07.05.2019

Bože. Už od 5.00 som hore. Myslím na Zuzku. Dnes ju to čaká. Som nervózna. Neviem síce prečo, lebo veď to nie je moja operácia.

Ale viem prečo. Áno.

Stala sa z nej moja priateľka a ja sa o ňu bojím.


Aj keď sme sa zatiaľ ešte nestretli. Ale Modrý koník nám dal možnosť sa takto spoznať a jedna druhú podržať, keď nám je ťažko. Dnes budem ako na tŕní, kým nebudem vedieť, že je v poriadku...


Rovnako tak som sa skamarátila aj s ďalšími úžasnými dievčatami z MK.

Hanka je tiež úžasná žena, s ktorou si dennodenne píšem a radíme si navzájom. A takisto sme sa stali priateľkami a ja dúfam, že nastálo, však Hanka? Bez tvojich správ by to nebolo ono, čo sa deje, ako sa máme, aké sme šikovné, čo máme nové, čo varíme. Chýbalo by mi to. Dnes mi Hanka nenapísala, asi mala toho veľa. Nevadí. Viem, že napíše.

 A treťou z nich je Michalka. Tiež rovnako úžasná žena, ktorá tiež sleduje, ako pokračujem v zotavovaní a ako náhle sa niečo stane, okamžite píše, podporuje a dokonca mi aj dohovorí! Je zlatá. A fakt mi to pomáha. Niekedy totižto potrebujem dohovoriť, však Michalka?!


Jednoducho je to úžasné, ako sa my ženy dokážeme spojiť a bojovať! Som na Vás hrdá!

Som nervózna, lebo Zuzka už čaká na svoju operáciu, kvapká jej infúzia a ja neviem čo so sebou. Stále ju bombardujem, ako ten ten somárik v Shrekovi, už to bude, už to bude, už to bude? Už sa zo mňa Zuzka smeje.


Rozhodnem sa na to ísť prácou. V prvom rade idem na poschodie a upracem a vyvetrám. Hotovo! No a teda dobreeee idem sa pustiť do tej zakliatej skrine! Hor sa do toho! Skriňa je hotová. Vytriedené a upratané. Tak sa pustím aj do druhej skrine. Hotovo! No nič. Idem ďalej. Na rade je kúpeľňa. Vyhrnúť rukávy a idem na to. Najprv umývadlo, potom vaňa no ale pri sprche si už sadám, začína ma bolieť brucho. Tak si vyložím nohy na vaňu, ľahnem na zem a odpočívam.

Pozerám do strešného okna a rozmýšľam, či som normálna. Asi nie, ale čo už. Keď to prestane, dokončím sprchu. Na dnes stačí, poviem si.


Medzitým jedným okom stále kontrolujem mobil, či už Zuzka má potom alebo nie. Okolo pol dvanástej stále nič. Potom sa odmlčí. Ou ou. Už je určite na sále. Držím jej palce na rukách aj nohách a stále na ňu myslím. Podarí sa to, určite a v nedeľu pôjde domov za rodinou! Tak. Pekne som to vymyslela, že?

Už sú dve hodiny poobede. Hádam sa mi dnes ešte ozve, aj keď ja som po operácii nebola schopná v deň operácie sa nikomu ozvať. Zostáva mi len čakať.


Cestou dole si pribalím pod pazuchu ďalšiu kopu papierov, ktoré potrebujem založiť do ďalšieho zakladača. Rozložím sa v obývačke. No ešte predtým musím niečo zjesť, lebo odpadnem. V knihe od Mačingovej nachádzam recept na brokolicovú polievku. Idem vyskúšať. Je fantastická! Mňam. Po polievke sa púšťam do tých papierov, aby som nejako zamestnala mozog.


14.16 Zuzka sa ešte neozvala.

15.00 stále nič.

15.34 mi prichádza správa na WhatsApp „Hotovo“.


Som  šťastná ako blcha, a hneď jej píšem naspäť  kopu otázok. Až potom si uvedomím, že mi neodpisuje, a že sa asi prebrala po narkóze a rýchlo mi napísala, že je ok, a zaspala. Teším sa ako malé decko, že už má potom.

Papiere zakladám cca do štvrtej, keď mi zrazu zazvoní telefón. Pozriem na displej a vidím Zuzka!!!

Od stresu som zabudla, ako sa ten blbý telefón dvíha. Konečne jej to dvihnem a rozprávame sa. Prvýkrát. Zatiaľ sme si iba písali. Hlas má ubolený, ťažko sa jej rozpráva, ale je šťastná, že už má potom. Aj ja sa teším! Veľmi! Vychŕlim na ňu plno otázok a rozprávame sa o všeličom možnom. Radíme si. Samozrejme sa jej pochválim, že vďaka nej mám konečne upratané skrine. Po nejakom čase začne byť unavená, tak sa rozlúčime a teším sa kedy mi napíše znova. Taká som rada ani neviete ako. Aj manžel sa ma pýta „Zuzka má už potom?“. Hej, hej, chvalabohu. Už len rekonvalescencia. Mysleli sme na ňu a držali palce. A tešíme sa veľmi.


Neviem posedieť na mieste. Idem s Bennym do záhradky a manžel sa rozhodol kosiť. Tak sa tam prechádzam a hádžem mu loptičku. Na prácu v záhrade je zima. Tak aspoň zasadím 6 mečíkov čo mi svokra priniesla z výstavy. Dúfam, že ich zase zožerie ten hryzec, čo tam niekde býva, a čo si chodí neskonale pochutnávať na mojich cibuľkách. Ale no čo mám s ním spraviť? Zabíjať ho kvôli tomu nebudem, nech si dá, keď mu chutia.


Je mi zima. Vraciam sa dnu. Vytriedim časopisy a noviny, umyjem riad, navečeriam sa a pozrieme si s manželom film. Keď sa mi začne zívať, tak sa odoberiem hore (chcela som povedať  do večných lovíšť, ale prišlo mi to ako akési morbídne, aj keď som to myslela samozrejme v úvodzovkách). Po sprche pozerám Castla. Manžel mi hovorí, že o 22.00 ide fantastický film, prikyvujem, že hej jasné budeme pozerať. 

O 21.30 sme už spali ako bábätká.