04.05.2019

Sobotné ráno. Prevraciam sa na posteli už asi polhodinu. Oči sa mi nechcú otvoriť. Načo prosím ťa, veď je sobota ráno?! Keď ich konečne rozlepím a zaostrím, zisťujem, že je 6.59. Juj, škodaaa. Chcela som ísť do obchodu pre čerstvé pečivo, ale teraz už bude "vybrakované" našimi akčnými babkami /niektorými/ a na druhé pečivo, ktoré dovezú sa mi tam nechce stáť ako poľnému stĺpu a čakať. Kašlem na to. Zaobídu sa aj bez čerstvého pečiva, nejaké tuším v mrazáku je. :grinning:


Uvarím si radšej kávu, a popri jej pití píšem blog.

V dome je ticho, v obývačke tikajú hodiny, vonku spievajú vtáčence... Idylka.

Asi kým chlapi nevstanú. Píšem ďalej.


Potom vstávajú chlapi. Na pána okolo deviatej a desiatej. Nepoteší ich, že nemáme čerstvé pečivo, ale čo už. Syn si našiel v mrazáku nejakú bagetu, potešil sa jej a tato si dal keksík ku čaju, lebo kúsok chlebíka /včerajšieho posledného/ mi urobil na raňajky. Sme dobrí. Že?


Sedíme v obývačke, pozeráme von oknom a rozmýšľame. Ísť či neísť? To je otázka. Von. Robiť alebo nerobiť. Nakoniec vyhrá chuť do práce.:slight_smile:

Manžel začína kosiť a ja pobehujem s malou detskou krhličkou a polievam si priesady a kvetinky. :hatched_chick:Drozd už čaká na plote a nervózne prešľapuje z miesta na miesto. No kedy to už bude? Mladý je hladný! Rýchlo dopolievam a sadám si na terasu. Drozd nahnevane zlietne a rýchlo vyťahuje červíky a lieta ostošesť do plota a naspäť, lebo jeho mladý je už dosť veľký a tuším aj večne hladný. 


Keď manžel dorobí, ideme na sobotňajší nákup do Senca. :oncoming_automobile:Moje optimistické vízie, že poobede bude menej ľudí v obchode sa rýchlo rozplynú, keď vidíme parkovisko plné áut. Zaujímavé. Ráno veľa ľudí, doobeda veľa ľudí, poobede veľa ľudí a večer tam už polovicu vecí nemajú. Tak ja neviem kedy tam máme chodiť...

Samozrejme, veci kúpime podľa zoznamu a odchádzame. :shopping_cart:Ešte sa spred obchodu musím vrátiť, zabudla som šunku a syr. Prečo nie? Už odchádzame. Chvalabohu.

Kúpili sme lístkové cesto, budú sa piecť štrúdle. 🥧Aké ešte nevieme, uvidíme doma.

Doma si povieme, kto akú chce, takže nakoniec sa pečú: šunkovosyrová, 2x tvarohovojablková, makovovišňová a jablkovogranková. Fyzicky pracuje manžel, ja len pečiem. Aj keď si myslím, že by som to zvládla, ale ešte ma nepustí.  Ešte horúce ich načíname a konštatujeme, že akí sme dobrí kuchári. 


Potom sedíme pri telke, niekto pozerá telku, niekto čumí do telefónu a niekto pozerá do notebooku.

Nájdem článok o našej dedine a začínam ho čítať nahlas. Tak sa do toho vžijem, že ma manžel upozorní, aby som to až tak neprežívala. 🤨:thinking:Ahaaaa! No dobreeee! Neviem čo sa vo mne v tom okamihu  odohralo, ako keby sa stalo niečo zlé a ja nahnevane odchádzam do kuchyne a z kuchyne do spálne. :triumph:


Nevyčítajte mi to. Neviem prečo som sa urazila. :worried:Neviem, bola som strašne nahnevaná. Naozaj len pre tú blbosť, že to nemám tak prežívať. Uvedomujem si, že som nikdy takáto nebola. Citlivá až moc. Hnevám sa. :angry:Nie na neho, na seba. Krucinál. Že by to bolo tými liekmi? Primár hovoril, že narkotiká kolujú v krvi niekedy až 6 týždňov... Že by? Neviem, ale asi je to aj počasím, aj tým, že som doma a že si už leziem asi sama sebe na nervy...


Nemôžem pracovať, cvičiť, športovať, a nemám si kde vybiť energiu.

Aj Michalka z MK mi to včera napísala. Všetko zlé je na niečo dobré... vždy môže byť horšie... Ďakujem moja. Pomohlo mi to.


Ale najviac zo všetkého ma štve, že si to odnáša manžel. On síce tvrdí, že ma ľúbi a že on to tak nevníma ako ja. Tak citlivo. Ešteže tak. Plakala by som, ale nejde to. :sob:

Radšej to už dnes nebudem riešiť, a nechám tomu voľný priebeh. 


Po hodinách prehadzovania nakoniec zaspávam. 

Uvidím čo mi prinesie nedeľa.