Mladá moslimka hodená do studne napospas smrti tvrdí, že ju zachránil Ježiš
„Keď moje telo hodili do studne, videla som, ako sa mi duša príšernou temnotou rúti do pekla. Zúfalo som túžila po kvapke vody, aby som uhasila svoj hlboký smäd. Vedela som, že moja duša sa nezháňa po pozemskej vode, ale po vode života, ktorou je Božie slovo.“
Mladé dievča Ramza sa narodilo zbožnej moslimskej rodine na Strednom východe a ako rástla, pozorne vnímala všetky požiadavky islamu. Jej otec bol pomerne bohatý. Mal tri manželky a 13 detí, ktorým zabezpečil kvalitné vzdelanie.
S kresťanstvom sa prvýkrát stretla v škole. Jedna priateľka, ktorej rodičia pracovali pre protestanstskú nedenominačnú evanjelickú organizáciu Bibles4Mideast, jej povedala o evanjeliu. Ramza oň však nejavila záujem.
Keď vyrástla na tínedžerku, otec ju chcel vydať za starého chlapa, ktorý už mal niekoľko žien. Počas ostrej výmeny názorov, kedy sa Ramza proti tomuto rozhodnutiu bránila, ju otec udrel stoličkou po hlave. On aj jej matka si mysleli, že ju pri tom neúmyselne zabil. Jej telo vložili do vreca, odviezli z krajiny a hodili do prázdnej studne.
Stále však bola nažive. A vtedy začala mať videnia.
„Pred sebou som uvidela evanjelium, ktoré mi dala kamarátka zo školy,“ píše. „Spôsobovalo vo mne akúsi útechu. Snažila som sa ho chytiť, no moje ruky sa ho nemohli dotknúť. To evanjelium ukázalo mojej duši cestu do úžasnej záhrady.“
Potom sa zjavil Ježiš:
„Vnútri studne stál statný, zdravý a krásny muž. V rukách držal vrece s mojím mŕtvym telom. Rozviazal ho. Rukami prešiel po mojej hlave a tele. Nato som otvorila oči, akoby som sa zobudila zo sna. Na rukách som mu videla stopy po klincoch. Bol to môj Pán, Ježiš.“
„Na rukách ma vyniesol zo studne. Povedal mi: ‚Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie‘ (Jn 11, 25).“
„Padla som pred ním na zem. So slzami radosti v očiach som mu odvetila: ‚Pane Ježišu, môj Pán a Záchranca. Zomrel si za mňa na kríži. Naozaj si vstal z mŕtvych. Som tvoja. Dôverujem v teba.‘“
„Zodvihla som hlavu a upriamila svoj pohľad na neho. Už tam však nebol. Zmizol.“
Ramza ďalej rozpráva, že o pár minút ju našiel kresťanský pár, ktorý jej povedal, že ich k nej zaviedol sám Ježiš. S ich pomocou sa zotavila. Teraz pracuje ešte s ďalšími ženami na farme a spoznáva Ježiša.
„Modlite sa,“ prosí, „za spásu členov mojej rodiny, príbuzných a všetkých ľudí Stredného východu.“
V moslimskom svete sa odohralo množstvo, azda tisícky príbehovmoslimov, ktorí zažili mystické videnia, a vďaka tomu konvertovali na kresťanstvo.
Božie cesty
Bol raz jeden starý pustovník. Žil sám, ale stále sa sťažoval na cesty, ktorými ho vedie Boh. Raz v noci mal sen. Snívalo sa mu, že do jeho domu prišiel Boží posol a hovorí: „Poď so mnou!“ Pustovník vstal a šiel.
Prišli do jedného domu a boli veľmi priateľsky prijatí. Pán domu sa im hneď s radosťou pochválil: „Dnes mám veľký sviatok. Môj dlhoročný nepriateľ sa so mnou zmieril a na znamenie priateľstva mi poslal tento zlatý kalich.“ – Keď sa na druhý deň chystali odísť, pustovník si všimol, že Boží posol tajne balí zlatý kalich do svojho batoha. Pustovníka to popudilo, ale skôr, ako začal protestovať, posol ho zahriakol: „Ticho! Také sú cesty Božie!“
Onedlho prišli do iného domu. Domáci pán bol veľký lakomec. Nadával na nevítaných hostí a urážal ich. „Musíme ísť ďalej,“ povedal posol a ešte pred odchodom dal domácemu zlatý kalich. Pustovník sa chcel ozvať. „Ticho! Také sú cesty Božie!“ zase ho predbehol jeho spoločník.
Večer prišli k chudobnému mužovi, ktorý stále nariekal, že sa mu v žiadnej práci nedarí a že ho stále prenasleduje nešťastie. „Boh ti pomôže,“ utešoval ho Boží posol. Keď však odchádzali, podpálil mu dom nad hlavou. „Tak už dosť!“ rozčúlil sa pustovník. Dostal však zase tú istú odpoveď: „Také sú Božie cesty!“
Tretí deň prišli k jednému človeku, ktorý bol veľmi neznášanlivý. Neznášal nikoho okrem svojho malého syna. Toho miloval nadovšetko. Keď sa na druhý deň ráno lúčil s hosťami, hovorí: „Nemôžem vás odprevadiť, ale pôjde s vami môj syn. Môže ísť až k lavičke, ktorou prejdete cez potok. Dávajte mi na neho pozor!“ –„Boh ho ochráni,“ povedal posol. A keď prichádzali k lavičke, zhodil chlapca do rozvodneného potoka. „Ty diabol,“ rozkričal sa pustovník, „to predsa nie sú Božie cesty!“
Vtom sa posol premenil na anjela, ktorý bol plný nebeského svetla. „Tak počúvaj!“ povedal. „Ten kalich bol otrávený. Dobrému mužovi som zachránil život, ale chamtivý lakomec sa z neho upije až k smrti. Chudák, ktorému zhorel dom, nájde pod jeho troskami poklad. Ten mu pomôže, aby sa dostal navždy z biedy. A ešte je tu sebec, ktorému som hodil do vody chlapca. Ten muž bol veľký hriešnik. Zo svojho syna by vychoval vraha. Strata chlapca ho teraz privedie k obráteniu. Vidíš, ukázal som ti niečo z Božej múdrosti a spravodlivosti. Maj v úcte jeho skryté cesty.“
A pustovník sa zobudil zo svojho sna.
Šokujúce svedectvo o prepojení predčasnej sexuálnej výchovy a potratoch
Carol Everett viedla šesť rokov interrupčnú kliniku. Počas jej kariéry bolo vykonaných 35.000 interrupcií. Jedna pacientka dokonca zomrela. Dnes je pro-life aktivistkou a ľuďom približuje ako fungoval jej "biznis“. Ozrejmuje, ako bola plánovaná sexuálna výchova pre deti a mládež, tak aby od skorého veku začali byť sexuálne aktívni. Vzápätí na to dostali nespoľahlivú antikoncepciu, pretože cieľom bolo "vyprodukovať" čím viac nechcených tehotenstiev, ktoré viedli k finančnému zisku z predaja interrupcií.
Prikladam jej svedectvo:
Modlitba svätého ruženca je silnejšia ako atómová bomba!
Hirošima - toto mesto bude v dejinách neustále spojené s totálnym zničením a nevýslovným utrpením po zhodení prvej atómovej bomby počas druhej svetovej vojny.
Bol pondelok, 6. august 1945, medzi druhou a treťou hodinou v noci. Z ostrova Tinian vyštartovalo lietadlo typu Boeing B-29 Superfortress smerom k japonskej pevnine. Hirošima mala byť vymazaná zo zemského povrchu, a tým mala byť zničená japonská vojnová moc.
Otvory bombardéra sa otvorili nad viac ako 1/2 miliónovým mestom. Všetko sa odohrávalo podľa plánu. Bolo to po prvýkrát v dejinách ľudstva, čo sa ľudia odvážili zhodiť na zem atómovú bombu. Stalo sa to ráno o ôsmej hodine a pätnástej minúte. Nepredstavitelný svetelný blesk a mesto bolo pokryté vriacim dymom, ktorý vyhadzoval budovy do vzduchu.
Obrovské mračno dymu dosiahlo za tri minúty výšku 10 000 až 20 000 metrov. Celé mesto bolo zničené. Čo zostalo, bola len tma, krv, zhoreniny, stonanie a bleskurýchle šíriaca sa hrôza.
Takto to opisuje pilot bombardéra: „Od tejto spomienky na niekoľko najstrašnejších minút môjho života sa nikdy nebudem môcť oslobodiť."
Nielen on, celý svet bol šokovaný! Hirošima zostane varovaním pre všetky časy. Existuje však ešte jedno iné, veľkorysé, nepoznané posolstvo z Hirošimy, utešujúce posolstvo nádeje: „Modlitba ruženca je silnejšia ako atómová bomba!"
Panna Mária, Kráľovna ruženca, zázračným spôsobom zachránila malé, štvorčlenné spoločenstvo pátrov jezuitov, ktorí žili na fare vzdialenej len 8 blokov domov od centra explózie. Páter Hubert Schiffer SJ, ktorý zomrel 27. marca 1982 vo Frankfurte, podal o tom ako očitý svedok svedectvo na jednom eucharistickom kongrese vo Philadelfii (USA).
Ako 30-ročný kňaz pôsobil na fare „Nanebovzatia Panny Marie" v Hirošime. Pred desaťtisícami účastníkov podal nasledujúce svedectvo:Úplne náhle, akoby medzi jedným a druhým nádychom, sa modré nebo nad Hirošimou osvietilo zaslepujúcim, neopísateľne oslňujúcim intenzívnym svetlom. Obklopovalo ma len trblietavé svetlo. Nemohol som ani vidieť, ani rozmýšľať. Na moment všetko stíchlo. Plával som v oceáne svetla, bezbranný a ustráchaný. Zdalo sa, že miestnosť prestala dýchať naplnená smrteľným tichom.
Zrazu sa ozvalo hromobitie hroznej explózie. Neviditeľná sila ma zhodila zo stoličky. Vo vzduchu ma to triaslo, hádzalo, krútilo ako list v jesennom vetre. Potom sa všetko ponorilo do tmy, do ticha, do ničoty. Nestratil som vedomie, lebo som sa snažil myslieť na to, čo sa stalo. Cítil som, že aj ja sám som v tejto totálnej tme. Ležal som tvárou k zemi na drevených troskách.
Ťažký predmet ťažil môj chrbát a po tvári mi stekala krv. Nič som nevidel a nepočul. Myslel som si, že som mŕtvy! Potom som počul svoj vlastný hlas. To bola tá najhroznejšia skúsenosť zo všetkého. Ukázala mi,že som ešte živý a vo mne rástlo strašné vedomie, že sa musela stať hrozná katastrofa! Jeden celý deň som strávil ja a moji traja spolubratia v tomto ohnivom pekle, dyme a žiarení, pokiaľ nás nenašli záchranári a nepriviedli nás do bezpečia. Boli sme síce všetci zranení, ale vďaka Božej milosti sme prežili."
Ľudsky si nikto nevie vysvetliť, prečo títo štyria jezuitskí pátri, P. Hugo Lasalle, P. Kleinsore, P. Cieslik a P. Schiffer, ktorí boli v roku 1976, v čase eucharistického kongresu ešte živí, v okruhu 1,5 km ako jediní zo státisícov prežili. Zostáva to hádankou pre všetkých expertov, prečo ani jeden zo štyroch pátrov neutrpel škody rádioaktívneho žiarenia a prečo ich dom vzdialený 8 blokov od centra explózie zostal stať, hoci všetky budovy okolo boli zničené a spálené.
Ani 200 amerických a japonských lekárov a vedcov nemohlo nájsť vysvetlenie, prečo páter Schiffer napriek všetkému žil po explózii bez následkov ešte 33 rokov, a to pri dobrom zdraví!
Na mnohé otázky počuli všetci udivení vždy tú istú odpověď: „Ako misionári sme chceli žiť v našom živote jednoducho posolstvo z Fatimy, a preto sme sa denne modlili svätý ruženec."
To je posolstvo Hirošimy prinášajúce nádej: Modlitba svätého ruženca je silnejšia ako atómová bomba.
Keď sa budeme predovšetkým my - kresťania, modliť svätý ruženec ,tak to osoží a učiní oveľa viac, ako všetky konferencie a pozemské ľudské námahy.
Kňaz Peyton povedal čosi, čo sa hodí práve sem: " Rodina, ktorá sa spolu modlí, spolu aj zostane." A to platí aj pre celu ľudskú rodinu. Dnes sa v centre novovystavaného mesta Hirošimy nachádza kostol zasvätený Panne Marii. 15 sklených okien znázorňuje 15 tajomstiev ruženca, ktorý sa tam ľudia deň a noc modlia. Biskup Fulton J. Sheen, nebohý biskup New Yorku, povedal v jednom rozhlasovom vysielaní: „Tretia svetová vojna nemusí byť, ani žiadna nebude, keď proti hrozbe atómovej bomby postavíme 'Ženu - Pannu Máriu'"!
Ruženec ochromil vraha
V roku 1978 došlo k tragickej udalosti v študentskom domove v Tallahassee na Floride. Povestný vrah Ted Bundy v ňom chladnokrvne postrieľal jeho obyvateľky. Keď ho potom chytili a odsúdili na trest smrti, za duchovného sprievodcu pred popravou si zvolil neskoršieho biskupa Williama Kerra. Williama Kerra ešte ako farára raz v noci zavolala polícia k zomierajúcim študentkám, ktoré vrah postrieľal. Našiel ich mŕtve alebo polomŕtve na dlážke v ich izbách, s výnimkou jednej, ktorá všetko prežila bez pohromy. Keď udelil pomazanie chorých zomierajúcim, policajt ho požiadal, aby sa od tej, ktorá to všetko prežila, dozvedel, ako k tomu došlo. Študentka bola ochotná hovoriť o tom iba pred kňazom.
Pátrovi Kerrovi povedala, že skôr, ako odišla na univerzitu, musela sľúbiť svojej matke, že sa bude každý deň, skôr ako pôjde spať, modliť ruženec, aby ju Panna Mária ochraňovala. Ruženec sa mala modliť, aj keby mala pri tom zaspať. Presne to sa stalo onoho dňa. Keď Ted vtrhol do jej izby, aby ju zabil, vo svojich rukách ešte pevne držala ruženec.
Vrah neskôr priznal pátrovi Kerrovi, že keď otvoril dvere, nebol schopný urobiť ďalej ani krok. Musel pustiť zbraň a dať sa na útek.
Taká veľká bola sila ochranného plášťa Panny Márie. A taká veľká bola múdrosť matky, keď spolu s ružencom dala dcére do rúk silnú zbraň, ktorá jej zachránila život.
Velmi zaujimave #svedectvo:
Budhista vstal z mŕtvych, aby hlásal evanjelium
V roku 1998 zomrel jeden budhistický mních patriaci k barmskej etnickej väčšine. O niekoľko dní sa konal obrad, pri ktorom malo byť jeho telo tradičným spôsobom spopolnené. Telo už bolo stuhnuté s očividnými známkami začínajúceho rozkladu. Bol nepochybne mŕtvy. Stovky jeho mníšskych kolegov a jeho príbuzných sa zhromaždili, aby sa zúčastnili obradu. Vo chvíli, kde mala byť jeho mŕtvola spopolnená, sa mních posadil a začal kričať. Kričal na zdesených smutných hostí: „Všetko je lož! Všetko je lož! Hovorili sme lži! Videl som našich praotcov ako horia, sú mučení v horiacom jazere! Videl som tam Budhu a všetkých slávnych budhistických učiteľov. Všetci sú v ohnivom jazere!“ Mních začal naliehať: Musíte poslúchnuť kresťanov! Kresťania sú jediní, ktorí poznajú pravdu!“
Niet divu, že táto udalosť šokovala celú oblasť. Viac ako 300 budhistických mníchov sa stalo kresťanmi a začalo prijímať učenie Ježiša Krista. Vzkriesený muž pokračoval v naliehaní, aby všetci uverili v Ježiša Krista, pretože On je jediný pravý Boh. Záznam mníchovho svedectva bol nahratý na kazety a distribuovaný medzi obyvateľstvo Myanmaru. Mních však na seba veľmi obrátil pozornosť budhistickej hierarchie a bol vládnymi úradmi zatknutý. Od tej doby o ňom už nikto nepočul. Pravdepodobne bol zabitý a umlčaný. Počúvanie nahrávky mníchovho svedectva sa stalo vážnym priestupkom a úrady sa snažia, aby bolo toto svedectvo zahladené.
Uvedené svedectvo je pravdivou historickou udalosťou vyjadrujúcou to, kto je v pekle. Je tam ten, kto prežil falošné osvietenie a uveril klamstvu, že všetko je jedno, neklaňal sa Pravému Bohu, ale spoliehal sa na seba, svoje schopnosti a išiel po ceste seba spasenia.
Ďalšie svedectvo nám poskytuje svätý František Xaverský, ktorý po trojdňovej diskusii s budhistickými mníchmi v Japonsku prehlásil, že diskusia je úplne bezvýsledná, za nimi a za celým týmto lživým systémom sú totiž démoni.
Podobnú skúsenosť mal v súčasnej dobe istý kresťanský pastor zo Soulu v Južnej Kórei: „Japonci, ktorí chceli prijať Pána Ježiša, boli niekým držaní. Keď ale sadli do lietadla a opustili teritórium Japonska, všetci sa v lietadle otvorili Duchu Božiemu, prijali Pána Ježiša a mnohí začali už tam hovoriť novými jazykmi.“ Toto potvrdzuje pravdu Písma: „Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach.“ (Ef 6,12)
Zhrnutie:
a.Budhizmus odmieta Boha Stvoriteľa i Ježiša, jediného Vykupiteľa, ktorý je jednej podstaty s Otcom.
b.Popiera večnosť neba, pekla, Boží súd, hriech a nesmrteľnosť ľudskej duše a samotnú dušu ako takú.
c.Reinkarnácia je spojená s relativizmom, ktorý popiera dobro a zlo, pravdu a lož. Človek je zbavený zodpovednosti za tento život falošnou možnosťou prevtelenia po smrti! To je veľký podvod.
Budha na konci svojho života vyznal: „Hľadám ešte stále pravdu.“
Pravda však nie je v seba „spasiteľných“ a seba zbožšťovacích pohanských meditatívnych praktikách, pretože skrze ne nepôsobí Duch Svätý, ale duch smrti a antikrista. Toto je cesta skazy a večnej smrti. Skutočná pravda spočíva v tom, že si človek uvedomuje svoju biedu a hriešnosť pred Bohom, robí pokánie a necháva sa viesť Božím hlasom, ktorým k nám Boh prehovoril vo svojom Synovi, Ježišovi Kristovi. Iba Ježiš nám skutočne dá spásu a odpustenie hriechov. On povedal: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho." (Jn 14, 1-2.6-7).
http://www.spolocnostsbm.com/clanky/listy/svede...
A tu je prepis z kazety, ktoru dany mnich nahral:
MRTVY BUDHISTA VSTAL A ZACAL KAZAT JEZISE KRISTA - pribeh z roku 1998 Vypravec na magnetofonove pasce zacina vypravet: "Jmenuji se Athet Pyan Shinthaw Paulu. Jsem ze zeme Myanmar (stat Barma lezici v Asii - pozn.).. Narodil jsem se v roce 1958 ve meste Bogale, v delte Irrawaddy, na uzemi Barmy. Moji rodice, kteri se stali budhisty tak, jako mnoho lidi v Barme, mi dali jmeno Thitpin (v cestine "Strom" pozn.) Kdyz mi bylo osmnact let, byl jsem poslan do budhistickeho klastera, abych se stal novicem Kdyz mi bylo devatenact let a tri mesice, bylo to v roce 1977, stal jsem se mnichem. Predstaveny klastera mi dal nove budhisticke jmeno, coz je v nasi zemi zvykem. Od toho okamziku jsem se jmenoval U Nata Pannita Ashinthurlya Jmeno klastera, ve kterem jsem zil, bylo Mandalay Kyalkasan Kyaing. Predstavenemu klastera rikali U Zadila Kyar Ni Kan Sayadaw, U Zadilla byl jeho titul. Byl to v te dobe nejznamejsi budhisticky mnich na celem uzemi Barmy. Kazdy ho znal. Byl hluboce obdivovan mnoha lidmi a uznavan jako velky ucitel. Rekl jsem "byl", protoze v roce 1983 nahle zemrel pri tragicke dopravni nehode. Kazdeho jeho smrt sokovala. V te dobe jsem byl mnichem sest let." "Muj mnissky zivot bezel dal do te doby, nez jsem velmi vazne onemocnel. Byl jsem v te dobe v Mandalay a museli me vzit do nemocnice na osetreni. Doktori mi delali nejake testy a rekli mi, ze jsem soucasne dostal zlutou horecku a malarii! Asi po jednom mesici pobytu v nemocnici se muj stav zhorsoval. Doktori mi rekli, ze neni zadna sance, abych se uzdravil a pripravovali me na to, abych se smiril se svou smrti. Kdyz me propustili z nemocnice, vratil jsem se do klastera, kde se o me ostatni mnisi starali. Byl jsem stale slabsi a slabsi a upadal jsem do bezvedomi. Pozdeji jsem se dovedel, ze jsem byl tri dny mrtvy. Moje telo se rozkladalo a zapachalo a srdce mi prestalo bit. Moje telo pripravili na pohreb a podrobili tradicnimu budhistickemu ocistovacimu ritualu." Paulu se dostal k branam pekla, kde uvidel "hrozne, horici jezero" pote co prosel rovinatou plani a rekou. Nebyl si jisty, ze to bylo peklo, "dokud jsem neuvidel Jamu, krale pekla (Jama je jmeno pripisovane krali podsveti v mnoho kulturach po cele Asii). Jeho tvar vypadala velmi hrozive a velmi jsem se bal. Tresouci jsem se zeptal na jeho jmeno. Odpovedel mi: ´Jsem kral pekla a Nicitel´." Paulu dale rika, ze kral pekla mu rekl, aby se podival na horici jezero. Tam uvidel predstaveneho, U Zadila Kyar Ni Kan Sayadaw, ktery zemrel pri autonehode v roce 1983. Jama mu rekl, ze mnich je v pekle, protoze neveril Jezisi Kristu. Take v pekle uvidel Gautamu Buddhu (zakladatel budhismu pozn.), protoze neveril v jednoho vecneho Boha (budhismus ve sve podstate Boha nema pozn.). Paulu take rekl, ze uvidel Aung San, revolucniho lidra Barmy, otce dnesniho opozicniho lidra, Aung San Suu Kyl. Barmsky hrdina tam byl "protoze pronasledoval a zabijel krestany, ale hlavne protoze neveril Jezisi Kristu." Po tom, co videl starozakonniho Goliase, mnoho bohatych i chudych lidi, bylo Pauluovi receno, ze jeho jmeno neni na seznamu tech, co maji zustat, byl se zde jen podivat, a bylo mu receno, aby se vratil zpatky pres reku a plan. Obratil se a sel podel male, uzke cesty, ktera byla pro ty, kteri uverili Jezisi Kristu. Kdyz sel po ni asi hodinu, jeji povrch se zmenil ve zlato a pred sebou uvidel bile obleceneho muze. Muz se mu predstavil jako "ten, kdo ma klic do nebe" Jeho jmeno bylo Petr. Petr mu ukazal jak Buh stvoril Adama a rekl mu: "Ted vstan a jdi zpatky odkud jsi prisel. Mluv k lidem, kteri uctivaji Budhu a klani se socham. Rekni jim, ze musi jit do pekla, jestlize se nezmeni. Ti, kteri stavi chramy a sochy, tam take budou muset jit. Ti, kteri obdarovavaji mnichy, aby pro sebe neco ziskali, pujdou do pekla. Vsichni, kteri se modli k mnichum a rikaji jim ´Pra´ (svaty titul mnichu pozn.), pujdou do pekla. Ti, kteri zpivaji (duchovni pisne, mantry, modlitby pozn.) a svymi ritualy jakoby obzivuji sochy, pujdou do pekla. Vsichni, kteri neveri Jezisi Kristu, pujdou do pekla." "Petr mi rekl, abych se vratil zpatky na zemi a svedcil lidem o tech vecech, ktere jsem videl. Take rekl: ´Dostavas nove jmeno. Od teto chvile se budes jmenovat Athet Pyan Shinthaw Paulu (´Pavel, ktery se vratil zpet do zivota´)´." Po tom, co ho Petr pustil zpet na zemi, zacal "jsem slyset narikani a plac. Slysel jsem, jak moje matka krici: ´Muj synu, proc jsi nas ted opustil?´ a take jsem slysel jak jini lide narikaji. Uvedomil jsem si, ze lezim v rakvi. Zacal jsem se hybat. Muj otec a matka zacali kricet: ´Je zivy, je zivy!´. Lide, kteri byli o kousek dal, mym rodicum neverili. Polozil jsem ruce na dno rakve a naprimil se. Mnoho lidi strnulo hruzou. Zacali kricet: ´Je to duch!´ a utikali pryc, jak nejrychleji mohli. Ti, kteri zustali, mlceli a trasli se. Vsiml jsem si, ze lezim v zapachajici tekutine a telnich vymescich, ktere by se vesly do tri a pul hrnku. Byla to tekutina, ktera se vylucovala z meho zaludku, zatimco me telo lezelo v rakvi. To vse byl duvod, proc lide vedeli, ze jsem byl mrtvy. V rakvi byla tabule z umele hmoty pripevnena na drevo. Ta tam byla proto, aby zadrzovala telesne tekutiny, protoze mnoho mrtvych tel vylucuje stejne tekutiny, tak jako to moje. Pozdeji mi rekli, ze za chvili by me byli spalili v ohni. Ihned jsem zacal mluvit o tech vecech, ktere jsem videl a slysel. Lide byli udiveni. Rekl jsem jim o lidech, ktere jsem videl v ohnivem jezere a rekl jsem jim, ze pouze krestane znaji pravdu a ze nasi predkove ji odmitali tisice let! Rekl jsem jim, ze vsechno, v co verime, je lez. Lide byli sokovani, protoze vedeli, co jsem za mnicha a jak jsem byl horlivy ve vyucovani budhistickeho uceni. Kdyz v Barme nekdo zemre, jeho jmeno je napsano na rakvi. Kdyz zemre mnich, jmeno mnicha, jeho vek a pocet let, kdy jako mnich slouzil je napsano na rakvi. Pocitalo se se mnou jako s mrtvym, ale jak vidite jsem zivy! Asia Harvest (tj. organizace ´Asijska sklizen´- pozn.) pripojuje k tomuto pribehu dodatek: Od te doby co ´Pavel, ktery se vratil do zivota´ prozil tento pribeh, zustava vericim v Pana Jezise Krista. Barmsti pastori (knezi pozn.) nam rekli, ze privedl mnoho jinych budhistickych mnichu k vire v Krista. Jeho svedectvi je na prvni pohled velmi nekompromisni. Kvuli tomu, ze jeho zprava utoci na mnoho lidi, kteri nechteji prijmout, ze je jen jedna Cesta do nebe, Pan Jezis Kristus. Navzdory velkemu odporu, jeho zazitek byl pro nej tak skutecny, ze nezmenil stanovisko. Po mnoha letech budhistickeho mnisstvi jako prisny nasledovnik budhismu, nahle po jeho vzkriseni zacal kazat viru v Jezise a nabadal jine mnichy, aby se vzdali falesnych bohu a zacali naplno nasledovat Jezise Krista. Predtim, nez onemocnel a zemrel, se nikdy s krestanstvim nesetkal. Vsechno, co poznal behem tech tri dnu, co byl mrtvy, bylo pro nej uplne nove. Aby to sdelil co nejvice lidem, zacal tento novodoby Lazar sirit audio a videokazety se svym pribehem. Policie a budhisticti predstavitele v Barme vydali prikaz ke shromazdeni a zniceni techto zaznamu. Pribeh, ktery jsi prave precetl, byl prelozen z jedne z techto kazet. Bylo nam receno, ze je dost nebezpecne, aby obyvatele Barmy meli tyto kazety u sebe. Diky svemu statecnemu svedectvi byl nejmene jednou ve vezeni, kde ho policie chtela umlcet. Po jeho propusteni zacal opet mluvit o vecech, ktere videl a slysel. Nikdo nevi, kde v soucasnosti je. Jeden barmsky informator nam rekl, ze je ve vezeni a muze byt mrtvy, zatimco jiny informator tvrdi, ze je v soucasnosti propusten a pokracuje v kazani.
Všetkým prajem požehnané a pokojné prežitie vianočných sviatkov, aby vo vašich srdciach vládol Kristov pokoj, láska a Božia milosť po všetky dni.
Keď aj bezmocnosť je bezmocná10.12.2018 o 23:32
Poukazovať na nesystémové riešene sociálnej a životnej situácie rodín s postihnutými deťmi je ako boj s veternými mlynmi alebo kto nezažije neuverí. Dnes je skrz našu krajinu vystavené takejto "rozprávke" tisíce rodičov.
Priatelia moji, dnes som sa po dlhom čase rozhodla napísať ďalší blog a nie len taký obyčajný...rovno rozprávku. Rozprávku podľa skutočnej udalosti ale osoby a obsadenie meniť nebudem, lebo ľudia sa aj tak nezaujímajú jeden o druhého a teda nepredpokladám, že hlavnú postavu bude niekto reálne hľadať.
Takže klasický začiatok “Kde bolo tam bolo, žila si na najväčšom prešovskom sídlisku jedna mamka Sylvia so svojimi dvoma pokladmi. Dievčatko a chlapček dostali do vienka čosi viac ako bežné detičky. Autizmu a ťažkú psychomotorickú retardáciu. Ťažké na prečítanie a nieto, ešte tak na žitie. Ale žili, ako vedeli, zo dňa na deň, z mesiaca na mesiac. Otec detí sa k nim nepriznal a tak ani povinný „desiatok“ neplatil a tak sa mamka aj s deťmi ako mnohé iné slovenské mamky s deťmi z mesiaca na mesiac tešili kedy im prídu na účet tie neskutočne vysoké príspevky na opatrovanie a rodinné prídavky, lebo toto bol ich jediný príjem. Z toho musia uhradiť byt, stravu, cestovné...tu aj prestanem...lebo na nič iné z tých štedrých dávok nevychádza, a tak sa nejaké opravy bytu, hračky pre deti, či nedajbože nejaké terapie a plienky navyše už nekonajú.
Tu by si každý súdny človek povedal, och Bože, ako takto niekto môže žiť? Čo nejde matka do práce ? kde je sakra Vilo Rozboril? Tu je odpoveď veľmi krátka a jednoduchá. Sylvia je skromná a hrdá. Nechcela aby celé Slovensko zalamovalo rukami ako chúďatá žijú a na pár dní sa mali dobre a potom sa zas vrátili do reality, a čo sa práce týka na pár hodín čo sú jej špeciálne deti v škole, ju nikto nezamestná. A tých dní kedy sú obaja v škole a ona má voľnú chvíľku je ako šafranu.
Už by to chcelo happy end, však ? princa na koni, ktorý ich bude milovať, postará sa o ťažko postihnuté cudzie deti a Sylvii bude oporou a splneným som...... no život tejto matky je iný level.
Je tomu už nejaký týždeň čo Sylviu, ktorá bola sama doma s deťmi postihla mozgová príhoda. Ostala ležať na chodbe. Nehybne, bez pomoci dva dni. Deti okolo nej pobehovali, skákali, kakali i hladovali...nevedeli jej nijako pomôcť. Skrz ich diagnózu nemali ani tušenia čo sa deje a čo s tým.
Z bezvedomia sa prebrala po 2 dňoch a paralyzovaná sa snažila upútať pozornosť susedov. Búchaním, kričaním čo ale najprv nemalo veľký význam, pretože z ich bytu sa takéto zvuky ozývali bežne. Veď viete, deti. Ale nakoniec sa podarilo. Suseda zavolala pomoc a Sylvia sa zrazu ocitla v prešovskej nemocnici. A deti v detskom domove...nie v prešovskom...až hen niekde takmer na strednom Slovensku.
Aj tu sa už silo pýta „a všetko sa na dobre obrátilo“ ale nie nie Sylviina nočná mora pokračuje.
Matka na opatrovateľskom príspevku, ktorej deti sú detskom domove a ona v nemocnici však nemá nárok na príspevok na opatrovanie ani na nemocenské dávky a z nemocničného lôžka ani na iné sociálne dávky.....a tak ostala bez detí a bez akéhokoľvek príjmu v nemocnici, kde si treba doniesť aj toaletný aj lyžičku, aj teplomer....a možno o chvíľku aj lekára.
Happy end sa nekoná...Sylvia pomaly ale isto príde aj o bývanie a trvalý pobyt....pretože bude neplatič. V nemocnici jej síce zachránili holý život, nebude sa mať kam vrátiť. Bude na vozíku, bude mať veľké problémy postarať sa sama o seba a nie to ešte o svoje dve postihnuté deti...teda prišla o deti...a ak prídete o deti...prídete o život....prídete o dušu...prídete o srdce....a tak sa predsa žiť nedá a teraz je už tej rozprávky koniec.
EDIT : 16.12.2018 Po mnohých otázkach čitateľov ako je možné pomôcť Sylvii a deťom som sa rozhodla v spolupráci s OZ Stačí chcieť vyzbierať rodine finančné dary - nie je to oficiálna zbierka - jej vybavenie trvá trošku dlhšie. OZ poskytlo svoj transparentný účet na ktorý môžu záujemcovia poslať DAR. O použití financií rada znova napíšem. Ďakujem všetkým, som milo prekvapená reakciami.
Ak niekto chce pomoct, tak v clanku je aj c. Uctu
https://sarossyova.blog.sme.sk/c/498012/ked-aj-...
Čakala som na smrť môjho dieťaťa a dostala som zázrak
17. decembra 2018
Namiesto chystania šatočiek a výberu kočíka som sledovala, ako sa moje telo mení a plakala pred zrkadlom. Najhoršia udalosť ma čakala – najskôr ďalšie testy a potom smrť môjho dieťaťa. Premýšľala som, čo cítila Panna Mária? Mohla vedieť, že Syn, ktorého nosí pod srdcom zomrie? A zomrie na kríži?
Tehotenstvo, čas čakania na príchod nového života by mal byť šťastný a pokojný. Každá matka sa pripravuje na stretnutie o 9 mesiacov, aby sa stretla s dieťaťom tvárou v tvár. Televízia a noviny sú plné usmievajúcich sa žien v požehnanom stave, ktorým odborníci radia, ako sa pripraviť na pôrod.
Je škoda, že tie isté médiá sotva hovoria o tom, ako žiť v mieri a nádeji, keď život, ktorý sa nosí pod srdcom, môže predčasne skončiť. Keď lekári nedávajú šancu žiť, naznačujú potraty a neexistuje žiadny znak toho, že by sa tehotenstvo skončilo očakávaným spôsobom a nakoniec by ste si svoje zdravé a živé dieťa mohli pritúliť na srdce.
Paulina, matka trojročnej Maji sa rozhodla podeliť o svoje svedectvo ťažkého tehotenstva, vieru v Božiu ochranu a zázrak života a zdravia svojej dcéry.
Srdce môjho dieťaťa
Boh je a bol veľmi dôležitý v našich životoch. Snažíme sa žiť tak, aby nás Jeho prítomnosť každodenne sprevádzala v tom, čo robíme a prežívame. Tiež som plánovala tehotenstvo s využitím prirodzených metód plánovania rodiny. Našťastie som rýchlo otehotnela, hoci lekári mi predpovedali problémy kvôli nepravidelnému cyklu.
Sľúbila som, že dodržím svoj zvyk každodennej modlitby ruženca aj keď budem čakať dieťatko a obetujem ho vždy zaň. Táto forma modlitby bola vždy blízko mňa, pretože mi umožnila premýšľať o tom, čo leží na mojom srdci a cítiť pokoj ochrany Božej Matky.
Veľmi som potrebovala cítiť pokoj priamo od Márie, pretože od začiatku môjho tehotenstva začali problémy. Po prvé oddelenie placenty, potom neistota gynekológa na ultrazvuku, ktorý povedal, že srdce môjho dieťatka bije slabúčko za hrudnou kosťou a je umiestnené v akomsi veľkom ložisku z pupočnej šnúry.
Čo si myslela Panna Mária?
Spomínam si na deň, keď ma mama upokojila s tým, že sa všetko absorbuje (pretože to bola tiež možnosť), a že všetko bude v poriadku a ako som ja pozerala na obrázok z ultrazvuku, plakala a premýšľala ako taká veľká vec môže zmiznúť! Najhoršie zo všetkého bola neistota toho, čo sa stane ďalej, čakanie na ďalšie výsledky a potom na smrť môjho dieťaťa.
Je možné pripraviť sa na takúto vec? Premýšľala som, čo cítila Panna Mária? Mohla by vedieť, že Syn, ktorého čaká zomrie? A zomrie na kríži?
Čakala som na ďalšie diagnózy, návštevy, vyšetrenia, konzultácie a neustále plakala.
Modlitba a čakanie na smrť dieťaťa
Tento ťažký čas mi pomohla prežiť rodina, priatelia a moja viera, nie lekári alebo psychológovia. Aj keď som bola plná strachu, modlitba mi dala a stále mi dáva pocit istoty, že bez ohľadu na to čo sa stane, s Božou pomocou to zvládnem.
Najprv som sa modlila k svätej Rite, patrónke beznádejných záležitostí, žiadajúc o príhovor za zázrak uzdravenia pre moju nenarodenú dcérku.
Ale keď mi kardiológ oznámil, že srdce nášho dieťaťa spomalilo na 30 úderov (namiesto 120) čas sa zastavil, potom som už nečakala na zázrak. Prosila som Boha, aby naše malé dievčatko netrpelo a radšej, aby si ho vzal k sebe, aj keď by sa moje srdce zlomilo na tisíc kusov a nikdy by sa už nezložilo v jeden celok.
Samozrejme bolo tu pokušenie ukončiť tehotenstvo a rozprávala som o tom so svojím manželom, unavená zo zlých informácií, nedostatku akejkoľvek nádeje. Všetko a všetci naznačovali, že náš milovaný anjel odíde.
Vďaka Bohu!
Ale Boh to chcel inak. Neviem a nikdy nepochopím prečo. Možno preto, že vedel, aká som slabá, videl môj plač, pochybnosti, dilemy? Alebo možno preto, že vedel, že by som vedela niesť bremeno starostlivosti o postihnuté dieťa a získala pre neho slušný život?
Prvý zázrak sa stal, keď sa jej srdcový tep stabilizoval . Mysleli sme si s mojím manželom, že Boh nám dáva znamenie, že Maja chce žiť, chce byť s nami, chce nás vidieť, cítiť, byť s nami. Spomínam si, že som cítila zármutok voči Bohu, čo to dieťa chce odo mňa, prečo ma len nedávno chcelo opustiť a rozlúčiť sa so mnou a potom chce žiť. Bola som strašne zmätená, ale jasne sme sa rozhodli bojovať za Maju.
Keďže Boh jej dal šancu, rozhodli sme sa ju využiť a začali sa za Maju modliť prostredníctvom príhovoru Svätého Jána Pavla II.
Keď sa Maja narodila, stretli sme sa s ďalším svätým, svätým Šarbelom. Dostali sme jeho olej, Maja dostala sviatosť pomazania chorých, Božia milosť sa naplnila a stav našej dcéry sa začal výrazne zlepšovať.
Hoci to bolo stále ťažké, mali sme čoraz väčšiu silu a sebaobranu v boji o zlepšenie jej stavu a uľahčenie normálneho fungovania. Maja má dnes už tri roky a je plná úsmevu a energie dievčatka jej veku, ktorá sa nelíši od ostatných detí (možno až na jazvy na žalúdku a krku). Chvála Bohu, ktorý chápe všetky bolesti a zmätky v našich životoch!
Zdroj: aleteia.org, Obrázok: Pixabay
A že zázraky neexistujú.
Socha Panny Márie zostala po požiari zázračne neporušená
Obrovský požiar na vojenskej základni neďaleko Madridu zachvátil a zničil všetko okrem malej sochy Lurdskej Panny Márie a okolitej vegetácie okolo sochy.
Tieto udalosti sa uskutočnili na vojenskej základni El Goloso, ktorá sa nachádza v blízkosti španielskeho hlavného mesta, sídla národnej obrany, pešej brigády „Guadarrama.“ Podľa niekoľkých španielskych spravodajských stránok vrátane „Infovaticana“ a „Religión en Libertad“ oheň, ktorý vypukol nebolo dlhšie možné dostať pod kontrolu a spálil veľké územie na základni.
Akonáhle boli plamene uhasené, na prekvapenie vojakov priamo uprostred spálenej oblasti stála socha Panny Márie z Lúrd – úplne nepoškodená! A čo viac, vojaci boli šokovaní, že tráva v blízkosti sochy nebola dotknutá plameňmi a že je dokonca stále obklopená vázami plnými kvetov, taktiež neporušenými akoby plamene rešpektovali priestor okolo sochy.
Oheň vypukol 30. júla, uprostred horúčav, ktoré postihli Španielsko. Vojaci si nedokázali vysvetliť, prečo sa socha nepoškodila a rovnako ani to, že kvety pri soche Panny Márie zostali rovnako svieže, nevysušené teplom, nespálené. Príbeh sa rýchlo šíril prostredníctvom sociálnych sietí, pričom mnohí v udalosti videli podvod, ale ďalšie vyšetrovania rozptýlili všetky možné pochybnosti. Na fotografiách je možné ľahko vidieť, že krajina je úplne spálená, s výnimkou sochy a jej okolia.
Niektorí vojaci na základni netušili, že v ich záhrade je socha Panny Márie. Avšak mnohí, ktorí mali zvláštnu oddanosť matke Márii, sa často odporúčali pod jej ochranu a trávili pri jej soche čas v modlitbách. Spomínaná socha sa zúčastnila aj oficiálnych ceremoniálov na vojenskej základni.
Vyšetrovanie miestnych orgánov je dostatočné na objasnenie prirodzených aspektov udalosti. Existujú však skutočnosti, ktoré ľudské vedomosti nemôžu pochopiť, ale viera ich vysvetľuje.
Tento príbeh odhaľuje špeciálnu ochranu Panny Márie a každý sa môže z neho poučiť a povzbudiť. Môžu sa vyskytnúť neočakávané udalosti, ktoré spôsobia „požiar“ svetu plnému hrozieb a zla. Panna Mária však prechádza cez ne, nebojácne a nedotknutá. A tí, ktorí veria, aj keď sú často menšinou zdiskreditovanou neveriacou väčšinou, budú uznaní ako milované deti v nebesiach.
Ikona Pána nezhorela
Gréckokatolícky kostol v Knoxville vo východnej časti Spojených štátov zachvátili plamene v deň sviatku Kristovho vzkriesenia v nedeľu skoro ráno v roku 2015. Po tom, ako sa farníci zhromaždili, aby vyčistili chrám, našli ikonu, ktorá sa nespálila.
Je zrejmé, že sila tepla bola taká veľká, že sklo pokrývajúce ikonu sa roztavilo, ale ikona zostala úplne nepoškodená. Je to zázračná udalosť! Chrám sa musí opätovne obnovovať, ale Boh je nepochybne s domácimi!
Troy Stavros, ktorý ikonu písal hovorí:
Táto ikona je písaná na drevo a na jeho spálenie stačí teplota 230 stupňov Celzia. Samotné sklo sa topí pri minimálnej teplote 1500 stupňov Celzia! Táto ikona teda musela vydržať takúto teplotu. Vedecké vysvetlenia to nemôžu vysvetliť. Fyzicky to nie je možné. Samotné drevo maľované farbami by malo byť úplne spálené alebo zčernalé od ohňa a dymu. Ale táto ikona Pána bola zachovaná od akýchkoľvek následkov ohňa. Naozaj niet slov na vysvetlenie! svedčí Nikolas Nelson, lekár a člen farnosti.
Svedectvo pátra Jacquessa Verlinda o podceňovaní praktík, ktoré sa zdajú byť neškodné, v skutočnosti sú však mimoriadne nebezpečné.
Páter Jacquess Verlinde je teraz kňazom, predtým však bol guru. Ako žiak mal mimoriadne nadanie, preto zmaturoval už ako pätnásťročný. Promovali ho v dvadsiatich štyroch rokoch. Začas pracoval ako nukleárny chemik. Keď sa roku 1968 náhodou stretol s Maharišim Mahešom (TM), jeho život sa radikálne zmenil.
Svojho guru Verlinde nasledoval najprv do Španielska, potom do Indie. V rokoch 1971 až 1974 s húževnatosťou špongie nasával do seba učenia najväčších hinduistických majstrov. Praktizoval jogu a iné techniky, ktoré sľubovali, že človek vchádza do božstva a dosahuje dokonalosť. Mesiace prežil takmer bez spánku a jedla v meditácii. Dosiahol samádhí - posledný stupeň jogy, zjednotenie so sebou samým - ako niečo fascinujúce, ale neprinieslo mu to pocit šťastia. Za všetko obsahujúcim vesmírom pocítil nesmiernu prázdnotu. Nikto tam nie je. Zmizlo tam aj jeho vlastné ja. Do osamelosti sa ozvalo volanie: „Moje dieťa, ako dlho ma ešte necháš čakať?" Spoznal v ňom Kristov hlas a vrátil sa domov do Bruselu.
Odvtedy sa začal jeho - ako sa domnieva - nový život. Každodenná svätá omša, modlitby, ale naďalej aj kyvadielko či iné paranormálne praktiky. Sám seba pociťoval ako loptu okultných síl, a to aj napriek tomu, že praktizoval kresťanstvo. Ešte raz urobil obrat, tentoraz s radikálnym nasmerovaním na Boha, ktorému odovzdal všetky svoje paranormálne schopnosti a stal sa slobodným. Jeho uzdravovanie však trvalo dlhšie. V roku 1983 ho vysvätili za kňaza. Nasledoval život v tichosti a adorácii, vydával svedectvo. Roku 1990 sa k nemu pripojili študenti a založili spoločenstvo Famille de Saint Joseph (Rodina sv. Jozefa). Pretože páter Verlinde v minulosti tak hlboko prepadol okultizmu, ustavične varuje pred koketovaním s rôznymi ponukami New Age.
Číročisté modloslužobníctvo
Jacquess Verlinde vydal svedectvo o tom, čo prežil: „Niet akýchkoľvek pochybností o tom, že človek vychádza z takýchto skúseností ako psychický vrak. Nedomnievajte sa teda, že môj dnešný stav nastal mesiac po tom, čo som prerušil svoje ezoterické skúsenosti. Denne sa stretávam s mnohými hlboko zranenými mladými ľuďmi. Musia prekonať dlhú cestu, kým sa vnútorne uzdravia a oslobodia. Len tak ich možno postupne oslobodzovať od ich závislosti. Kto sa vydá na túto cestu hoci len prostredníctvom malých krokov - začína napríklad troškou jogy, potom sa pohrá so špiritizmom a s okultizmom, nechá sa zasvätiť do ezoteriky - taký človek po kvapkách prijíma jed. Nemožno zabudnúť ani na to, že indické mantry, ktoré dostane, sú menami božstiev. (V príručkách jogy je uvedené, že mantra je slovná formula na zvukovú vibráciu.) Teda transcendentálnu meditáciu nemožno pestovať neutrálne. Keby som vám zo sanskritu (staroindického jazyka) prekladal texty, ktoré človek ustavične opakuje, tak by ste vedeli, že to znamená: klaniam sa pred tým a tým božstvom a vzývam ho. Je to číročisté modloslužobníctvo, aj keď sa to robí neuvedomele! Okrem toho ten, kto vás uvádza pri iniciačnom obrade, vo vašom mene obetuje niekoľko predmetov (ryžu, kadidlo, plody), ktoré majú hlboký symbolický význam. Prostredníctvom nich sa človek odovzdáva týmto božstvám. Spomínam si na jednu takmer fyzickú skúsenosť počas iniciácie. Istú osobu niečo, čo vychádzalo z obrazu, ktorý má pri ceremoniáli svoju úlohu, doslova hodilo na zem a podmanilo si ju. Chcel by som teda celkom vážne dať otáznik nad praktikami jogy, mantrami a inými východnými rituálmi, ktoré sa pestujú v kresťanskom prostredí.
Nepodceňujte okultné praktiky
Teraz by mohol niekto namietať, že som netolerantný, avšak na základe vlastných skúseností nemôžem hovoriť inak. Možno boli moje skúsenosti extrémne, ale práve to je ich prednosť - pomáhajú otvárať oči. Kto len trošku „robí" jogu, ten ani nezbadá, že vykročil na nebezpečnú cestu, na ktorej koniec sa ani nechcel dostať. Nemožno praktizovať nijakú z týchto techník, ktoré z nás robia médiá kozmických energií, a ostať pritom neporušený. Tieto techniky sú naozaj účinné, a to rovnako v malých, ako i vo veľkých dávkach. Ich účinnosť je v tom, že otvárajú človeka a robia ho médiom, čo má opäť za následok, že človek je postihnutý bytosťami, s ktorými je lepšie nesympatizovať. Mnohí považujú toto varovanie za prehnané, ale mne sa to, žiaľ, dennodenne potvrdzuje pri duchovnom sprevádzaní mladých, ktorí sú na takéto pokusy veľmi vnímaví. Táto vnímavosť súvisí s dnešným podceňovaním okultných praktík a iniciácií, ktoré sa uskutočňujú v rámci New Age (hnutia Nového veku). Zahŕňajú v sebe hinduistické techniky, praktiky čínskej religiozity, ale aj okultné praktiky, od magnetizmu po channeling (cesta „zdelenia"). S tým všetkým súvisia metódy tzv. nenásilnej medicíny, ale aj iniciačné praktiky ezoterických škôl. Každý tu nájde v rámci takejto bohatej ponuky niečo pre seba: nenásilnú medicínu, ekológiu, prírodné liečiteľské procedúry, jednoducho je to dobre zásobený obchodný výklad.
Lenže väčšinou sa pri tom nezostáva. Človek krok za krokom ide ďalej. Skôr či neskôr sa dostane k relaxačným technikám. Tie azda vedú k pokročilej joge, ku koncentračným cvičeniam, alebo k metódam na ovládanie psychiky. A človek je postupne vedený nielen k ovládaniu vlastnej psychiky, ale aj iných ľudí vo svojom okolí. S najlepším úmyslom zakotví pri bielej mágii.
Nie sú iba dobrí anjeli
Podľa môjho názoru nebezpečenstvo spočíva v tom, že človek sa stáva médiom, a to pomocou techník, ktoré ho otvárajú kozmickým energiám. Samozrejme, musím odpovedať na otázku, ktorá sa tu ihneď natíska: prečo by mali byť tieto energie zlé, keď stvorenie samo osebe je dobré? To je pravda. Stvorenie pochádza z rúk Pána Boha. Ale - a tu sa vraciam k vlastnej skúsenosti - odovzdanosť otvoriť sa týmto energiám nie je niečo neutrálne. Otvoriť sa týmto energiám znamená aj to, že človek poskytuje priestor bytostiam, ktoré sú nezlučiteľné s prítomnosťou nášho Pána Ježiša Krista, Ducha Svätého a anjelov.
Ako sa to dá vysvetliť? Kľúč nájdeme v tretej kapitole knihy Genezis. Tam sme konfrontovaní s následkami dedičného hriechu. Myslím aj na 8. hlavu Listu Rimanom, kde sv. Pavol píše, že „celé stvorenie vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach" a túžobne očakáva oslobodenie. Nielen človek je poznamenaný prahriechom, ale aj celé stvorenie. Tu sa dotýkame ústrednej otázky: zaiste, príroda sama osebe je dobrá, ale knieža tohto sveta, o ktorom hovorí Ježiš, taktiež prebýva v nej. Nejestvujú iba dobrí anjeli, existujú aj iné mocnosti, o ktorých hovorí sv. Pavol v 6. hlave Listu Efezanom. Na to nesmieme zabudnúť. Od prvotného hriechu jestvuje v srdci kozmu hlboká rozdvojenosť. V ňom účinkujú aj mocnosti, ktoré nechcú spásu človeka.
Duchovia využívajú našu otvorenosť
Keď sa človek otvára týmto okultným silám, spoznáva, že nemajú iba blahodarné následky. Súvisí to s tým, že kozmické energie sú nosičmi iných bytostí. Na vysvetlenie tohto javu rád používam porovnanie s rádiovými vlnami. Tu máme dočinenia s energiou na dlhých vlnách, ktorá sama neobsahuje informáciu. Je však nositeľom krátkovlnného modulačného kmitania, ktoré ju prekrýva a je i nositeľom vlastnej informácie.
Ako médium sa teda otváram akoby pre dlhé vlny a na tom zatiaľ nie je nič zlé. Teraz však problém spočíva v tom, že nie som schopný vyfiltrovať krátke vlny, rozlišovať ich. Tie „parazitujú" a využívajú to, aby vnikli do mňa. Duchovia teda využívajú našu otvorenosť ako otvorenosť médií, aby sa v nás usadili. Otváram sa im vo chvíli, keď energie vpúšťam do seba. Pre tento jav je typická moja skúsenosť. Keď som ešte praktizoval niektoré okultné činnosti - ku všetkému som pristupoval s vedeckou presnosťou - vtedy mi všetci, ktorí sa v tejto oblasti vyznali, povedali: vieme bez akejkoľvek diskusie, že máme dočinenia s duchmi. Bolo im jasné, že pri svojej aktivite - povedzme pri magnetizme - boli kanálmi nielen pre energiu, ale aj pre okultné bytosti. Aj moja skúsenosť je taká istá. Napriek dobrej vôli - vtedy som už denne prijímal Eucharistiu a počas okultnej činnosti som sa aj modlieval - moja činnosť vôbec nebola pozitívna. Napojil som sa na hladinu energií, čo nemá nič spoločné s tým, čo my kresťania nazývame spiritualitou. To, čo my kresťania nazývame spirituálnou skúsenosťou, je spoločenstvo s Duchom Svätým. Tu ide o Ducha Božieho, ktorý je sám Bohom. Prebýva v najhlbšom vnútri môjho srdca, oznamuje mi svoju lásku a prosí ma o odpoveď. To nijako nesúvisí s okultnými silami prírody.
Naozaj je dramatické, že dnes sa tak veľmi podceňuje špiritizmus a pokladá sa za banálnu záležitosť. Opakujem ešte raz: duchovia sa v nás zabývajú, čo vedie dosť rýchlo k našej telesnej, psychickej a duševnej skaze. Môže sa to vyvinúť až do satanskej posadnutosti.
Magnetizéri ako prenášači kozmických síl
Aké účinky sa vyskytujú u tých, nad ktorými sa robia úkony bielej mágie? Veď mnohí ľudia sa v nejakej forme stretli s osobami, ktoré majú nejaký zvláštny dar, praktizujú napríklad magnetizáciu. Takíto ľudia pôsobia ako prenášači týchto síl. Magnetizér sa otvára kozmickým silám. Keď sa nad ním pohybuje „nepozvaná návšteva", nie je vylúčené, že ju odovzdá ďalej. Veď medzi magnetizérom a ošetrovanou osobou jestvuje stav fúzie. Mohol by som uviesť rad konkrétnych príkladov, keď sa to stalo. Mesiace po návšteve magnetizéra napríklad u niektorých ľudí vznikli príznaky, ktoré pretrvávali a pôsobili rušivo. Väčšinou išlo o komplexnejšie javy než boli tie, kvôli ktorým boli ošetrovaní: ustavičné bolesti hlavy, nespavosť, psychické poruchy. Keď navštívili kňaza, ktorý sa v tom vyznal, mohol odhaliť koreň ťažkostí. Ak niekto príde za mnou s takýmito prejavmi, väčšinou konštatujem, že ide o okultné praktiky, o kontakty s takýmito „terapeutmi" - vykladačmi kariet, vizionármi atď.
Čo treba v podobných prípadoch robiť? Modliť sa za oslobodenie. Neznamená to, že človek je posadnutý, vôbec nie. Touto cestou sa však môžu uplatňovať negatívne vplyvy. Potom už ide o to, prosiť v modlitbe Pána o uvoľnenie všetkých väzieb s okultizmom.
Príklad s kyvadielkom a špiritizmom
Uvediem príklad. Prišlo za mnou dievča v stave malomyseľnosti, ktoré predtým malo povolanie pre rehoľný život, teraz však vôbec nevedelo, čo má robiť. Povolanie sa vraj vytratilo, všetko chcelo zanechať a bolo v hlbokej depresii. Rozprávali sme sa. Nenachádzal som nič, čo by mohlo byť príčinou všetkého, čo ďaleko presahovalo duševnú skúšku. Spýtal som sa na rodičov. Dievčina povedala, že otec sa má lepšie odvtedy, čo matka pomocou kyvadielka určuje koncentráciu jeho liekov. Ukázalo sa, že matka pôvodne používala kyvadielko len na lieky pre otca, ale keď to fungovalo, prejavili záujem aj iní ľudia. Čoskoro matka pracovala s kyvadielkom desať hodín denne. Dcérine príznaky sa objavili asi o jeden a pol až dva mesiace po prvých experimentoch s kyvadielkom. Aj u súrodencov sa prejavovali určité deviácie. Mladší brat vykrikoval v noci zo sna a trpel ťažkými poruchami spánku. Na základe toho sme zvolili cestu oslobodzovacej modlitby za celú rodinu. Išlo o spoločenstvo s veľmi pevnými vzťahmi a s veľkou vzájomnou otvorenosťou. Keď sa v takejto rodine stane jeden člen kanálom pre spomenuté vplyvy, môže to ovplyvňovať aj druhých. Často práve ten člen rodiny, ktorý praktizuje okultizmus, je postihnutý ako posledný.
A ešte jedna skúsenosť. Istá žena sa zo zvedavosti zúčastnila na špiritistickej seanse. Ľudia si posadali okolo stolíka. Organizátor seansy bol iritovaný. „Nefunguje to" - konštatoval. „Niekto tu musí byť, kto sa buď modlí, alebo má pri sebe posvätený predmet." Dotyčná žena sa priznala, že nosí zázračný medailón. Organizátor ju vyzval, aby ho odložila, alebo odišla.
Mohol by som hovoriť o mnohých podobných historkách, napríklad o pohybovaní pohárom. Veľmi vás prosím, prestaňte s tým. A proste o to, aby vás Pán Boh oslobodil od všetkého, čím by ste mohli byť v tejto súvislosti zviazaní.
Ako sa zbaviť okultizmu
Mnohí z tých, čo uviazli v okultných praktikách a potom prišli na to, že sa neúmyselne dostali tam, kam nechceli, sa pýtajú, ako z toho von. Predovšetkým si to vyžaduje obrátenie, návrat k Bohu. Treba ho znova uznať za Pána a Boha a všetko očakávať od neho. Veď veriť znamená vyvoliť si ho ako skalu života. To však znamená vzdať sa všetkého, čo je dvojznačné, pochybné. Človek žije v radosti s Bohom, s hlbokou pravdou svojho života. Iba vtedy, keď sme celkom závislí od Boha, nášho Otca, tak ako bol od Neho závislý Ježiš, môže na nás zostúpiť všemohúcnosť Ducha Svätého a rozvinúť v nás celý svoj plán lásky. Preto treba pred Bohom ostať chudobný, zriecť sa všetkého, každého podielu na moci, ktorý sme si chceli privlastniť.
Aby sa lepšie kráčalo po tejto ceste, môže stačiť aj oslobodzovacia modlitba. Veď každý sa do toho nezaplietol tak hlboko ako ja. Každý nepotrebuje desať rokov na uzdravovanie, ani veľký exorcizmus. Dobré je prosiť o modlitbu oslobodenia pri sviatosti pokánia alebo modlitbovom stretnutí. Je to prosba k Duchu Svätému, aby postihnutého oslobodil od všetkého, čo obmedzuje jeho slobodu či plný duchovný rozvoj. Treba o to prosiť s vierou v mene nášho Pána Ježiša Krista" - výstižne zakončil svoje rozprávanie páter Verlinde.
Síce autora neviem, no krásny príbeh o hodnote človeka, ktorý má nekonečnú cenu v Božích očiach i keď to nevnímame.
Jeden známy rečník zahájil svoju prednášku tým, že zdvihol do vzduchu 50 eurovú bankovku a spýtal sa:
"Kto by chcel túto 50 eurovú bankovku?"
Ruky sa začali dvíhať. Rečník pokračoval:
"Túto bankovku dám jednému z vás - ale najprv mi dovoľte...,
aby som urobil toto. "Začal bankovku krčiť.
Potom sa opýtal: " Kto ju ešte stále chce? "
Ruky boli znovu vo vzduchu."Dobre, a čo ak urobím toto?"
Hodil bankovku na zem a začal po nej šliapať.
Potom ju opäť zodvihol, pokrčenú a pošliapanú.
"Kto ju po tomto všetkom stále chce?"
Ruky znovu vyleteli hore. Na to rečník povedal:
"Priatelia moji, naučili ste sa veľmi cennú lekciu. Bez ohľadu na to, čo som s tou bankovkou urobil naďalej ju chcete, pretože to nezmenšilo jej hodnotu. Ešte stále má cenu 50 eur. Aj my sme v živote mnohokrát krčení rôznymi situáciami, hodení na zem a zadupaní rozhodnutiami, ktoré sme urobili, a okolnosťami, ktoré nás stretli. Cítime sa ako keby sme boli bezcenní. Ale bez ohľadu na to, čo sa stalo alebo čo sa stane, nikdy nestratíme svoju hodnotu. Ušpinení alebo čistí, pokrčení alebo rovní, stále sme nedoceniteľní pre tých, ktorí nás milujú. Cena našich životov nie je závislá od toho, čo robíme, koho poznáme alebo koľko zarábame, ale KTO SME a koľko ľudí nás má naozaj rado. Potom nikdy nestratíme svoju hodnotu. Každý z vás je jedinečný, nikdy na to nezabudnite!"
Bruno Ferrero:
POISTKA
Žil raz jeden dobrý človek. Volal sa Romeletto a býval v domci na brehu Tiberu. Jedného jarného rána Romeletto videl, že Tiber mu omýva dvere domu. Stále pršalo, rieka sa vzdúvala a korytom sa hrozivo valila kalná voda.
Vyľakalo ho rádio: "Všetci, ktorí bývajú v blízkosti Tiberu, nech ihneď opustia svoje príbytky. Blíži sa záplava."
Romeletto bol veľmi nábožný a dôveroval Pánu Bohu. Kľakol si a začal sa modliť.
"Pane, zachráň ma!"
V tom počul zhora hlas:
"Neboj sa, Romeletto. Maslím na teba." Bol to hlas Pána.
Romeletto celý naradovaný vstal a dal sa do každodennej práce, akoby sa nič nedialo. O jedenástej bolo v dome už plno vody a Romeletto sa uchýlil na poschodie. Práve tade prechádzali požiarnici. Jeden ho zbadal a zakričal: "Rýchlo poď s nami! Hrozí nebezpečenstvo!"
"Kdeže! Ja mám predsa poistenie zhora," odpovedal Romeletto a ukázal na nebo. O tretej bolo už vody po pás a Romeletto sa uchýlil do podkrovia. Práve okolo plával záchranný čln a ktosi naňho zavolal: "Rýchlo nastúp. Tiber bude stúpať ďalej!"
Romeletto odmietol: "Ja mám svoju záchranku."
O piatej voda vystúpila nad odkvapové žľaby a Romeletto vyliezol na strechu. Plával tadiaľ záchranný čln, ktorý zbieral posledných nešťastníkov. Márne sa usilovali Romeletta odviesť. Držal sa komína ako kliešť." Nepotebujem vás. Mám svojho záchrancu!"
Voda stúpala ďalej a desať minúť pred šiestou sa Romeletto utopil.
Len čo sa ocitol v raji, strašne sa nahneval. Predstúpil pred Pána a zaprotestoval: "Povedal si, že sa o mňa postaráš. A ja som kvôli tomu umrel."
Pán sa naňho milo pozrel.
"Ale ja som na teba stále myslel, Romeletto. Poslal som ti tri člny."
#zamyslenie
Často si myslíme, že Boh musí konať len tak, ako si to sami predstavujeme a prehliadame príležitosti, ktoré nám posiela, aby sme mohli žiť.
Bruno Ferrero:
KAMEŇ V KAPSE
Istý žobrák raz predstúpil pred boháča, aby ho poprosil o kúsok chleba. Boháč nielen, že mu nič nedal, ale keď žobrák neodchádzal, rozhneval sa, zodvihol kameň a hodil ho doňho.
Žobrák ten kameň vzal a vložil si ho do kapsy so slovami: "Vezmem si ten kameň pre prípad, že príde hodina, keď ho budem môcť hodiť do boháča."
Celý život nosil so sebou tú ťarchu, ten kameň v kapse i v srdci. Napokon nadišiel čas hodiť ho. Boháč sa dopustil zločinu, prišiel o celý svoj majetok a skončil vo väzení. Práve v ten deň sa žobrák ocitol na ceste popri ňom. Uvidel boháča s putami na rukách. Podišiel k nemu, vybral z kapsy kameň a napriahol ruku, že ho hodí. Chýbala mu však odvaha, a tak nechal kameň vykĺznuť na zem. Povedal si: "Úbožiak! Bol bohatý a spupný, ale teraz mi ho je ľúto. Prečo som so sebou toľký čas nosil ten kameň? Bola to hlúposť!"
Často v srdci nosíme neodpustenie a hnev a tak sa sami oberáme o pokoj a nesieme so sebou batoh "kameňov", ktorý nás ťaží k zemi a my zabúdame dvíhať oči k nebu a byť šťastní.
Jesen je uz v plnom prude 🍃🍂🍁
Pokusite sa precvicit si vasu logiku a pozornost v tomto teste?
https://m.karierainfo.zoznam.sk/cl/1000139/1735...
#vychova
Ako môžu rodičia pomôcť deťom prepájať pravú a ľavú hemisféru? Rozprávanie príbehov upokojí aj veľké emócie (2. časť)
