Včera bol jeden z tých dní... Asi to poznáte.
Už pred pár dňami som sa rozhodla, že by som potrebovala hodinu a pol na nákup vianočných darčekov. Mala som presne premyslené, čo ešte treba kúpiť, v ktorých obchodoch. A tak som požiadala manžela, či by mohol vo svojom pracovnom dni nájsť čas, kedy by sme sa vymenili pri dieťati.
Dohoda znela nasledovne. V stredu o 16.00 príde domov a pôjde kočíkovať do parku, kým ja vybavím, čo potrebujem.
Streda 13.30 - manžel vchádza do bytu v rukách vŕtačka, v očiach pološialené odhodlanie domáceho majstra. Z vlastnej iniciatívy začne montovať svetlo v obývačke, ktoré tam nebolo od septembra.
Super.
Snaží sa rozložiť rebrík a tvrdí, že na ňom asi chýba nejaká časť, lebo sa nedá postaviť. Pozerá na mňa, akokeby ja som mala byť tá, čo slávnostne (údajne) chýbajúcu časť vyloví spod gauča alebo čo... Odchádzam so psom v nádeji, že si poradí sám.
Po návrate už síce rebrík stojí, no manžel aj tak pracuje v previse zo schodiska. Nevadí.
Keď už to vyzerá, že práca je hotová, príde skúška správnosti. Šťukáme vypínačom hore dole, svetlo nesvieti.
Muž poznamená niečo o majstroch, ktorí nám renovovali plafón a smutne zvesí ramená. Potom sa na mňa zase pozrie a povie: "nechcela si ísť nakupovať?"
Chcela. Chcela som ísť nakupovať. Ale o 16.00. Je 14.15 a ja mám dovtedy ešte päťsto iných vecí, ktoré musím stihnúť.
Žiadny problém, hovorí, on si zatiaľ ide zdriemnuť.
Super.
Pred štvrtou naňho volám, či by sme teda mohli vyraziť. Príde a s previnilým výrazom sa ma pýta, či by som to mohla stihnúť za hodinu, lebo on si ešte dohodol pracovné stretnutie. Je mi to trochu ľúto, že sa budem zase raz musieť naháňať, no ale čo narobím.
Vojdeme do parku, dieťa zaspáva. Kráčame smerom do mesta. Zazvoní telefón. Muž, s ktorým sa má stretnúť, je už tu. Vadilo by mi, keby som ho ja pokočíkovala a on ma potom príde vymeniť?
Nevadilo. Čo na tom, že vonku je totálna kosa a už som ho kočíkovala dve hodiny doobeda? A tak chodím a kočíkujem a je mi trochu do revu z toho, že to čo chcem ja, je vždy to menej dôležité. Lebo veď ja som na materskej, tak ja mám všetok čas na svete, nie? A najsmutnejšie na tom je, že ešte aj ten čas, ktorý som nakoniec po hodine kočíkovania "získala", patril zháňaniu darčekov pre druhých. Ale to je samozrejme už môj problém, mala som si to zariadiť inak. (ako asi?)
Ked chces, aby u vas nastala zmena, nesmiest sa furt podvolit 😉