Je ťažké začať písať o tom, ako som začala bojovať s diagnózou N 92.1., a následnom absolvovaní diagnostickej kyretáže a vybratie maternice. Zistila som, že mi pomáha dať svoje trápenie na papier. Preto tu teraz sedím, píšem a spomínam...
Diagnóza N 92.1 začala nenápadne. Pri preventívnej prehliadke mi obvodná lekárka zistila, že mám veľmi málo železa, už dlhší čas som sa cítila stále unavená, ospalá, ale ani odpočinok mi nepomáhal. Zároveň som jej spomenula, že mám v posledných pár mesiacov veľmi silnú menštruáciu a kratší interval medzi jednotlivými menštruáciami. Urobila mi krvné testy a nasadila Ferrogamu, ktorú som poctivo brala a ktorá aj pomohla. Zatiaľ. Zároveň mi odporučila, aby som to spomenula aj svojmu gynekológovi.
Doma som pri pozretí do menštruačného kalendára zistila, že pôvodný interval 28 dní sa mi skrátil na 21 dní, niekedy dokonca 18 dní a občas aj 14 dní. Preto som sa rozhodla, že pri preventívnej prehliadke v auguste 2018 to už musím s mojim gynekológom poriešiť. V júli 2018 som mala menštruáciu dvakrát a pri kontrole v auguste 2018 som to spomenula môjmu gynekológovi, ktorý mi povedal, že to budeme sledovať. Nebolo treba čakať dlho, ešte v ten istý mesiac som začala krvácať a keďže to neprestávalo a krvácanie bolo dosť silné, tak som na 15 deň krvácania išla ku gynekológovi po radu. Nasadil mi Noretisteron, ktorý mi zabral, ale žiaľ len na mesiac.
V októbri som krvácala znova dvakrát, ale prestalo to samo. Myslela som si, že sa to už chvalabohu upokojilo a už budem mať kľud. Že to je len taký výkyv. Ale kľud bol len mesiac. V decembri som krvácala znova dvakrát a v januári po poslednom decembrovom menzese som krvácala znova po 14 dňoch. Opäť som navštívila svojho gynekológa, ktorý mi nasadil znova norethisteron na 12 dní s tým, že sa to možno upraví. Neupravilo sa a následne som 5 dní po dobratí norethisteronu dostala znova menzes. Menzes trval 5 dní, a 5 dní po jeho skončení som dostala ďalší.
To som už išla okamžite k svojmu gynekológovi s tým, že zase otravujem, ale že znova krvácam. Nasadil mi noretisteron, ascorutin a dicynone, ktoré som mala brať kým krvácam a zároveň mi stanovil termín diagnostickej kyretáže na 19.2.2019. Takmer až do termínu operácie som krvácala ale chvalabohu 5 dní pred operáciou sa to upokojilo. Posledný týždeň som strávila vybehávaním predoperačných vyšetrení (ako napríklad v pondelok ráno obvodnej pre kartu a výmenný lístok, potom internému na odbery, potom s odbermi osobne na kramáre do laboratória, streda opäť internému na EKG a ostatné vyšetrenia...).
Až posledný deň pred operáciou som si vzala voľno. Práca mi pomáhala preniesť sa cez to strašné čakanie na operáciu, lebo viete aké myšlienky mi chodili hlavou? Čo ak tam nájdu rakovinu, čo ak sa mi vytvorí embólia a umriem tam? Ja nechcem umrieť, chcem žiť, nechcem opustiť svoju rodinu, ja ich ľúbim – takéto myšlienky mi chodili po hlave..... preto bolo dobré, že som nečakala tak dlho doma, lebo by som tam asi nešla....
No a prišiel deň D.
Od stresu som hladovala celý predchádzajúci deň, pila som len čaje a vodu a tabletky na žalúdok. Ono v podstate to bolo ok, aspoň som sa nemusela báť, že sa mi niečo vráti počas narkózy zo žalúdka naspäť. Večer som si dala na upokojenie čaj a potom som zaspala zmierená s osudom. Ako boh dá, tak bude.
Ráno som vstala o 3.30 hod., keďže som nemohla už nič piť, tak som len tak smutne sedela v kuchyni oblečená a zbalená do nemocnice. Sadla som na autobus a išla do Bratislavy do nemocnice svätého Michala. Pred siedmou sa za mnou zastavil manžel, bol po nočnej, aby sme sa stihli rozlúčiť, a dať si pusu, povedal, že bude na mňa myslieť, a že to dám. Snažila som sa veriť jeho slovám, a samu seba som o tom presviedčala. Odprevadil ma na 3. poschodie, dal mi pusu, zakývali sme si a ja som zazvonila pri dverách a povedala do mikrofónu „na príjem.“
Dvere zabzučali a ja som sa ocitla za nimi. Predo mnou dlhá chodba, v strede ktorej bol pult a pri ňom 3, 4 dokonca tuším až 5 sestričiek, ktoré behali, zapisovali a odvádzali pacientky na izby. Ja som chvíľu čakala, cca 15 minút, potom ma jedna sestrička zavolala k pultu, spísala záznam, vyfasovala som sťahujúce pančuchy, a sestrička ma odprevadila na izbu. So slovami ideme na devinu sme vošli na „devinu“ (izbu J). Tam už sa pripravovali 2 kočky, kým som si ja sadla a vybalila sa už prvú kočku odprevádzala sestrička na sálu, medzitým sestrička oznámila, že druhá kočka pôjde do polhodiny a ja po nej. No super!
V strese som sa rýchlo vybalila, obliekla do nočnej košele a županu, sadla na posteľ a čakala, občas som napísala smsku manželovi, keď sa z chodby ozvalo, idem na devinu pre tú pani, ej do riti, to som ja, rýchlo som hodila mobil do tašky, tašku do skrine, a kľúčik do vrecka. Na to vošla sestrička s tým, že ideme na sááááluuuu. No super, teším sa... Pozrela na mňa a hovorí, že a kam moja s tými okuliarmi? Ja že prepáčte, ale ja bez nich nevidím. To nevadí, povedala, odložiť a ideme, budete sa ma držať. Bola zo Záhoria, ale úžasná žena, dúfam, že ju niekedy stretnem za iných okolností. No fasa... Okuliare som dala do stolíka, odovzdala som kľúčik na pulte sestričiek, a vydala som sa so sestričkou (držiac ju pod pazuchou) po chodbe na sálu. Na konci chodby sme odbočili, vošli do výťahu a vyšli sme v predsálí.
Tam na mňa čakala ďalšia sestrička, ktorá mi dala operačný plášť, svoje veci som odovzdala v košíku tej mojej sestričke, aby mi ich odniesla naspäť do izby. Tá nová sestrička ma zobrala tiež pod pazuchy, že ona nevidí, povedala prvá druhej sestričke, a ona že fajn, aspoň ma nevidí, dnes som sa nemaľovala J trochu som sa zasmiala, ale strach ostal. Idúc po chodbe hovorí tá druhá sestrička, vidíte kto ide oproti nám? Ja na to, že fialová a ružová škvrna.
Na to sa ozvala ružová škvrna, ahoj moja! A ja že do riti, kto to je? Veď ja tu nikoho nepoznám! To som ja Kristína. A ja že Kristína?!!! V tom momente som zabudla, čia som a tak som sa potešila, že tam je Kristínka, veľmi. Odviedla ma do predoperačnej izby, uložila do postiele, napichla žilu, dala oblbovaciu tabletku a kecala so mnou, a hneď bol ten svet krajší. Nejakú polhodinku som si tam poležala, a zrazu, že už pre teba prišli, ideš na sálu. No super! Išli so mnou dve sestričky, na operačke ma jedna sestrička pustila, a odišla zo sály, a druhá ma viedla k operačnému stolu. Kým sme sa dostali ku stolu, začala sa mi motať hlava a musela som sa oprieť o stenu, okamžite pribehol aj zdravotný brat, ktorý sestričke pomohol, aby som sa mohla vyštverať na operačný stôl. Keď som si ľahla, hneď mi zdravotný brat vyložil jednu nohu a uviazal mi ju, medzitým mi anesteziologička začala niečo púšťať do žily, pozrela som sa na ňu, že čo mi to tam púšťa, že to nejako divne bolí, a posledné čo si pamätám bolo, že zdravotný brat mi vyložil druhú nohu a začal ju uväzovať a už som nevedela o sebe.
Prebrala som na pooperačnej izbe, na chvíľu, Kristínka sa ma opýtala, či je všetko OK? Ja že hej a zaspala som. Prebrala som sa až v izbe, keď sa sestričky snažili moju posteľ napasovať medzi ďalšie dve postele. Potom som chvíľami spala, chvíľami som bola hore, takto nejako som sa preberala cca 3 hodiny. Potom prišiel pán primár skontroloval ma, a povedal, že keď nebudú žiadne problémy, zajtra budem môcť ísť domov. Potešila som sa.
Potom sme všetky tri na izbe hladovali až do pol šiestej, ale potom nám priniesli zapekanú brokolicu so syrom a cesnakom. Strašná kombinácia, ale hlad bol väčší J Vo vedľajšej izbe odmietali pacienti túto večeru s tým, že sestrička im má priniesť klobásky. Zasmiali sme sa aj so sestričkou. V tom momente som si uvedomila, ako strašne som sa bála, a v podstate to bolo celkom fajn. Nehovorím, že to nebolelo, ale nebolo to také strašné ako som si myslela. Potom som odpisovala asi na milión päťsto smsiek, na milión päťsto správ na messengeri. Telefón som nedvíhala, dvihla som iba manželovi, kamarátovi a dcére. Necítila som sa na to, aby som toľkým ľudom vysvetľovala do kola čo bolo, ako sa cítim a podobne... Potom sme s babami pozerali telku a keď nám prišla sestrička večer pichnúť fraxiparin, tak sme si všetky vypýtali tabletku na spanie. Zaspali sme spánkom spravodlivých už okolo 8 alebo 9 hodine, ani si to veľmi nepamätám, len to ako som sa prehadzovala, ako ma tlačila posteľ a zrazu som spala ako dudok a zobudila som sa ráno, keď sa sestričkám menili smeny.
Ráno bola vizita, a pán primár nás pustil domov. Pobalili sme si veci, ešte sme dostali raňajky a išli sme dole. Zuzka odišla s manželom, a Katka išla spolu so mnou a s mojím manželom dole. Môj muž išiel odniesť PN-ku do mojej práce a my sme si s Katkou dali kávičkuJ Bože tá padla J Za chvíľu sa môj muž vrátil, rozlúčili sme sa s Katkou a išli sme domov.
Doma som strávila 3 týždne na PN-ke, písali sme si s Katkou a Zuzkou, že keď pôjdeme na kontroly dáme si vedieť, že pôjdeme spolu na kávičku a pokecáme. No škoda, nevyšlo nám to. Prvé dva týždne som preležala a ten tretí týždeň som už fičala po dome, a záhradke, ale veľmi rýchlo som sa unavila, a dosť ma bolela maternica a kríže. Krvácala som ešte nejakých 8 dní po kyretáži. Kočky mi dali vedieť, že oni nie, ale ja že to je asi OK. To som nevedela, čo bude potom...
Prišiel deň kontroly 4.3.2019.
Ráno som prišla ku gynekológovi na kontrolu. Chvalabohu nikto tam nebol, tak som sa vytešovala, že pôjdem prvá, výsledky budú OK, a ja pôjdem domov, ešte si kúpim knižku a so super pocitom si ju doma prečítam a pomaly sa začnem pripravovať na normálny život do práce.
Keď si ma zavolal primár dovnútra, tak som tam pekne vošla a pozdravila, primár ma tiež pekne pozdravil, a povedal sadnite si. Spýtal sa ma, ako som sa mala po prepustení z nemocnice. Tak som mu povedala, že som ešte 8 dní po kyretáži krvácala, a že ma stále bolia kríže aj podbrušok, ešte od kyretáže, tak ako keby som mala dostať menzes. Okrem toho zo mňa vytiahol, že musím stále chodiť na WC, že je mi to už nepríjemné, a už pred kyretážou som tento problém mala, ale len občas, málokedy, ale teraz je to stále. Hneď som sa ho pýtala, že prečo mi neprechádzajú bolesti krížov a podbruška. Že už som z toho unavená a deprimovaná.
On na to, že výsledky z diagnostickej kyretáže boli negatívne a ja že supeeeeer, teším sa! Nemám rakovinu! Primár povedal, že ale nie je dobré, že som toľko po kyretáži krvácala, pretože som mala maximálne len trocha špiniť. Čo sa týka toho môjho v podstate neustáleho krvácania, že už vyčerpal všetku dostupnú konzervatívnu liečbu (posledná bola diagnostická kyretáž – pretože niekedy sa po nej zvykne upraviť cyklus – ale žiaľ ani táto u mňa nezabrala) a jediné riešenie, ktoré môže vyriešiť môj problém je, že mi vyberú maternicu. Pozrel na mňa a povedal, že to je všetko na mne, ale že tieto problémy mám už veľmi dlho, a nevedia mi inak pomôcť len takto.
A že tieto problémy keď neprestali doteraz tie neprestanú, a bude to len a len horšie. Chvíľu počkal a opýtal sa, ako som sa rozhodla. Viete ono sa to ľahko povie, ale v takom krátkom momente musí človek rozhodnúť o takej dôležitej veci vo svojom živote.
Musela som sa hneď rozhodnúť.
Zvážila som si pre a proti a povedala som, že súhlasím s hysteroktómiou (vybratím maternice). Upozornil ma, že ma čaká kolotoč opätovných predoperačných vyšetrení a ja že nevadí, dúfam, že to budem mať čo najskôr za sebou, a že sa tým všetko vyrieši. Nástup do nemocnice mi dal 8.4.2019. Poďakovala som sa mu (ani neviem sama za čo asi za starostlivosť) a vyšla som von do čakárne.
Ako som kráčala dole schodmi v nemocnici, hlavou mi vírili tisíce myšlienok, úplne blbosti, bože čo v robote, ako to budú baby stíhať, bože čo doma, ako to budú zvládať, bože čo ja, prežijem to?... Strašné...
Ani sama neviem ako som sa dostala do električky a zrazu som prechádzala cez prechod na Bajkalskej. Musím zavolať mužovi a povedať mu, čo sa stalo. Nastúpila som do autobusu k nám a zavolala som manželovi. Hovorím mu, jedna správa dobrá a druhá zlá. Ktorú chceš? Neblbni, povedal mi, hovor.
No výsledky sú dobré, ale maternica musí ísť von.
V telefóne ostalo ticho. No vieš, keď musí, tak musí. Musí, hovorím mu, už to nevedia inak poriešiť, a toto mi pomôže aj od bolestí, aj od toho že som bola anemická, aj od neustáleho nosenia vložiek, v podstate od septembra 2018 do marca 2019. Ako ani ja už nevládzem behať po lekároch stále, a byť v strehu a mať stále pri sebe náhradné oblečenie, lebo čo keď ma to chytí tak ako minule ráno v električke... Strašné...
Hej, súhlasil. Zvyšok si povieme doma, hovorím mu. Zložila som telefón a ticho som v prázdnom autobuse sledovala, ako mi ubieha krajina za oknom.
Zase som nevnímala okolie, a vtom som už vystupovala u nás z autobusu. Doma som si uvarila kávu, a ticho som v kuchyni sedela a pozerala z okna. Vtom sa u nás zastavila svokra, pozdravili sme sa a ja som jej hneď na uvítanie oznámila, čo ma čaká. Ježiši! povedala svokra. No ale keď treba, tak treba. Toto som sa odvtedy napočúvala ešte dosť.
Veď ti to pomôže a podobne. Ja viem, ale v tom rozrušení som to nechcela počuť, potrebovala som si utriediť myšlienky, upokojiť sa, nechať myseľ nech sa s tým vyrovná. S manželom sme sa každý deň o tom rozprávali, a to mi veľmi pomohlo preniesť sa cez ten zlom ktorý nastal vo mne, že bože, zase operácia, operácie sú nebezpečné, stať sa môže všeličo. Ale tým, že sme sa o tom rozprávali, trpezlivo ma počúval, sledoval ako googlim možné aj nemožné, ako ma depresie berú tahet, ako mi bolo do plaču... Všetko trpezlivo znášal a fakt už som niekedy videla, že ho to vytáča do nepríčetnosti, ale vydržal to.
Telefonicky som sa objednala do internej ambulancie na odber krvi 29.03.2019 a na interné vyšetrenie 4.4.2019, ku gynekolóvi mám kontrolu 27.03.2019. Tento týždeň som dostala „mrchu“, šľak aby ju trafil, silnú, pre istotu, aby som nezabudla, že hoci ma bolia kríže aj podbrušok, nezaškodí trochu viacej bolesti, nie???
Nenormálne sa mi uľavilo, keď som to sem začala písať a postupne sem ukladám všetky svoje spomienky, trápenie a bolesť.
Rozhodla som sa, že tento kus môjho života dám na blog Modrý koník, a uvidím, či prečítanie tohto môjho príbehu na pokračovanie niekoho zaujme, prípadne mu pomôže. Práve som dostala prvý komentár od katuskacicuska, že musím sa na to cítiť ja... na druhej strane ženám, ktoré to čaká by to pomohlo... ale je to len a len na mne ako sa cítim a či to chcem dať von.
A áno. Rozhodla som sa. Chcem to dať von. Postupne sem budem pridávať pocity z nastávajúcich dní, ktoré mi zostávajú do operácie.
🍀Drzim Ti palce, myslim na Teba. Pis,ak to pomaha.🍀