Druhá fáza nášho predodletového chaosu

A potom prichádza druhá fáza predodletového chaosu.

Približne dva dni pred cestou.

V tejto chvíli už bývajú kufre z veľkej časti zbalené, lieky nakúpené, pasy skontrolované a ja si naivne myslím, že to najhoršie máme za sebou.

Omyl.

Na scénu vstupuje moja pubertálna dcéra.

„Mami, myslíš, že budem mať dosť oblečenia na celý mesiac?“

Pozriem sa na kufor, ktorý obsahuje približne polovicu jej šatníka.

„Áno.“

„Naozaj?“

„Áno.“

„A čo ak nie?“

Nasleduje rozhovor, ktorý sa opakuje v rôznych obmenách niekoľkokrát denne.

Snažím sa jej vysvetliť revolučný koncept prania. Dokonca aj v Indonézii vraj objavili túto prevratnú technológiu a za pár eur nám veci operú, vysušia a na druhý deň vrátia.

Lenže logika nemá proti pubertálnej úzkosti veľké šance.

„A čo ak mi niečo stratia?“

„A čo ak mi niečo poškodia?“

„A čo ak sa mi zrazí obľúbené tričko?“

V tejto chvíli sa už snažím nevysvetľovať, že pravdepodobnosť, že jej tričko prežije mesiac v kufri bez použitia, je vyššia než pravdepodobnosť, že ho zničí miestna práčovňa.

Moja dcéra je totiž perfekcionista najvyššieho stupňa.

Takého, akého by vedci mali skúmať v laboratóriu.

Dieťa, ktoré má doma gumky do vlasov roztriedené podľa veľkosti.

A zároveň podľa farby.

Dobrovoľne.

Bez nátlaku.

Preto ma vôbec neprekvapuje, že v jej hlave momentálne prebieha logistická operácia porovnateľná s riadením medzinárodného letiska.

Ja však mám jednoduché pravidlo.

Ďalšia taška na topánky sa baliť nebude.

Bodka.

Ak sa do kufra nezmestí všetko, musí niečo von.

Nasleduje dramatické ticho.

Pohľad plný bolesti.

A potom začína vyjednávanie.

Ako keby sme nesedeli v spálni nad kufrom, ale na mierových rokovaniach OSN.

„Tak tieto sandále určite potrebujem.“

„Nie.“

„Ale čo keď pôjdeme niekam, kde sa budú hodiť?“

„Nepôjdeme.“

„A tieto tenisky?“

„Máš druhé.“

„Ale tie sú iné.“

Samozrejme, že sú iné.

Presne preto existujú.

Po hodine diskusií, argumentov, protiargumentov a hlbokého utrpenia sa nám podarí uvoľniť miesto asi na tri tričká.

Dcéra je presvedčená, že ide na mesačnú expedíciu do neobývanej džungle bez možnosti kontaktu s civilizáciou.

Ja viem, že o pár dní bude stáť v tropickom raji, oblečená stále v tých istých obľúbených kraťasoch a jednom tričku, ktoré nosí doma aj na dovolenke.

Ale túto informáciu si zatiaľ nechávam pre seba.

Niektoré životné lekcie musí človek objaviť sám. Aj keď ich objavuje každé leto znova.