No, ako by som začala...
V prvom rade prepáčte.
Trvalo mi to dlhšie, dať sa ako tak dokopy a môcť aspoň trošku a na etapy (posediačky či poležiačky) ťukať do PC.
No poďme od začiatku...
Posledný príspevok bol tuším zo soboty - boli to moje raňajky.
Takto isto som mala obed aj večeru, k tomu antibiotiká, spazmolytiká, lieky proti bolesti a hádam stačí!
Nie, nie, k tomu ešte večerný fraxiparin, sestričky, že včelička, ale mám pocit, že to boli africké sršne😮
A lieky na spanie.
Lebo nervozita, strach robia s človekom divy.
Ale aj tak som bola vždy o 1.00 v noci hore a čumákovala som do okna.
Hladná, hladná, hladná - piatok, sobota, nedeľa.
Len infúzie.
Ale bolesti povolili, síce nie úplne, ale aspoň trochu.
Bolo to strašné čakanie.
Počítala som hodiny, kým príde manžel na každodennú návštevu, a počítala som dni do operácie.
Bála som sa.
Kto by sa nebál?
Anesteziologička sa ma bola opýtať potrebné veci k operácii, samozrejme, že sa jej nepáčilo, že to bude 3 narkóza v priebehu pol roka, ale čo už.
Tento rok je pre mňa ťažký...
Čakanie na operáciu ubiehalo ako v spomalenom filme, budíček, teploty, tlak, krv, infúzie, lieky, sprcha, ranná vizita, ležanie, obedná vizita, ležanie, večerná vizita, teploty, tlak, infúzie, lieky, spanie.
Monotónne.
Jediný rozdiel bol v nedeľu, keď som sa s manželom lúčila so slzami v očiach a s jediným prianím prebrať sa.
Po ceste na izbu som sa opýtala sestričky o koľkej ma budú operovať.
Vraj 7.30.
Asponže ráno, nebudem musieť čakať dlho.
Večer som dostala lieky na upokojenie, proti vracaniu po narkóze, posledná voda ktorej som sa napila a spať.
Ani neviem ako a zaspala som.
Ráno o 5.00 budíček, tlak, teplota, osprchovať sa a utekať k sestričke, aby mi uviazala obväzy na nohy kvôli trombóze.
Takto pripravená som ležala a čakala na posteli.
7.00.
7.30.
8.00.
Asi meškajú s tou babou čo išla na 7.00 ako prvá.
Vtom prišiel môj chirurg a oznámil mi, že nevedia, či ma budú dnes operovať, lebo vraj prišli 2 ťažké autonehody a tie majú prednosť.
Mlčky som prikývla.
Navonok v pohode, no vo vnútri som plakala, zase čakať???!!!!
Písala som manželovi, že mi je do plaču, a on, neboj, neplač, to sa vyrieši.
8.00.
8.30.
9.00.
9.17 sa rozleteli dvere na izbe a už ma sanitárka brala na sálu.
Ešte som si vzala talizman - srdiečko od manžela s tým, že mi ho sanitárka aj s okuliarmi odnesie do izby.
Rýchlo, rýchlo!
Čakajú na Vás!
Tak šup šup do operačného plášťa respektíve zásterky a do predoperačnej izby, tam rýchlo toto zhltnúť, fuuuuj, čo to je?
Bolo to slané a za 5 minút ma odviedli na sál.
Uložili na operačný stôl a zaistili ruky aj nohy.
Anesteziologičke sa nepáčila kanyla napichnutá na chirurgii tak mi napichla druhú kanylu na druhú ruku.
Okolo stola sa začali pripravovať operatéri a do žily mi vpustili trochu narkózy.
A ja nič.
Pozerala som sa po operatéroch, keď jej jeden hovorí dajte jej ešte trochu.
Dala.
A ja nič.
Druhý hovorí, to neni možné, my pripravení, nože nabrúsené a ona si nás tu obzerá, smiali sa.
Vtom sa spoza mňa ozvalo, zhlboka sa nadýchnite a uvidela som masku ako sa mi blíži k tvári a viac si nepamätám.
Prebrala som sa až na JISke.
Všetko bolo OK, nevracala som, tak ma po hodine pustili naspäť do izby.
Ohmatala som si brucho, 3 diery, fajn, a zaspala som.
Prebudili ma strašné bolesti, ale sestričky mi hneď na to dali infúzie od bolesti a pomohlo.
Vstať som nemohla, mala som cievky a drén.
Bolelo to...
Až na druhý deň ráno vraj môžem vstať.
Ani by som nevládala čo i len krok prejsť.
Do večera to ubiehalo ako vo sne, bolesti infúzie, bolesti, infúzie, piť vodu len po hltoch.
Noc som ako tak prespala.
Kríže som už mala otlačené a na bok sa nedalo otočiť.
Bolelo to.
O 5.00 budíček, klasika, tlak, teplota, krv, zaspala som.
Tesne pred vizitou som sa zobudila.
Pri vizite môj chirurg povedal, že sa budem učiť chodiť, a že cievka pôjde von.
Konečne...
Ale nadšenie ma veľmi rýchlo opustilo.
Po posadení ma napínalo stále na vracanie, tak mi dali infúziu s niečím proti vracaniu.
Fajn, trochu sa mi uľavilo a ja som sa predsa len postavila konečne na svoje nôžky.
Kolená sa mi klepali, ale dala som to.
Potom som padla do postele a odfukovala.
Sestrička ma vyhnala na raňajky a ja som sa tam nejako pomaly doťapkala opierajúc sa o stenu.
Sestričky ma pochválili, ale ja som bola zničená.
Zjedla som 1 hlt suchára a 3 čajové lyžičky výživy a k tomu pohár čierneho čaju.
Potom som sa odťapkala do izby.
Ešte som si len sadla, vyleteli raňajky zo mňa.
Sanitárka dobehla, pomohla mi, všetko prádlo vymenila, a vysvetlila mi, že to je normálne, že niekto ťažšie zvláda narkózu.
Ešteže tak...
Hanbila som sa ako pes.
Ale aj spoluležiace mi povedali, že to je normálne a oni to berú v pohode.
Tak som sa upokojila a zaspala som.
Zobudila som sa pred obedom.
Bola vizita.
Môj chirurg mi oznámil, že ak bude všetko v poriadku tak ma v stredu pustia domov s tým, že sa musí niekto o mňa starať.
Má sa kto postarať.
Moja rodina.
Volám manželovi a teším sa.
Veľmi!!!
Síce to všetko bolí, ale doma je len doma.
A už nás volajú k obedu.
K obedu bola zemiaková kaša a jablkový kompót.
Zjedla som pár súst a 2 kúsky jabĺčka.
Tentokrát ostal obed tam kde patrí.
Poobede infúzie, telefonáty od rodiny, návšteva manžela a dcéry spanie a očakávanie zajtrajška.
Zaspávam a teším sa na zajtra.
Mám bolesti, ale skúšam to bez liekov.
Darí sa mi zaspať.
Je ráno!!!!
Teším sa!
Idem domov!
Ťapkám do sprchy a čakám na vizitu.
Posledné injekcie, fraxiparin na rozlúčku.
Pri vizite mi vyberú obidve kanyly aj drén.
Kanyly neboleli, ale drén áno.
Bol hlboko pod pečenou, vysvetlil mi lekár.
Ale vydržala som.
Rátam si stehy, kým mi to sestrička zalepí.
Nad pupkom 4, pod prsami 3 a na boku 1.
Ako záplata 😉
Čakám na prepúšťaciu správu.
Izbový lekár mi vysvetlí, prečo ma to tak dlho bolí, lebo som si všimla, že ostatné dievčatá sú pohyblivejšie.
Vy ste mali hydrops žlčníka (vraj to znamená opuch žlčníka), žlčníkovú koliku, žlčníkové kamene, žlčníkové blato a piesok a k tomu sa mi zasekol jeden kameň v žlčovode.
Keďže mi chceli zachrániť žlčovod tak mi museli s nástrojmi rozdrviť kameň v žlčovode a vybrať ho.
Operovali sme vás len tak tak.
Mohol vám prasknúť žlčník.
A vy chcete 48 hodín po operácii behať ako oni?
Smial sa mi.
Hanbila som sa.
Nevedela som, že to bolo až také zlé.
S prepúšťacou správou, rozpísanou žlčníkovou diétou som zavolala manžela do izby, aby mi vzal veci.
Rozlúčila som sa so spoluležiacimi a vyšli sme von z izby.
Boli sme poďakovať sestričkám.
A znova a zas opúšťam nemocničné priestory tento rok už 3x.
Dúfam, že už naposledy...
Moja drž sa mi a ver že už to bude len lepšie a lepšie si hrdinka čo je moja naživo kolonoskopia proti bolestiam ktoré veriiiiiiiiim sa už nevrátia oddychuj dietuj a tes sa z teplých slnečných lúčov
Z prítomnosti deti pozornosti manžela a z každého ďalšieho dňa ktorý tá priblíži k zdraviu 🌹i🌞❤️