Slniečko Sárinka 🙂

Väčšina z nás- mamičiek- už našťastie pozná ten pocit, keď sa začína nový život. Od momentu pohľadu na pozitívny test sa v žene prebúdza nekonečné množstvo lásky, šťastia, túžby, nadšenia.....ale aj pocity strachu- spojené s inštinktom chrániť vytúžené dieťatko. Najväčším želaním každej maminky- čakateľky je, aby bolo jej dieťa zdravé. Kdesi som čítala, že intenzita bolesti pri pôrode sa môže rovnať až intenzite bolesti ako keď sa v tele zlomí naraz niekoľko kostí! Ale žena je silná.......a matka ešte viac! A tie najsilnejšie matky vedia, že základom všetkého je LÁSKA!
Pri občasnom "osedlávaní" Modrého koníka som narazila na rôzne typy ľudí, na rôzne témy, príbehy, rôzne rozhodnutia, nálady, postoje......prosby a aj vďaky. Nedávno som objavila mamičku stana03 a už jej vlastný popis ma presvedčil, že toto je žena-matka, ktorá svoju silu čerpá najmä z lásky: ,,Mám doma slniečko- dcérku s Downovým syndrómom. Netreba nás ľutovať, ani obdivovať. Sme celkom normálne... Teda väčšinou 🙂)´´
Stanka je 37-ročná rozvedená mamička 9-ročného slniečka Sárinky. Aj keď to určite nemajú kočky v živote ľahké, v jej fotoglogu nanájdete jedinú sťažnosť (možno len prirodzený výlev srdca milujúcej matky). Je plný nádherných fotiek a zážitkov sršiacích šťastím, láskou a pohodou, ktorú im kde-kto môže závidieť. Pre tie, ktoré zaujíma aká krásna a bezhraničná dokáže byť láska aj napriek zdravotnému hendikepu, prinášam rozhovor so Stankou (a Sárkou)🙂

Stanka, chcem sa ti najskôr poďakovať , že si si našla čas a podelíš sa s nami o svoje slová a myšlienky.

Máš dcérku, ktorá je "iná" ako ostatné deti ale aj napriek tomu pôsobíš veľmi šťastne a vyrovnane. Čím to je?

Katka, nemáš za čo ďakovať, som rada, že si ma oslovila 🙂 Čím to je? Asi tým, že žijem v prítomnosti. Sára ma naučila netrápiť sa minulosťou, nebáť sa budúcnosti a tešiť sa z prítomnosti. Keby bola Sára zdravá, asi by som po rozvode zakotvila v nejakom veľkom meste, kde by som sa mohla pracovne realizovať a Sára by sa mi musela prisposobiť.Ale je to inak- ja som sa musela prispôsobiť jej! Už neriešim minulosť "prečo sa práve mne narodilo postihnuté dieťa" a neriešim ani budúcnosť, keďže vôbec netuším, čo bude napríklad v budúcom školskom roku. A trápiť sa už teraz tým, čo bude so Sárou keď raz zomriem- to nemá význam. Som realistka, žijem v prítomnosti, takže sa teším z každého nového dňa a z toho, čo nám prinesie. Teším sa z každého nového slova, ktoré sa Sára naučí správne vysloviť, z každého jej úsmevu, lebo viem, že je šťastná. A teším sa aj z jej každodenného šomrania a odvrávania, ked jej niečo kážem urobiť🙂

Ako sama spomínaš- mala si v živote aj ťažké chvíle a určite ich nebolo málo. Čo ti práve vtedy pomohlo "nakopnúť sa" a odbočiť z cesty trápenia a smútku?

Najhoršie obdobie pre mňa bolo, keď genetické testy potvrdili Downov syndróm. Nemala som ani poňatia, čo to vlastne je a lekári (aj knihy) hovorili len všeobecné fakty o mentálnom postihnutí, oneskorenom vývine a nezačlenení sa do spoločnosti :( Sára bola drobnučká, bála som sa ju zobrať na ruky. Mala novorodeneckú žltačku, tak stále spala, málo papala a ja som sa bála, že mi zomrie... Veľmi mi vtedy pomohol manžel. Počas kŕmenia ju stále poťahoval za uško alebo štípkal do pliecka, len aby sa prebrala a potiahla z fľašky. Bol to skvelý grif 😉 Dobre bolo aj to, že celá rodina sa k tomu postavila rázne: žiadné ľutovanie a lamentovanie, Sáru treba brať ako zdravé dieťa. Chodili sme s ňou plávať, cvičili sme Vojtovu metódu- to bolo dosť veľké trápenie nielen pre Sáru, ale aj pre mňa. Nebolo mi príjemné vidieť ako pri cvičení "trpí" . Veľakrát som plakala spolu s ňou, ale tie slzy stáli za to! Sáre cvičenie veľmi pomohlo, svalstvo spevnelo, naučila sa štvornožkovať, sadnúť, postaviť sa. Dlho jej trvalo, kým začala sama chodiť- mala 18-mesiacov. Všetko toto sme si vydreli a o to viac sme sa tešili z každého jej pokroku. Keďže ju všetci brali normálne, nejako som aj ja prestala neustále myslieť na to, že je iná a čo s ňou bude ďalej. Jasné, že sa s tým  nikdy nezmierim (to sa nedá), ale nauičla som sa s tým žiť.

Postavili ste sa teda k tomu akoby Sárika žiadnny syndróm ani nemala. Dokonca chodí aj do normálnej školy spolu s kamarátmi zo škôlky a v spolupráci s asistenkou sa jej veľmi darí. V dnešnej dobe sú už ľudia chvalabohu informovanejší a nerobia také rozdiely pre zdravotnú odlišnosť...

Áno, pomáha mi keď vidím, že deti a aj dospelí ju berú ako seberovnú, hrajú sa s ňou, rozprávajú.

Nemám rada, keď na ňu niekto pozerá ako na nejaké zjavenie. Raz sa nám stalo (Sára mala asi 4 roky), že sme boli na preliezkach, sedela som na lavičke a Sára sa hrala s deťmi. Behala kade-tade a jedna mamička ju stále sledovala- ale nie nejako nenápadne. Pozerala na ňu ako na "niečo čudné". Tak som ohlásila Sáru. Prišla ku mne a hovorím jej: "Sári pozri, tamtá teta sa na teba pozerá. Páčiš sa jej. Choď za ňou" A Sára prišla k nej, postavila sa pred ňu a s veľkým úsmevom na perách jej hovorí: "Aoj. Ja Sala" a ani nečakala na reakciu, otočila sa a utekala za deťmi. Mamička zostala v miernom šoku, pozrela na mňa a hanblivo sa usmiala. Po chvíli si ku mne prisadla a prekecali sme spolu asi hodinu. Bola milá 🙂

🙂 Určite spolu zažívate mnoho príjemných chvíľ- čo vidieť aj na vašich fotkách a príhodách, ktorými často prispievaš. Daj teda ešte zopár, prosím...

Sára je veľmi spoločenská, má rada ľudí. Už som si zvykla, že keď sme napríklad v Leviciach, kde nás nikto nepozná, Sára sa všetkým zdraví. Kto ide oproti nám, toho pozdraví a keď oslovený nereaguje, pozdraví ho hlasnejšie. 🙂 V dnešnej uponáhľanej dobe je milé vidieť, ako sa ten človek preberie zo zamyslenia, zastane, usmeje sa a odzdraví ju, prihovorí sa jej. Je to veselá kopa- srandistka! Človek sa s ňou vážne nikdy nenudí. Má bohatú fantáziu a z hocijakej maličkosti dokáže urobiť obrovskú vec. Napríklad z obyčajnej prechádzky v prírode sa stane nebezpečná výprava v džungli, kde spoza každého stromu alebo kríku na nás striehne nejaké nebezpečné zviera. Mám to s ňou veselé. Jej milý úsmev dostane každého. Ale aby si si nemyslela, ze Sára je len anjel. Zdanie klame. Je to aj tvrdohlavá malá čertica 🙂

Neverím....🙂 Naozaj? Ako môže také milé stvorenie neposlúchať?

Túto jej 'temnú" stránku poznáme  len my- najbližší, keďže s ňou trávime najviac času. A pravdaže prejavuje sa aj v škole. O tom by vedela dlho-predlho rozprávať jej asistentka Dianka. Ja som na ňu dosť prísna- nič jej neodpustím 🙂 Má zdravé ruky aj nohy, takže musí fungovať: vynáša smeti, upratuje, umýva riad. Jasné, že sa to nezaobíde bez šomrania a odvrávania, ale vždy všetko spraví. Jej obľúbené výhovorky sú: keď píšeme úlohy- je to ťažké, keď ma upratovať- tak ju bolia ruky a keď má ísť niekam pešo, tak ju bolia nohy. A to opakuje celou cestou a ja celou cestou predýchavam, aby som nevybuchla. Keď sa jej niekto opýta, aká je mama, odpovie: "Doba, ale kici" (dobrá, ale kričí). Aj keď ma každy deň niečim nahnevá, hádame sa a občas máme aj tichú domácnosľ, tak by som ju nevymenila za nič na svete! Je citlivá, chápavá, úprimná a má dobré srdiečko. 

Takto určite vymýšľajú všetky detičky...... Rozmýšlala si niekedy aj nad tým, aké by to bolo, keby sa Sára narodila úplne zdravá?

Rozmýšlala, klamala by som, keby som povedala že nie. Ale neviem, čo povedat (napísať)...neviem čo by bolo. Je to dobré tak, ako to je. Nesťažujem sa. Sára je postihnutá, no a? Ďakujem Bohu, že má "len" Downov syndróm. Nemáme peňazí nazvyš, máme staré 17-ročné auto, nemôžeme si dovoliť žiadnu dovolenku (budem rada, ak sa nám podarí ísť cez leto niekam aspoň na víkend), ale máme kde bývať, máme čo jesť a máme okolo seba rodinu a priateľov. Je veľa rodín, ktoré sú na tom oveľa horšie- či už zdravotne alebo finančne. Ja som rada aj za to málo, čo máme a najdôležitejšie je, že sme zdravé 🙂Stretávate sa aj s inými rodinami alebo deťmi s Downovym syndrómom? V akej spoločnosti sa cíti Sára najlepšie? A ako vníma samu seba?Občas sa stretávame, ale väčšinou len na výletoch a podujatiach, ktoré organizuje SZTP (Slovenský zväz telesne postihnutých), takže asi 2x do roka. Keďže je Sára integrovaná, stretáva sa so zdravými deťmi. Nielen v škole, ale aj mimo nej. Myslím si, že ona jediný rozdiel medzi sebou a svojimi spolužiakmi a kamarátkami vidí v tom, že zle rozpráva, lebo ju neposlúcha jazyk.  Minule sme boli v kine a bolo tam staršie dievča s DS a keď uvidela Sáru, povedala svojej mame: "Aha, ona je taka ako ja". Sára to počula a šepla mi do ucha: "Mami, ja nie ona. Ja jazyk zly" 🙂 Sára je veľmi priateľská, ale keď vidí nezáujem, nejako ju to netrápi, vystačí si aj sama. Keď jej je niekto sympatický a venuje sa jej, je to jej kamarát. Ale keď sa jej nepozdáva, má smolu, Sáru ničím nepresvedčí... môže jej zniesť aj modré z neba- nepohne to s ňou. Proste vyberavá ženská 🙂Všetko je teda tak ako má byť- najmä vďaka tvojmu pochopeniu a láske, ktorou Sáru obklopuješ...Mám iba ju a urobila by som pre ňu všetko, len aby bola šťastná. Zatiaľ sa tvári spokojne a myslím si, že aj je šťastná . ( je to  pre mňa také divné- vyznievam ako "matka roka" 😀)Áno Stanka, to aj si 🙂 -presne tak, ako každá mamička, ktorá miluje a chápe svoje dieťa.Ešte raz ti ďakujem za tvoj čas a verím, že sa tento rozhovor Sáre bude páčiť- keď je taká "vyberavá" ! 🙂

Čítala som jej ho a počúvala, počúvala.... Keď som dočítala, pýtam sa jej: "No čo, môže byť?" Odpoveď: "To my? Supel!" 🙂)

🙂 🙂

PS- Tento rozhovor som vytvorila  ako súčasť konkurzu na Ambasádorku O2.  Bez ohľadu na to ako v ňom uspejem, som rada, že sa mi podarilo priblížiť vám život plný lásky aj napriek zdravotnej nepriazni. Ak ostávate spokojné,  kľudné a naplnené láskou aspoň na tento deň- malo to zmysel! 🙂

Ďakujem za skúsenosť, trpezlivosť a možnosť spoznať @stana03 - tie ktorým nestačilo sa môžu ešte mnohému potešiť v jej fotoblogu 🙂))