Ako by som po dlhom čase začala, keď sa tak veľa zmenilo, že už ani názov môjho ne-denníka nie je aktuálny… Tento článok bude iný, než tie predtým. Bude vlastne verejným priznaním toho čo som nejaký ten rok zatĺkala. Bude tiež vyjasnením mojich stavov paniky a celkovo negatívneho pohľadu na svet.
Celá ty! No čo iné sa od teba dalo čakať! Taká istá ako tvoja matka! Ach, tá tvoja mama nervačka! –Povedal, ten čo ma držal niekoľkokrát pod krkom. Toľko som s tebou a až teraz vidím aké máš krivé nohy. Nemám rád také nosy ako máš ty. Zo všetkých žien na svete som urobil decko akurát tebe! Ešte raz a zavolám na teba políciu (vysvetlenie: ho vyprovokujem k f. útoku) deportujú ťa a nikdy neuvidíš decko! Zaslúžila si si to celé hovno v živote (sex.zneužívanie, bitky, ponižovanie atď)! Neboj sa synček mama je z patologickej rodiny kde sexujú s deťmi (to dieťa som ja). To nie ja som za to celé hovno v tvojom živote zodpovedný, tak ma prestaň tým zaťažovať. Po tom pôrode to už nie je také ako bolo je TAM široko už (PS: nie je len erekcia je slabá a v polovici sa končí).
Tieto slová boli vyslovené na to, aby mohol po niekoľkých hodinách hovoriť: joj mamička stále sa na ňu dá spoľahnúť, ochhh mami aká riťka aaa cicky mohli by byť väčšie ale no keď nemáš to čo ľúbiš to ľúbiš to čo máš. Ľúbime ťa mamiiiii! Ale pekne vyzeráš. A mnoho ďalších……..škoda sa rozpisovať.
Dlho som cítila, že potrebujem pomoc a hlavne v momente, keď som nastúpila do práce a uvedomila si, že tam som šťastná a je mi do plaču, keď mám ísť domov. Na privítanie som dostala lepší plat od neho, čo bolo ďalším dôvodom na zhadzovanie „tá tvoja práca je aj tak najhoršia v celej firme zdieranie ľudí“ inak fakt sa mi tam páči. Vravela som si toľké mesiace, že musím ísť niekam, nech mi niekto potvrdí, že som sa nezbláznila a, že stále som pri zmysloch. Veď taký poriadny chlap. Už niekoľkokrát som počula od rodiny „taký šumný dobrý chlop“ nevadí, že núti k sexu mladé dievčatá ale „vun taký dobrý do koscela chodzi s maceru“. No ako by som takých dobrých chlapov mohla opustiť ja sa môžem tešiť, že ma vôbec niekto chce. Tedááááá aspoň také niečo mi z toho vychádzalo podľa ich myslenia.
Objednala som sa na terapiu!
Moje prvé slová boli mám rodinu a ťažké detstvo za sebou, chcela by som ním prestať zaťažovať rodinu. Chcela by som nájsť pokoj a vtedy bude všetko dobré nech po 30tke začnem nový život. To som ešte fakt netušila, že sa to splní tak rýchlo a už vôbec nie v takom zmysle. Terapeutka sa opýtala či okrem toho vidím ešte niekde inde problém. Vravím si v duchu, že nie veď keď ja som ticho, sa usmievam a hrám s malým, neotravujem ho a nevymýšľam si znovu nejaké problémy tak je ideálne. Tak som odpovedala rozhodne nie, veď to všetko je len moja vina – toľké mesiace to tvrdil asi sa nemýli.
Prešiel nejaký ten týždeň terapie a ja som bola celkom v pohode. Veľmi sa tešil, že terapia prináša efekty (také ako očakáva) ale nech ju boh chráni, aby mi v hlave niečo prestavila na čom on roky pracoval to jej pôjde rozkopať tú ambulanciu. Čiže rozumej on ma „vychoval“ jak sa mu páčilo. Toľké mesiace som si nevšimla, že jeho výchova spočíva na tom, že ma bude haniť a potom odmení napr. 3min sexom s polovičnou erekciou alebo že mi šmarí pár komplimentov. Terapeutka radila spoločnú terapiu ale kdeže veď to ja som na vine.
Potom prišli zásnuby…
Celý deň som bola s malým neotravovala tak asi som si zaslúžila. Po fľaši vína rozvalený na posteli vraví, že „vieš tak som rozmýšľal čo ešte by som pre teba mohol urobiť, tak si ťa chcem zobrať keby som náhodou umrel nech nemáš problémy s malým, a viem že nemáš rada svoje priezvisko a chceš sa odťať od rodiny tak čo budeš mojou ženou?“ Sedela som s otvorenými ústami veď sa nechcel ženiť nikdy ale bolo mi smutno, že to bolo v takom štýle. Netešila som sa skutočne. Povedala som pragmatické áno, aby som mala rovnaké priezvisko ako moje dieťa. To zas bol problém, že sa neteším. Na druhý deň som sa pýtala či to naozaj či sa mám tešiť či si to náhodou nerozmyslí. Hej jasné oficiálne to je nezmením názor. Na ďalší deň sme boli v reštaurácii tak reku si uctíme tento krok urobíme si fotku. Už mal nervy a doma sa začalo….. on si to tak nepredstavoval, že z toho budem robiť cirkus a on chcel proste isť na úrad a domov žiadne sračky okolo toho ani reštaurácia. Vtedy vravím len škoda, že ma zabudol o tom poinformovať a rovno mi urobil cirkus. Niečo vo mne prasklo! Vravím okej tak rušíme všetko budeš mať po probléme prsteň si mi nedal, takže si o nič si neprišiel a myslím, že ďalej o tom nemusíme diskutovať. To bolo na mňa veľa! Pýtať si povolenie na radosť a akceptovať takú formu zásnub! To už kamoša o pôžičku človek lepšie požiada. A bolo to…….. 1x som odišla s tým, že "ty brďo možno nie je problém vo mne".
Ale nie znovu blbá som zorganizovala výlet, že to nejako dáme dokopy. Naučená, že ja za všetko môžem, tak aj žehlím sama všetko.
Vrátili sme sa z výletu, ktorý som si užila iba ja s malým. Bolo horúco chcela som niečo dokončiť v kuchyni a malý bol úplne ako zmyslov zbavený. Poprosila som ho, aby šiel s ním vonku, že sa potrebuje vybehať. Samozrejme vždy to bol problém. Musela som byť maximálne vytočená, aby s ním vôbec šiel von. To mu vyhovuje vlastne! Vytočiť ma, lebo vtedy si môže rýpnuť. Už mi to začalo liezť na nervy! Vravím to ja fakt musím byť zrútená psychicky, aby ho vzal von? On to fakt musí mať rád takéto scénky.
Ale on sa rozhodol vziať 3r chlapca, ktorý potrebuje chodiť do kočíka, ktorý už dávno nepoužívame. Argumentovala som, že tu nejde o to, aby bol mimo domu ale, aby mimo domu vybil energiu. Samozrejme bola som hrozne naštvaná. V tom ku mne štvrtýkrát priskočil v kúpeľni chytil ma silno pod krk a hrozil päsťou s hláškami o rodine, ktorá sexuje s deťmi. V kúpeľni kde dieťa nevidí ale tiež nie je moc kam újsť. Tam som sa zlomila úplne a povedala som si, že už nemôže mi viac ublížiť a hlavne môj syn nemôže vidieť, že sa takto zaobchádza s jeho mamou. Nemôžem dopustiť, aby mal taký vzor “rodiny”.
Dlho som plakala….Predlho až som sa pozviechala a šla za právničkou, maklérom a psychológom. Pozbierala informácie a poinformovala ho, že to bola posledná kvapka. Naďalej neverí, naďalej sa vysmieva, že nič neurobím, naďalej nevidí vinu v sebe. Pohrda mnou, že som hlúpa a že mám problémy s hlavou.
Ale to sa nestane…..
Teraz už iba čakám na kľúče od vlastného bytu, kde bude pokoj, šťastná mama a žiadne týranie. Teraz sa mi ozvalo kopec ľudí, ktorí čakali na ten moment a veľmi mi chcú pomôcť. Terapeutka sa usmieva, že rýchlo som prišla na to, kde je problém. A ja začínam nový život pred 30tkou ako som chcela, len som nevedela, že bez neho. Nemôžem sa dočkať pokoja, kde sa moja hlava dá do poriadku a kde nebudem mať stavy paniky z toho, že on ide domov a niečo sa nechtiac rozbilo. Tam mi už môj syn nepovie “neboj sa mami tato sa išiel osprchovať už sa ho nemusíš báť, ja sa ho nebojím ja ťa ochránim”. Síce je to 1x čo takto reaguje, dovtedy bol ešte malý ale verím, že to cítil. Chcem, aby nebol mamy ochránca ale pokojné dieťa čo takéto veci nerieši. A kľúče sä už na dosah
Stále nemôžem uveriť koľko ľudí mi drží prsty a vraví bež utekaj a koľko ľudí sa mi to snažilo naznačiť už dlhý čas.
----------------------------------------------------------------------------------
Ne-denník matky outsiderky a jej myšlienok, ktorý si môžeš prečítať 😉.... ak chceš
Ospravedlňujem sa ak článok nie je celkom gramaticky a štylisticky správne napísaný a bolia Vás z toho oči :D chcela by som byť v tomto smere ideálna, ale je tu jeden problém - som lenivá na učenie. Tak ak bude niečo čo Vám vypálilo oči, tak to prosím napíšte do komentára, nech sa poučím ja a možno aj čitatelia 🙂
Dobrá rada: tento článok si prečítal/a dobrovoľne, ak to bola pre teba strata času, netrať ho ani na písanie komentára.😉 Prajem pekný deň
Zdroj FB: Mama Outsiderka- sarkastické pieskovisko
Andrejka, vela sil! TOTO CHCE RIADNE GULE A TY ICH EVIDENTNE MAS! Nejako tusim, ze teraz uz bude dobre 😉