Veľmi ťažko sa mi o tom píše, ale mám pocit, že sa vraciam v čase.
S malou to ide v poslednom čase výrazne ťažšie. Očný kontakt, ktorý sme už mali na 1* sa zhoršil, reakcia na meno je tiež opäť selektívna a o správaní ani nehovorím. To je ešte horšie ako na začiatku "našej" práce. Cítim sa veľmi zle a zle sa mi o tom aj píše, pretože som si myslela, že už to pôjde len a len k lepšiemu a ani za svet to už nebude také ako na začiatku.... Ale žiaľ stalo☹
Dnes som chcela napísať veľmi depresívny článok, ale akosi ma už ani nebaví písať o tom, ako sa nám teraz nedarí. Ani opustiť sa už poriadne neviem. Slzy netečú potokom, už len tak stekajú skôr zo smútku a beznádeje trochu pod slnečnými okuliarmi, pretože čo mi vlastne zostáva? Reálne si predstavím situáciu, keby som sa na všetko vykašlala a nič nerobila. Akože ráno sa zobudím a bude všetko ok? Ja sa budem tváriť, že malá je super bežné normo dieťa a ja sa s ňou idylicky budem hrať jej obľúbené antinormo hry a rozprávať bez žiadneho očného kontaktu? Takto to asi nepôjde aj keď sa na hlavu postavím. Takže mi neostáva nič iné, ale opäť si dať OTA metódu bod po bode a znovu získať to, čo sme už mali.
Dnes to nedal ani môj muž, ktorý bol doteraz úplne v pohodičke a celý čas tvrdil, že mala je ok. Náš výlet v ZOO sme ukončili po prvej hodine jej revov, ktoré boli pri každom zastavení, požiadavke, otázke, zákaze, usmernení t.j. asi pri všetkom, čo Vás napadne. Vyčerpaní, smutní a zahanbení sme sadali do auta a išli "radšej" domov. Tá úľava padla z nás oboch len čo sme otvorili dvere. Naše plánované výletíky na chvíľku rušíme, kým sa všetko trochu "neunormálni." Veľmi ma to mrzí, že sa nedá takto fungovať ako rodina kdekoľvek nás napadne. Hnevá ma, že to všetko je jeden veľký stres niekam ísť a že si to neužijeme ani so svojim synom a prichádzeme aj o pekné chvíle s ním. Toto odbodie je pre mňa aj moju rodinu veľkou skúškou a keď to neustojím ja, tak potom ani môj muž a už duplom nie malý s raketou. Tak hor sa na opäť na "štartovaciu" dráhu.
Ale aby som zakončila dnešný deň pozitívne. Jediný očný kontakt, ktorý som si dnes nemusela pýtať bolo pri raketinom expresnom dobehnutí, keď sa po.....a. Keďže sme bez plienky na skúšku cez deň, tieto jej "nehody" už veľmi "intenzívne" cíti v gaťkoch. Máte ju vtedy vidieť. Dobehne za mnou do kuchyne a gúli na mňa oči, fixovaný rentgenový pohľad na supermana a do toho nacvičené vzklyky "lútosti". Neviete či sa tešiť, že slávnostne princezná na mňa konečne kuká alebo sa hnevať, že sa zase nepodarilo odchytiť náklad... Čo už s tou mojou raketou...
Hlavu hore ženo vy to dáte ľavou zadnou. Možno je to tempo pre ňu fakt raketové a nestíha všetko strebat a spracovať. Skúste zmierniť tempo. My sme tiež museli zmierniť lebo po pár mesiacov už nič co dovtedy naňho platilo zrazu neplatilo a utiekal sa zas k svojim nezmyselnostiam ako keby chcel pred nami ujsť. Obľúbená masa a medved je preňho už nezaujmava takže sme museli vymyslieť novú motiváciu a odmenu. A keď ti mam pravdu povedať celé sviatky sme to flakali hádam od štvrtka sme necvicili iba sme si užívali jeden druhého a boli od rána do večera vonku. Od dnes musím trosku pritvrdiť a aspoň 2 x za deň pocvičiť s ním. Tak snáď nebude vyvadzat a mame dobrú zásobu čokolád po veľkej noci tak hádam bude na motivovaný dostatočne 🤣🤣😂