28. nov 2013

Mamička: Bežte za svojím šťastím

„Bežte za svojim šťastím a vesmír vám otvorí dvere tam, kde boli predtým len steny.“

Tento príbeh je venovaný všetkým ženám, ktoré túžia zažiť tú najúprimnejšiu a najnežnejšiu lásku života, a to lásku k svojmu dieťaťu.

Môj príbeh sa nezačína ako iné príbehy, ktoré sú popisované šťastným obdobím života, ale začína sa písať v spojení s veľkým utrpením spôsobeným pliagou zvanou leukémia.

Po dovŕšení 15. roku môjho života som si od lekárov vypočula diagnózu, o ktorej som len sporadicky počula z televízie a z kníh. Nevedela som, čo všetko ma čaká a čím si budem musieť prejsť. Nevedela som, že sa mi život otočí naruby a netušila som, že sa mi problémy prvých lások, či kamarátskych nezhôd budú zrazu zdať také malicherné.

V nemocnici som strávila takmer celý rok, ktorý bol spojený s náročnou liečbou, chemoterapiami, zvracaním, slabosťou a s mnohým iným na čo z ťažkosťou spomínam.

Čas plynul a ja som po rokoch našla spriaznenú dušu v mužovi, ktorého som si neskôr aj napriek môjmu komplikovanému zdravotnému stavu zobrala za manžela.

Aj keď boli prvé roky nášho manželstva poprepletané bojom s ďalšími diagnózami a liečením, napriek tomu moje vnútorné ja túžilo dať manželstvu iný rozmer, a to dať manželovi dieťatko.

A práve tu sa začal môj najťažší životný boj. Viem, poviete si; „nerozumiem, jej najťažší boj bol predsa v spojení s náročnou liečbou!“, no pre mňa nie. Pre mňa bolo najťažšie otehotnieť. Snažili sme sa od roku 2007 a poviem vám, vždy, keď prišla „mrcha“ plakala som a trápila som sa.

Po neúspešných mesiacoch „snažilkovania“ sme sa s manželom rozhodli, že sa dáme vyšetriť. Manžel bol presvedčený, že nemôžem otehotnieť kvôli nemu. No mýlil sa. Moja hematologička z výsledkov zistila, že chyba je vo mne, že som sterilná a že za všetko môže chemoterapia. Vtedy sa mi zrútil celý svet.

Z odstupom času, po prekonaní veľkého sklamania a s malou dušičkou som si povedala, že ešte zabojujem. Aj napriek drsnému rozsudku mojej hematologičky sme s milovaným manželom navštívili centrum asistovanej reprodukcie. Po viacerých vyšetreniach nastal opäť zlom v našom živote, no pre nás konečne ten - veselší zlom! Vyšetrenia NEpreukázali sterilitu, o ktorej sme boli 100 % - ntne presvedčení, ale manželove „lenivé náboje“.

V centre som podstúpila odobratie vajíčok, manžel odovzdal spermie a odborníci skúsili, či dôjde k oplodneniu bez pomoci. Na naše prekvapenie bolo zo 16 vajíčok oplodnených 14! A vtedy nám svitla skutočná nádej, nádej na to, že sa nám splní sen o malom uzlíčku a že budeme rodičia. S lekármi sme si následne dohodli termín - náš deň D, kedy by sme podstúpili IVF.

Niekto tam hore sa však rozhodol, že naše plány zmení a prišla ďalšia životná rana. V roku 2010, tesne pred IVF mi bolo diagnostikované zlyhávanie pečene. IVF bolo v súvislosti s tým zrušené, embryá sa dali zamraziť a ja som nastúpila na ďalšiu dlhú liečbu. Toto obdobie bolo pre mňa najťažšie, pretože trvalo celý rok. Rok, v ktorom som si predstavovala, že budem tehuľkovať, chystať pre bábätko výbavičku, a že si budeme s manželom užívať toto krásne obdobie.

Aj keď s utrpením, neustálymi slzami a zúfaním mi bolo v roku 2011 oznámené, že liečba dopadla dobre a že pečeň je v úplnom poriadku. Lekári mi však odporúčali počkať s otehotnením aspoň jeden rok, pretože by lieky, ktoré som mala v tele mohli ublížiť plodu. Tak sme opäť čakali.

Po zhruba pol roku mi oznámili, že sa choroba pečene vrátila. Už som nedokázala niesť rany osudu, pýtala som sa „prečo ja?“ Môj psychický stav bol čoraz horší. Túžba po bábätku ma však akosi pomaly hnala dopredu a držala nad vodou.

Čakali sme na schválenie liečby, ktorá ešte nebola na Slovensku zavedená.

Bol rok 2012, kedy mi oznámili, že liečba je na Slovensku schválená a že môžem nastúpiť. Opäť začalo veľké peklo, bludný kruh bolesti, vypadávania vlasov, nespavosti,...

Začiatkom roku 2013 bola liečba ukončená s tým, že po pár mesiacoch sa vykoná kontrola, ktorá potvrdí alebo vyvráti jej účinnosť. Kontrola zistila negatívny nález, čo pre nás znamenalo konečne ďalšiu nádej pre splnenie nášho sna o IVF. Medzitým mi zistili ochorenie štítnej žľazy a museli mi nastaviť takú liečbu, aby nefunkčnosť štítnej žľazy neohrozila plod.

Máj 2013 pre nás znamenal skutočnú „ZELENÚ“. Moja endokrinologička nám oznámila, že lieky zabrali a že môžeme bez obáv podstúpiť IVF.

V novembri 2013 som bola objednaná na IVF, no stalo sa čosi nepredvídané - to najkrajšie, čo sa nám mohlo stať. V júli 2013 som nedostala menštruáciu a konečne som uverila tomu, že Ten hore na nás nezabudol.

Bola som tehotná!!! Aj napriek mnohým ranám, ktoré nám život ponúkol, nikdy som manžela nevidela plakať, vždy to bol on, ktorý ma „držal na vodou“ a snažil sa vniesť trošku pozitivizmu do všetkého. No keď som mu oznámila, že som tehotná, prvýkrát v mojom živote som videla ako sa rozplakal. A plakali sme obaja!

Drahé moje, všetky tie, ktoré sa snažíte o bábätko a všetky tie, ktoré možno strácate nádej, odkazujem Vám; „nádej vážne umiera posledná!“

Dnes som v 24 týždni tehotenstva a „som najšťastnejšia žena na svete a verím na zázraky, pretože to, čo sa stalo nám, bol taký malý veľký zázrak."

Článok napísala používateľka @lenka281. Vyšiel v rámci rubriky o mamičkách, ktoré zažili zaujímavé alebo inšpiratívne príbehy. Ak nejaké poznáte aj vy, napíšte o nich prosím do komentárov.

#magazin #mamicky #pribeh

Odporúčame

Nič, nič, nič. Ten najväčší dar ste vy.

Od prvých obrázkov až po veľké príbehy: čo darovať deťom na Vianoce!

laurinka2012

autor

- príbeh obdivuhodnej ženy - @lenka2812