🕯️ Pred pár mesiacmi sme si s rodinou povedali, že každý týždeň pri večeri otvoríme jeden mýtus a pozrieme sa, ako to naozaj je. Najprv to znelo ako drobnosť. Ale viete čo? Zmenilo to atmosféru u nás doma. Jeden týždeň sme riešili: „Človek používa len 10 % mozgu.“ Na druhý: „Hádky vo vzťahu sú znamením, že niečo nie je v poriadku.“ A minule: „Ak sa bojím, nemal by som to ukazovať.“.  

💡 Deti, s ktorými rodičia pravidelne diskutujú o mýtoch a faktoch, majú o 25% lepšie rozvinuté argumentačné schopnosti a vyššie EQ. 

💡 Vyvracanie omylov v ranom veku posilňuje mozgové dráhy zodpovedné za racionálne rozhodovanie. 

💡 Takáto komunikácia vedie k nižšiemu stresu v rodinách a vyššej dôvere medzi členmi. Pochybovanie v bezpečnom prostredí (napr. doma pri stole) znižuje úzkosť a posilňuje empatiu. Rodiny, ktoré vedú „reflexívne rozhovory“, majú o 30% vyššiu emocionálnu stabilitu a dôveru medzi členmi. 

💬 Otázky pre vás: 

Kedy naposledy ste sa snažili niekoho pochopiť namiesto presviedčania? 

🎩 Sova s nožom v hlave, ryba v klobúku, zajac medzi nimi. Hovoria „nič sa nedeje“, no napätie by sa dalo krájať. Presne tak vyzerá veľa našich porád, rodinných rád aj partnerských debát. Všetci sa tvária v pohode, ale vo vzduchu visí NEVYPOVEDANÉ. 

👁️‍🗨️ Až 69 % konfliktov v dlhodobých vzťahoch je nevyriešiteľných, pretože ide o rozdiely v hodnotách a osobnosti – nie o konkrétnu tému.

🧠 Keď cítime hnev alebo zahanbenie, náš mozog prepne do módu „útok alebo útek“ – racionálna komunikácia sa stáva nemožnou.

🤐 Mlčanie v konfliktných situáciách zvyšuje pocit osamelosti a úzkosti až o 38 %. 

❓ Otázky pre vás: 

Ktoré "vnútorné hlasy" vás zvyknú umlčať? 

Čoraz častejšie počúvame o nezvládateľnosti detí: Ach tie dnešné deti, za našich čias... Je to tak? Sú deti dnes iné? Ak áno - čím je to spôsobené? Ako zvládnuť deti, aby si nerobili čo chcú? Aby akceptovali naše rozhodnutia? Aký ten "strach" z vlastných detí vlastne je? Na tieto i mnohé ďalšie otázky nám zodpovie psychologička Mgr. Marta Kulanová, ktorá sa postgraduálne sa vzdeláva v systemickej párovej a rodinnej terapii a v odbore soiálna psychológia. V súčasnosti pôsobí ako spolulektorka výcvikov drogovej prevencie u vysokoškolákov a ako psychologička v Košickom poradenskom centre.

Ako sa dá chápať tvrdenie, že sa rodičia boja detí?

Strach z detí nemusí byť tým najsprávnejším označením, aj keď sa tak na prvý pohľad môže javiť. Povedala by som, že či už vedome, alebo nevedome, rodičia sa obávajú skôr toho, že vo výchove zlyhajú.

Často sa možno stretnúť s obavami rodičov, že svojim správaním k dieťaťu a svojimi požiadavkami voči nemu môžu „dobabrať“ jeho detstvo a tým spôsobom aj celý život. Môžu byť tiež presvedčení, že niečo od dieťaťa žiadať znamená byť naňho tvrdý. Všetky tieto obavy môžu vyústiť do toho, že rodičia radšej od detí nežiadajú vôbec nič. Povedala by som, že táto nečinnosť rodičov pri nevhodnom správaní dieťaťa môže vyznieť ako strach z dieťaťa.

Prečo tieto obavy vznikajú? Čím je to spôsobené?

To, akým spôsobom rodič vychováva svoje dieťa, pramení z jeho životného príbehu, súvisí s tým, ako bol sám vychovávaný, so spokojnosťou s partnerským vzťahom i s mierou, do akej sa stará o napĺňanie svojich vlastných potrieb.
Tento strach môže ďalej prameniť z toho, že rodičia často predpokladajú, že ak ich dieťa koná spôsobom, ktorý nie je na prvý pohľad primeraný, inými slovami – nenormálne, napr. že sa na ulici hodí s krikom o zem, že to znamená ich rodičovské zlyhanie.
Predstava rodičov o nutnosti byť dokonalí, mať idylickú rodinu a nemať s deťmi konflikty však môže vyústiť do toho, že zo strachu, že ako rodičia spravia niečo nesprávne, neurobia radšej nič. Prestanú mať voči svojim deťom požiadavky, prestanú im klásť medze. A tak prestanú zastávať rolu pevného rodiča, ktorú dieťa vo svojom vývine potrebuje.