26.03.2016 – hore som už od 02.00 hod.
Snažím sa zaspať, ale nedá sa. Čaj a káva samozrejme musí byť (kupodivu káva mi dnes padla dobre). Žiadny problém. Zaujímavé. Som nervózna, ráno idem k lekárom.
O 7.00 vchádzam k obvodnej lekárke pre zdravotnú kartu a výmenný lístok k internému. Výmenný lístok dostanem, ale kartu nie, vraj netreba, už som ju mala so sebou u interného a druhýkrát vraj už netreba. Som zvedavá, lebo sestrička na internom prízvukovala, že mám ju priniesť. Veď uvidím, čo mi pri odberoch na internom sestrička v piatok povie. V najhoršom prípade sa pre ňu vyberiem znova.
Od obvodnej letím ku gynekológovi.
V čakárni som sama, prišla som o hodinu skôr, vždy tak prídem, čo už, radšej skôr ako neskôr. O 8.00 ma volajú dovnútra, teším sa, idem len na pokec. Na pokeci s primárom sa dozviem, že mi budú robiť vaginálnu hysterektómiu a vaječníky mi ponechajú, že som mladá. Aspoňže tak.
Pýtam sa, či to má svoje riziká a dozvedám sa, že každá operácia má svoje riziká. Ale vraj pre mňa je najvýhodnejšia vaginálna hysterektómia povedal primár. Verím mu. Termín nástupu do nemocnice mám 8.4.2019. Pýta sa ma, prečo ešte nemám interné vyšetrenia, hovorím mu, že interný mal veľa pacientiek predo mnou objednaných na predoperačné vyšetrenia a preto mám odber krvi až 29.3. a pre výsledky mám prísť 4.4.
Primár hovorí, že škoda, ak by som ich mala, mohol ma operovať skôr. Bola som poučená o tom, že akonáhle budem mať výsledky od interného, okamžite mám ísť na anesteziológiu, nemám sa u gynekológa zastavovať skôr ako budem mať výsledky z anesteziológie a od interného. Jasné, štvrtok 4.4. bude perný, ráno pre výsledky k internému, od interného na anesteziológiu, z anesteziológie ku gynekológovi a tým to vraj skončí.
Dostanem potom ešte ďalšie pokyny k nástupu do nemocnice od gynekológa a budem sa už len „tešiť“ na operáciu.
Keď vychádzam z nemocnice chce sa mi plakať...
Od strachu...
No čo tak som bojko....
Nehanbím sa za to.
Vraciam sa do práce. Tam roboty ako na kostole, ale stíham, ako vždy... V strese, ale stíham. Cestou z práce rozmýšľam stále nad tou operáciou. Ako vždy mrknem na google čo ma čaká, ale to som radšej nemala... Bože. Poslednýkrát sa zaprisahávam, že sa tam už nepozriem. V živote!
Moja „aká-taká“ psychika sa zosypáva.
Hovorím si, že to prejde, určite, musím to dať. Keď prídem domov, varím obed, potom chcem ísť poliať záhradu. Ale žiaľ... Smola.
Začína ma dosť silno bolieť podbruško a kríže, ako pri menzese. Musím si ísť ľahnúť. Fúhaaa.... To nie je dobré. Uvarím si ženský čaj a chvalabohu do pol hodiny bolesti prechádzajú.
Neviem čo to bolo, ale vystrašilo ma to. Hádam sa to nezopakuje, a nebudem musieť ísť na pohotovosť.
Unavená a vystrašená idem spať.

Ahoj, sustred sa na nieco ine, co Ti radost robi. Nemysli furt na operaciu, zbytocne sa zozieras a sama sebe zle robis. Uz si mala tolko nervozity ako za 4 operacie. Neboj sa, o tri tyzdne po, ani nebudes vediet, ze Ti nieco robili👍❤️😘