieťa odchádza preč. Tieto „malé“ momenty sa v detskej psychike ukladajú ako dôkaz, že jeho potreby nie sú dôležité. Že musí byť silný, sebestačný, neotravovať. A keď sa to deje opakovane, vytvára sa v dieťati fragmentované JA – rozdelené medzi tým, kým skutočne je a kým musí byť, aby získal pozornosť a lásku. 

📚 Emocionálne ignorované deti častejšie vykazujú znaky „veľkosti“ ako obrany pred hanbou. Opakované prehliadanie emočných potrieb detí znižuje ich schopnosť rozvíjať zdravé vzťahy v dospelosti a vedie k nárastu narcistických a kompenzačných mechanizmov. 

🧩 Fragmentované „Ja“ vzniká, keď dieťa nemá bezpečný priestor na autentickosť. Emocionálne invalidujúce prostredie priamo súvisí s pocitom vnútornej prázdnoty a neautenticity. 

🔄 Deti, ktoré nezažili emocionálnu synchronizáciu, majú v dospelosti väčšiu tendenciu k toxickým vzťahom a perfekcionizmu.  

💡 Je večer. Po dlhom dni sa snažíte uspať svoje dieťa. Ale namiesto pokojného uspávania sa situácia mení na boj. Vaše dieťa odmieta ísť spať, trucuje a vy už cítite, ako vo vás rastie napätie. Nakoniec zvýšite hlas alebo použijete „posledné varovanie“. Dieťa si líha, ale v očiach má slzy. Cítite výčitky a premýšľate: Robím to správne? 

🔹 Deti, ktorým rodičia častejšie vyjadrujú pochopenie, majú v dospelosti lepšie zvládanie stresu a silnejšie vzťahy.

🔹 Za každý kritický pokyn by dieťa malo dostať aspoň päť pozitívnych interakcií, aby sa necítilo odmietnuté. 

🔹 Emočná dostupnosť rodiča pomáha predchádzať problémovému správaniu v tínedžerskom veku. 

🧐 Čo pomáha: 

✔️ Regulovať vlastné emócie, aby ste ich neprenášali na dieťa

Rada by som sa s vami podelila o pár „plagátikov“, ktoré u nás v domácnosti visia a pomáhajú deťom byť samostatnejšie, mať slobodu voľby a prehľad v čase. Predovšetkým však znižujú frekvenciu okrikovania. Vďaka tomu máme doma lepšiu atmosféru a spokojnejšie deti – i rodičov. 

Pomôž mi zvládnuť to sám…

Táto myšlienka od Márie Montessori o vedení detí k samostatnosti ma nesmierne oslovuje. Nie som odborníčka na jej pedagogiku, ale so základnými prístupami som sa zoznámila. Aj v realite vidím, že deti chcú robiť veci samé, chcú sa zapájať, chcú preberať zodpovednosť. Keď môžu o niektorých veciach rozhodovať, cítia od nás dôveru a to im dáva pocit slobody a väčšej spokojnosti. Netrpia frustráciou a ľahšie potom spolupracujú aj v oblastiach, kde na výber veľmi nemajú.

Rada by som sa s vami podelila o pár ťahákov, ktoré sa nám doma osvedčili. V kúpeľni a na záchode, pri domácich povinnostiach, balení si oblečenia na dovolenku a pri sledovaní času.

V kúpeľni a na záchode

Keď okolo veku štyroch rokov začali byť deti úplne samostatné v používaní záchoda a ja som čakala, že už by mohli celý proces zvládnuť sami, nefungovalo to. Tých „záchodových“ úloh bolo tak veľa, že vždy dobrú polovicu zabudli. A tak som ich stále kontrolovala a okrikovala.

Rodičovstvo, to je jedno rozhovanie za druhým. Najprv vyberáte vhodný kočík, potom pôrodnicu, vzápätí správne odrážadlo, ergonomický nosič… Letí to. Možno príde aj na opatrovateľku. Toto rozhodovanie bude patriť medzi azda tie najťažšie. Pripravte sa na výber tej najlepšej opatrovateľky spolu s Modrým koníkom.

V dnešnej dobe to už nie je luxus. Nutný nástup do práce, preplnené jasle a do škôlky ďaleko. Alebo si chcete len tak vyjsť s mužom po niekoľkých rokoch do kina? A starí rodičia nie a nie prísť z východu. Možno potrebujete urgentne riešiť situáciu počas leta, kedy nemáte toľko pracovného voľna a byť s deťmi sa dá len na pár dní. Pre tie všetky prípady je tu babysitting. Len, aby to nedopadlo tak, ako v jednej časti zo série kreslených rozprávok Tom a Jerry: opatrovateľka, namiesto dohliadania na dieťa, neustále telefonovala a mačka s myšou museli zachraňovať po streche loziace batoľa... Starostlivo si zvážte, kde budete opatrovateľku hľadať a aká by mala byť.

Misia 1.: Kde hľadať

1. Agentúry

Na Slovensku je už dosť agentúr, ktoré poskytujú služby opatrovania detí. Zaručujú sa profesionálnou pomocou. Tie najlepšie vyžadujú aj pedagogické vzdelanie a pracovnú skúsenosť z predošlej rodiny. Babysitterku si vyberiete z ponuky presne podľa vašich  vlastných požiadaviek. Ponuku zostaví samotná agentúra.  Bude vám k dispozícii niekoľko desiatok profilov, ktoré sa najviac približujú vašim očakávaniam.

Dobrá agentúra disponuje so širokým výberom opatrovateliek. Takže, nebojte sa tých najpodrobnejších kritérií, ktoré by mala pestúnka spĺňať.  Typov opatrovateliek je skutočne veľa. Od mladých, študujúcich slečien bez detí, po skúsené panie učiteľky na dôchodku s dlhoročnou praxou, ktoré si takto privyrábajú. Verte, či nie, natrafíte aj na mužov –pestúnov.

Túžba poznať a učiť sa je deťom vlastná. Spôsobuje im radosť, uspokojenie, ženie ich vpred. Bažia po ďalších vedomostiach a zručnostiach, tešia sa do školy. Neveríte? Máte, dokonca, iné skúsenosti? Chyba nie je v deťoch. Štandardný školský systém je skrátka pre ne asi len nudný…

Pre deti chceme to najlepšie. Rozvíjať ich, pomáhať im, mať z nich niekoho, kto toho veľa dokáže. Máme svoje predstavy o tom, čo by mali vedieť, kedy by to mali ovládať a aké by mali byť. Často ich porovnávame s inými deťmi. Nie sú to deti, ako iné deti v ich veku, nie sú ani ako ich starí rodičia, hoci sa na nich podobajú, dokonca, nie sú ani ako my, aj napriek tomu, že majú niečo z našich génov. Sú to individuálne osobnosti. Majú svoje vlastné priania. Chcú byť nezávislé, slobodné. Montessori prístup toto rešpektuje.

Čo je Montessori?

Montessoriovský prístup (Montessori pedagogika) je alternatívny výchovno-vzdelávací program, ktorý je zavedený v niektorých školách už aj na Slovensku. Existuje však od začiatku 20. storočia v Taliansku, Francúzku, Nemecku i v Číne. Založila ho lekárka Maria Montessori.

Je zameraný na podporu dieťaťa pri rozvíjaní všetkých jeho poznatkov a zručností. Dieťa je považované za osobnosť, ktorá by mala byť vo svojej činnosti maximálne vhodne podporovaná dospelými. Vraví, že deťom treba ponúknuť dostatočné intelektuálne podnety – a to v správnom čase a správnou formou. Je na učiteľoch (alebo aj rodičoch, ak dieťa ešte nie je školopovinné), aby pripravili v škole (doma) také aktivity a poskytli také pomôcky, aby deti učenie zaujímalo.

Všetky aktivity vykonáva dieťa pre uspokojenie seba samého, nie vyučujúceho. Samotný vyučovací proces a tým aj vývin dieťaťa, prebieha bez stresu, bez negatívneho dopadu na psychiku dieťaťa. Cieľom celej pedagogiky je podporiť u dieťaťa prirodzenú túžbu po poznaní, objavovaní a učení sa. Sekundárne je podporený aj priateľský vzťah medzi učiteľom a žiakom. Učiteľ má za úlohu dieťa pozitívne motivovať.

Mnohé deti sa na príchod nového súrodenca do rodiny tešia už keď je v brušku. Chystajú pre neho hračky, rozprávajú o tom, ako vám budú so všetkým pomáhať. No realita je častokrát iná. Keď príde do domácnosti nový súrodenec, začnú žiarliť a až vtedy si uvedomia, koľko sa s jeho príchodom zmenilo. Ako si s novou situáciou poradiť?

Scéna, ako sa medzi sebou večne priečia dvaja súrodenci, neznie ako zo scifi filmu. Žiarlivosť a rivalita môže trvať rok, pokojne aj dlhšie. Niekedy dokonca úplne nevymizne celý život. Najviac sa však prejavuje práve pri malých deťoch. Starší súrodenec nechce akceptovať mladšieho, robí mu zle, nechce mu požičiať hračky. Nevie sa zmieriť s tým, že už všetky reflektory vašej pozornosti nesvietia iba na neho. Nuž, z postu najmladšieho sa ťažko odchádza. Je tiež prirodzené, že rodičia venujú mladšiemu dieťaťu, aspoň zo začiatku, viac pozornosti. Dávajú na neho väčší pozor, dieťatko je na rodičov väčšmi naviazané. Starší súrodenec sa potom môže cítiť odstrčený.

„Vo vyhrotených prípadoch môže dokonca nová situácia v domácnosti spôsobiť reverz vo vývine staršieho súrodenca. Začne sa pocikávať, nechce spinkať, je zlý, trucuje, robí vám napriek. Všetko sú to spôsoby, ako na seba upozorniť,“ približuje na fóre jedna mamina.

Ako na hojdačke

V mnohých rodinách sa situácia mení v závislosti od momentálnej nálady detí. "Niekedy sú úžasní a majú sa hrozne radi. Pekne sa hrajú. No dosť často starší otĺka mladšieho a berie mu hračky,“ opisuje situáciu ďalšia mamička na fóre.

"U nás je situácia podobná. Niekedy sa bozkávajú a stískajú, inokedy po sebe kričia. Ale asi to tak má byť. Ja sama mám 2 sestry a tiež sme si neraz skočili do úsmevu a štekali po sebe,"dodáva ďalšia. Niekedy zostáva len veriť, že časom a vekom ich táto detská rivalita prejde. No robiť medzi súrodencami večne policajta, rozhodne ani vám na pohode a pozitívnej nálade nepridáva.

Prozaik, dramatik, režisér i výtvarník, pôvodne učiteľ slovenského jazyka a výtvarnej výchovy. Silvester Lavrík. Kto iný by mal zodpovedať otázku, prečo deťom čítať knihy? Alebo azda Hana Naglik, ilustrátor a autor detskej literatúry? Najlepšie obaja…

Hana Naglik je veľký, zarastený a večne zamračený chlap. Volá sa Silvester Lavrík. Napísal viac ako 20 divadelných hier a niekoľko zbierok poviedok. Knižne mu vyšla zbierka piatich drám pod názvom Hry, v roku 2011 aj román Zu. Najnovší historický román Nedeľné šachy s Tisom sa predáva vo všetkých kníhkupectvách. Založil vydavateľstvo Iron Libri a píše knihy aj pre deti. Jeho prvotina Ester a albatros získala titul Najkrajšia kniha roka a Cenu ministra kultúry za ilustrácie.

Spolu sme sa porozprávali o tom, aká dlhá by bola polička kníh za cenu umývačky riadu, v ktorých knihách sa dá len listovať, prečo deťom čítať a kedy nastane doba všeobecnej blaženosti.

Aké majú byť knihy pre deti? Jednoduché, pekné a skutočné?

            Užitočné. Forma primeraná obsahu, obsah zodpovedajúci forme. Knihy, ani ľudia, by nemali klamať telom, ak nechcú škodiť. Tie, ktoré lákajú čitateľa tým, že sa podobajú na cukrárenské výrobky a ponúkajú ad absurdum zjednodušené príbehy, sú možno atraktívnymi darčekmi, no s knihami v pravom slova zmysle majú spoločné len to, že sa v nich dá listovať.

Myslíte, že je veľa detských kníh?

Deti a jedlo. Kapitola sama o sebe. Niektorí rodičia majú šťastie. Ich ratolestiam chutí a papajú rady. No nie všetky deti sú takéto. Asi to však patrí k detstvu. Niektoré deti majú rady len mliečne výrobky, iné zas jedia len pri telke, iné nejedia vôbec nič. Mamičky sa delia o skúsenosti so svojimi nejedákmi.

Boj o jedlo, je čím ďalej tým častejší problém. Je to drsne povedané, ale je to tak. Bojovať, aby vaše dieťa vzalo do úst zopár súst, nie je teda med lízať. Možno si niekto povie, veď pár-ročné dieťa treba nechať tak, ono si vypýta. Niekedy to funguje. Pri deťoch, ktoré chudnú si to mamičky dovoliť nemôžu. Preto zúfalé mamy využívajú alternatívy ako jedlo pri televízií, či behanie za deťmi po byte. Ani jedno nie je správne riešenie. Nadmerné pozeranie rozprávok v televízii alebo na počítači dieťaťu škodí (do 2 rokov maximálne hodinu denne). Malo by jesť za stolom v kuchyni, či jedálni. Ako na to? Čo by ste mali robiť?

Hľadať dôvody

Mamička daniz na fóre radí, ako to riešila ona a zároveň upozorňuje na možný zlý krvný obraz dieťaťa: "Ahoj, ja bojujem takisto s jedávaním dcéry. Zatial som to riešila pangamínom - dostať v lekárni, a pohrozila som infúziámi /opísala som jej, že bude ležikať a v ručičke bude mať ihlu...../. Strach premohol všetku nechuť. Ináč na tvojom mieste by som vyhľadala lekára a dala mu urobiť krvný obraz, pretože môže mať málo železa, alebo niečo iné čo môže ovplyvniť koncentáciu a iné veci.... Vieš pre niečo mu nechutí-treba zistiť prečo. Všetko na seba naväzuje a nemusia sa mu viazať vitamíny,stopové prvky, minerály atď. Nechcem strašiť, ale zbehni k lekárke. Ak ona povie, že všetko je OK tak potom treba skúšať ďalej."

Nenaučiť na televízor (počítač)

Ak je vaše dieťa v poriadku, jednoducho len nechce jesť, skúste ho zabaviť. Nie však púštaním elektroniky, okrem toho, že škodí, vytvára sa na nej závislosť a až potom to môže byť problém. Tiež si dieťa pri TV neuvedomuje, že papá. Takže sa tak papať nenaučí. Takisto nemá prirodzenú "stopku" a potom sa môže citiť prejedene, čo spôsobuje ďalšie problémy s odmietaním. Veľa maminiek vo fóre sa zhoduje na tom, že im pomohlo čítanie kníh pri jedle alebo hračky, vhodné pre deti vhodné ich veku (vhadzovačky, kreslenie, knihy s okienkami, zvieratká,...). Za skúšku stojí aj činnosť pri jedle, ktorú má dieťa rado a robiť  ju s ním len počas jedenia.  Milá maminka spomína klasické (niekedy už zabudnuté) kŕmenie a´la:"...za maminu, tatina... za traktor..".  Ďalšia mamička  vraví: "My sme kŕmili aj hračky a bábiky, to si pamätám ešte zo svojho detstva. A pomáha to." Keď už vaša ratolesť papá pri televízií a vy ju chcete odučiť iná mamina vám poskytne radikálne riešenie: "Telku by som vyhodila niekam preč. Pokazila sa. Pár dní pocirkusuje a potom bude kľud. Ale toto riešenie len za predpokladu, že nemáte aj vy problém prežiť bez telky. A začnite jesť všetci spolu pri stole ako rodina."

Výdatný spánok je potrebný nielen pre dieťa, ale pre všetkých členov domácnosti.  Nočné mory sú nepríjemná situácia, ktorá starostlivých rodičov veľmi vystraší a zároveň oberie o pokoj nielen počas noci, ale aj počas dňa. Rozmýšľanie nad dôvodmi prečo sa takáto nepríjemná vec dieťaťu deje a ako mu pomôcť je veľmi vyčerpávajúce a stresujúce.

Nočné mory a nočný des sú na prvý pohľad podobné poruchy spánku, avšak existuje medzi nimi zásadný rozdiel. Nočný des je omnoho závažnejší, dieťa sa pri ňom nedá zobudiť, často dokonca vstane z postele a snaží sa niekam odísť a zo svojho sna si po zobudení nepamätá vôbec nič. Nočné mory sú v podstate živé sny, dieťaťa sa pri nich dá ľahko zobudiť a skoro vždy si pamätá, čo sa mu snívalo. 

Nočné mory a ich priebeh

Priebeh a intenzita nočného budenia sú od dieťaťa k dieťaťu iné. Niektoré len zo spánku skríkne a spí ďalej, iné si vyžaduje prítomnosť rodičov, telesný kontakt, upokojujúce slová, hudbu. Nočné mory sa vyskytujú zvyčajne v druhej polovici noci, keď je mozgová činnosť veľmi intenzívna a dieťa spracováva všetky podnety, ktoré zažilo počas bdenia a nejedná sa len o negatívne zážitky, ale aj pozitívne informácie. Dôvodom desivých snov môže byť naozaj čokoľvek, nástup do škôlky, sťahovanie, narodenie súrodenca, prechod na inú stravu, odúčanie od plienok, pozeranie strašidelných rozprávok, narodeninová oslava, výlet do ZOO, prechádzka lesom a mnoho iného.

"Mne sa tiež niekedy v spánku z ničoho nič rozplače alebo skríkne a potom spinká ďalej. Snažím sa ho ukľudniť, že som pri ňom a že ho nikomu nedám, že ho veľmi ľúbim a tak. Niekedy to zaberie hneď, inokedy ho musím trošku učičíkať v náručí. Určite sa im niečo sníva, veď cez deň registrujú toľko vecí a potom sa im to všetko preháňa v hlávkach," popísala zlé sny u svojho dieťatka jedna z mamičiek na fóre.

Nočnými morami môžu trpieť deti v akomkoľvek veku, nie sú výnimkou ani u pol ročných detí, dokonca ani u tínedžerov.

Každý rodič by chcel mať doma malého Einsteina či novú Mariu Curie- Sklodowsku. Ale nikto učený z neba nespadol a je preto potrebné drobcovi napomôcť, aby sa mal od čoho odraziť.

Ako to však urobiť? Prinášame pár tipov na hry, rozvíjajúce intelekt.

• Rozprávajte sa s ním o hocičom a to stále! Toto mu pomôže zlepšovať svoje rečnícke schopnosti. Deti vychovávané v domácnostiach, kde sa veľa rozprávalo majú často vyššie IQ skóre až o 38 bodov ako deti v domácnostiach s nie tak častými rozhovormi. 
  
  
• Čítajte s nimi od malička a to knihy typu „Moja prvá knižka“. Deti by už pred nástupom do škôlky mali poznať základné farby, tvary, ročné obdobia, ovocie, zvieratá- všetky základné informácie, ktorým sú deti čítajúc/prezerajúc si tieto knižky vystavené. Pokiaľ pozná všetky tieto veci už pred nástupom do škôlky je na dobrej ceste.
• Vytvárajte pre vaše dieťa pamäťové výzvy. Keď si prečítate úryvok z príbehu, vypytujte sa ho, čo sa v príbehu dialo. Žiadajte, nech ho prerozpráva vlastnými slovami. Vytvárajte rôzne tvary pomocou malých predmetov (ako sú napríklad chrumky, malé guľôčky,...), následne ich prekryte a vyzvite dieťa, aby z ostatných predmetov vytvorilo ten istý obrazec. Tieto cvičenia budujú obrazovú a slovnú pamäť.
  
  
• Vymyslite si vlastné matematické konverzačné cvičenia. „Večera bude hotová za 5 minút.“, „Chceš jeden alebo dva koláčiky?“, „Aké máš maličké pršteky, zrátaj mi, koľko ich máš.“, „Tu máš dve lentilky, teraz ti dám ďalšie dve. Aha, už máš štyri.“. Taktiež zapleťte matematiku do čítania knižky: „Pozri, aká je tu chobotnica. Koľko má nôh?“.
  
  
• Vhodnou hračkou pre budovanie inteligencie sú puzzle, kocky, Lego alebo Duplo. Hraním sa s nimi posilňuje svoju obrazotvornosť. Taktiež môžete využiť detských časopisov, kde môže dieťa hľadať rozdiely alebo hry podobné dobre známemu konceptu „Kde je Waldo?“.
  
  
• Dovoľte dieťaťu riešiť problémy. Ak sa loptička zakotúľa pod stôl, nechajte ho, nech príde samo na to, ako ju vybrať. Pokiaľ sa dokáže samo rýchlo obliecť do školy/škôlky, spýtajte sa ho, čo by sa dalo robiť, aby to vedel robiť rýchlejšie. Nechajte ho, nech samo rozhodne o jednoduchých veciach ako napríklad, čo bude na večeru či obed. Deti, ktoré majú dovolené samé o niečom rozhodovať, majú vyvinutejšie kognitívne funkcie.
  
  
• Vždy je potrebné mať potreby na vyrábanie po ruky. Čo ak by pršalo? Farebné papiere, voskovky, nožnice, lepidlo, trblietky, farby, fixky, štetce, plastelína,... Práca s tými nástrojmi cibrí jemnú motoriku, čím deti učí ako kontrolovať svoje ruky a prsty.

Hlavne urobte z hry prioritu. Pretože to, že si vaše dieťa prácu užíva, je predsa to najpodstatnejšie.

Pár tipov na program pre dieťa, ktoré ešte nenavštevuje škôlku 

Foto: pixabay.com

Každý z nás má iné tempo, a to sa týka aj nástupu reči. Všetko potrebuje svoj čas. Hlavne sa teda neporovnávajte s rovesníkmi okolo vás.

Každé dieťa je vývojovo odlišné a netreba ich všetky “hádzať do jedného vreca”. Ovplyvniť nástup reči a vývin slovnej zásoby môžu viaceré faktory. Či už ide v niektorých prípadoch o genetiku, povahu alebo temperament dieťaťa. Niektoré deti sú smelšie, iné nesmelé, jedno je aktívne, iné skôr lenivé.

Takisto je rozdiel, či vám dieťa rozumie a iba ešte nezačalo rozprávať, alebo máte podozrenie, že vám ani nerozumie. Vtedy už môže ísť o problém, ktorý by ste mali riešiť vyhľadaním odbornej pomoci. O oneskorenom vývine reči hovoríme až vtedy, ak drobec zaostáva za svojimi rovesníkmi aj vo veku 3 – 4 rokov. Vtedy prichádza na rad vyhľadanie odbornej pomoci – najmä logopéda.

Rozprávajte, rozprávajte, rozprávajte

Mamičky, ktoré samé ‘zápasili’ s nie práve výrečnými detičkami, sa zhodujú na niekoľkých spôsoboch, ako dieťa, ktorému sa príliš do rozprávania nechce, podporiť. Základom je pravidelné, pomalé a zrozumiteľné opakovanie jednoduchých slov. Učiť dieťa novým slovíčkam môžete tak, že ich budete pomaly hláskovať. Rozprávajte zrozumiteľne a spisovne. Nie vždy sú skomoleniny a zdrobneniny tým najsprávnejším riešením.

Knižky, riekanky, pesničky, a veľa, veľa otázok

S letom sú prirodzene spojené dlhé slnečné dni, letné dovolenky, návštevy kúpalísk, hrátky v bazénoch či rovno na pláži. Jednoducho relax pri vode.

Pred niektorými deťmi stačí spomenúť slovo voda a už sú celé bez seba. Nevedia sa dočkať, až skočia do bazéna a budú sa v ňom čľapkať do zbláznenia. Iné zas z rôznych dôvodov majú pred vodou rešpekt či dokonca strach. Naučiť sa plávať je pre deti dôležité, no niektorým to môže trvať dlhšie než iným. Ako ich v prípade, že majú z vody strach, motivovať, aby svoje zábrany prekonali a naučiť ich plávať?

Rešpektujte strach a netlačte na dieťa

Základ je nevyčkávať zbytočne, kým bude dieťa staršie. Strach vekom nevymizne, ak sa o to nebudete spoločne usilovať. Panika z plávania môže byť skutočná, no v rannom veku sa dá správnymi technikami prekonať. Pamätajte na to! Aj keď nemáte pocit, že by malo mať vaše dieťa z nejakého dôvodu strach z vody, ak sa už objaví, treba ho riešiť. Mohlo sa stať, že už dávnejšie sa omylom napilo vody v bazéne a doteraz ho to podvedome prenasleduje alebo má jednoducho strach z nového a neznámeho prostredia. Bez ohľadu na to, čo jeho strach spôsobuje, dôležité je dieťaťu pomôcť tento strach prekonať, a to v prvom rade postupne. Na začiatok úplne postačí, ak bude mať dieťa čo najčastejší kontakt s vodou. Nemusí sa hneď učiť plávať, postačí sa vo vode hrať.

Krok po kroku

Na začiatok si sadnite na okraj bazéna a spoločne si namáčajte vo vode iba nohy. Neskôr vojdite do vody, ale takisto postupne. Namočte sa po pás, boky a postupne až po krk. Skúšajte zábavné fúkanie do vody. Na suchu si spoločne trénujte zadržiavanie dychu "pod vodou" a správne dýchanie. Dieťa musí prekonať myšlienky, že voda je niečo hrozivé, nebezpečné. Spoločne si striekajte vodu do tváre, do uší, aby si zvyklo na ten pocit a na fakt, že mu voda neublíži. Až sa na to váš drobec bude cítiť, vyskúšať môžete aj prvé ponorenie pod vodu. Nezabúdajte - najdôležitejšia je dôvera a sebavedomie vášho dieťaťa v tom, že voda nie je jeho nepriateľ.

V každej rodine raz nastane situácia, kedy rodičia musia dieťa nechať doma samé. Tento deň D(ôvery) by mal nastať vtedy, keď je dieťa na to pripravené. Ako to zistiť? S tým vám pomôže psychologička Mgr. Juliana Ambrová. 

Kedy je vhodný čas nechať dieťa doma osamote? V akom veku?

Je ťažké presne povedať, v ktorom veku už môže rodič nechať dieťa doma samé, na to neexistuje presné pravidlo. Vo všeobecnosti sa za akúsi hranicu pokladá 10. rok života dieťaťa, ale môžeme to rozšíriť na obdobie medzi 9. - 12. rokom. U mladších detí sa predpokladá, že nie sú dostatočné zrelé a nemajú dostatok skúseností, aby dokázali správne vyhodnotiť kritickú situáciu, a podľa toho sa zachovať. Samozrejme, existujú aj výnimky, ale nedá sa na to stopercentne spoľahnúť. Ten správny vek by ale mali vyhodnotiť rodičia, ktorí najlepšie poznajú svoje dieťa a vedia, čo dokáže zvládnuť, a čo nie.

Dieťa, ktoré nechávate doma samé, by malo v prvom rade zvládať samoobslužné aktivity ako samostatné jedenie,  či návšteva WC. Malo by už vedieť telefonovať a poznať naspamäť dôležité telefónne čísla, či obsluhovať niektoré spotrebiče. Rodičia by mali nechať dieťa samé len vtedy, keď sú si istí, že sa dokáže na chvíľu o seba postarať. Inak ich ratolesť vycíti neistotu a bude sa osamote báť.

Zakaždým by však mali byť rodičia opatrní a nezabúdať aj na zákony. Podľa zákona by nemalo doma bez dozoru ostávať žiadne maloleté dieťa  - a to ani na hodinku. Pri nahlásení na polícii alebo sociálke by mohli mať nepríjemnosti.

Zaujímavé. To určite mnoho rodičov nevedelo. Dal by sa klasifikovať aj čas? Ako dlho môže ostať dieťa doma v tom-ktorom veku? Napr. 9-ročné hodinku, 10-ročné 2 hodiny, atď.?