02.04.2019 – do stropu čumím už od 0.29 hod.
No čo už. Sedím v kuchyni a počúvam rádio Vlna. Krásne pesničky. Na na na ....
Pozerám do kalendára, pozajtra interné, nezabudnúť! Už si to píšem ako stará babka.... Ná šak abych nezabudla, né? Ozaj musím pripraviť manželovi zoznam, čo treba zaplatiť, kým budem v nemocnici. Aby sa na niečo nezabudlo. Pre istotu.
Aj obočko si musím vytrhať, nech nevyzerám ako Brežnev na operačke.
O 4 už zívam, spala by som, ale to mi je teraz figu platné, keď za chvíľu utekám na autobus. Večer si musím uvariť nejaký čaj na upokojenie alebo na spanie, nech nebuntoším zase celú noc.
Sadám do autobusu, plného pokašliavajúcich ľudí, ide ma šľak trafiť, mám nervy, aby som niečo do operácie nechytila. Doma mám rúška, budem ich asi nosiť (asi nie vyzerala by som ako blbá) alebo že by? Ráno utekám na poštu zaplatiť šek, aby som mala všetko poplatené kým odídem do nemocnice. Bojím sa, aby som na to nezabudla, tak radšej to utekám rýchlo zaplatiť. Doobedie mám pracovne vyťažené.
Okolo obeda sa zastavujem zoznámiť sa s novou kolegyňou. Máme spolu príjemný rozhovor, samozrejme hneď si tykáme. Súhlasím s tým, že jej zajtra ukážem nejaké grify, aby sa rýchlejšie zorientovala v novej práci.
Od budúceho týždňa ma bude zastupovať, teším sa. Poobede je to voľnejšie a teším sa domov.
V električke si sadám na voľné miesto pri okne, staršia pani zostáva stáť pri mne, tak ju púšťam si sadnúť. Ona že nie, že chce byť pri okne, púšťam ju ku oknu, nie už tam nechce sedieť, chce sedieť tam kde predtým bolo voľné. Boooožeeee, už sa rozmysli a sadni si, myslím si. Na to zahlási na skoro prázdnu električku, tie mladé sopľane sú nevychované. Pozerám na ňu ako z duba, že čo? Že ako? Nemám slov...
Doma zisťujem, že manžel je „nakapatý“. No fasa. Tuším aj mňa začína niečo v krku bolieť. Okamžite si ordinujem čaj na prechladnutie a strepfen cuckáme obidvaja. Ja viac menej preventívne, ale manžela to draplo poriadne. Musíme sa vykurírovať, nerada by som niečo „chytila“ a musela kvôli tomu posunúť operáciu.
Manžel pripravuje večeru a moje radikálne rozhodnutie do operácie zhodiť pár kíl je ta tam. Voní to krásne a jednoducho som neodolala.
Zbohom ryžové chlebíčky, zajtra si Vás dám na raňajky... Varím si čaj na upokojenie a dobrý spánok.
V polospánku sa učím so synom na zajtra do školy a nejakým zázrakom sa dostávam do postele a zaspávam spánkom spravodlivých...


Super popísané.. Keďže mám sama endometriozu,tak aj to je jeden zo scenárov mojej budúcnosti (ale bodaj by to tak nebolo).. Prajem ti psychické zdravie.. Aj to fyzické... Nic iné ako prežiť ti neostáva 😉.. Zaujíma ma, prečo sa učíš so 17rocnym? (nie v zlom 😉)