06.04.2019 – sobota ráno 2.48 – nemôžem spať.


Idem dole. Káva a čaj. Púšťam práčku, žehlím, umývam riady a tak podobne. Pozerám kalendár, môj muž má zajtra narodeniny. Pekné. A ja pre neho nič nemám... Iba seba. Ale veď ja som pre neho najlepší darček – celoživotný.


V prítmí obývačky sa sama pre seba usmievam.

O šiestej idem do potravín, všetci ma zrazu zdravia, zaujímavé. Potom sa dozvedám, že unikla tajná informácia, že idem do nemocnice s ťažkou diagnózou. Ale ty vole... Aj by som zahrešila, ale nie, načo? Veď som s tým mohla rátať. Ale mohlo to uniknúť neskôr, ušetrilo by ma to tých sústrastných pohľadov. Rýchlo nakúpim a idem domov. Doma nikomu nič radšej nepoviem, ešte by sa akurát tak rozčúlili.


Manžel s dcérou odchádzajú na nákupy, syn raňajkuje a ja lietam po dome a upratujem ako „o dušu spasenú“. Dúfam, že keď sa vrátim z nemocnice, že to tak aj ostane. Ale mám taký  zvláštny pocit, že asi nie... Ale aspoň zamestnávam telo aj mozog inými činnosťami, ako rozmýšľaním, čo bude. Znova púšťam práčku, lebo záhadne sa našlo ešte veľa vecí na dalšie pranie. Tak nech je to všetko čisté, kým odídem. V nedeľu to požehlím a odložím a hotovo. Popri „upratovacom šialenstve“ mi doobedie ubehne ako voda a na obed sme pozvaní na oslavu.


Na oslave je fajn, a aj niečo zjem, teda ale fakt veľmi málo, nervózny žalúdok štrajkuje a odmieta si dopriať .


Pozorné oči manžela ma sledujú. A aj oči ostatných. 

Trošku pokecáme, trošku sa zasmejeme a ide sa domov. Konečne. Som unavená, ale ani nie fyzicky, ale psychicky. Uberá mi to na energii, keď sa ľudia na mňa pozerajú ako na obeť, že panebože čo ju čaká. Ako to zvládne? A podobne. Začínam byť trochu podráždená, čo si samozrejme všíma aj manžel.


Keď prídeme domov, idem si radšej ľahnúť. Je mi zrazu zima a som nervózna. Myslím si, že v tomto prípade bude lepšie si uvariť čaj na upokojenie a ísť spať.


Čaj zaberá a ja zaspávam spánkom spravodlivých.