Časť 6.
Niektore momenty, situacie, veci, rozhovory sa mi prehravaju v hlave stale dookola tak, ako rozhovor s mojou mamou. Predstavujem si, ako by som asi reagovala ja, keby sa mi prisla zdoverit moja dcera. Chcela by som vediet, ako sa citi, co preziva, co planuje a preco. Neviem, mozno raz pride za mnou moja dcera s tymto problemom a ja vdaka mojej mame budem vediet ako reagovat a vyvarujem sa toho, co som vycitala ja jej. Snad budem empatickejsia.
Ked som to hovorila mame, citila som sa ako pubertacka, co oznamuje, ze ju niekto nabuchal na diskoteke. Mozno aj preto, ze nemame velmi otvoreny ani kamaratsky vztah, citovo neutralny. Po jej prvotnom soku sa mi zdalo, ze sa potesila (hoci o vnucata nejavi velky zaujem, je to taka "5-minutova" starka, na 5 minut sa s nimi potesi a vracia naspät). Povedala som jej o svojich zdravotnych obavach, aj o tom, ze sa bojim, ci to zvladnem s tromi malymi detmi. Pozeram sa na to z pohladu toho, ako by som ja reagovala na svoju dceru. Asi by som sa jej blizsie pytala na tie rizika, ci to konzultovala aj s inymi lekarmi, povzbudila by som ju, ze jej pomozem, ze v tom neostane sama, snazila by som sa ju upokojit. Mozno preto som bola sklamana/prekvapena z jej reakcie, vlastne nereakcie, lebo to cele z jej strany bolo take nemastne, neslane. Preto ani na jej slova nikdy nezabudnem. Na mojo otazku, ci by bolo hrozne ist na upt, len sucho poznamenala "nebola by si prva, ani posledna." V podstate mala pravdu, len stale si hovorim, ja by som sa k svojej dcere inak zachovala, ale tak kazdy sme ini ci uz v komunikacii, rieseni problemov, ci prejavovani citov a ani jedno z toho mojej mame velmi dobre nejde.
A tak som sa stale tocila v bludnom kruhu. Na stole papiere na upt, tisickrat som ich mala v ruke. Nakoniec som vytocila cislo a dohodla si termin. Predstavovala som si, co si asi mysli pani na druhej strane telefonu. Bolo to divne, rozhovor prebiehal, ako by som si dohadovala termin k zubarovi. Do terminu som mala este stale niekolko dni na rozmyslenie. Neuzila som si synovu oslavu narodenin, ani jeho prvy den v skole. Neviete si ani len predstavit, co prezivate, ked sedite na oslave s blizkymi ludmi a viete, ze sa snazia o babätko. Keby som to moje, mohla presunut im.
Pocity viny ma zozierali a vedeli sme s manzelom, ze to nie je spravne riesenie, chceli sme sa k tomu postavit zodpovedne. Znova som volala na kliniku a termin zrusila...
To je reálny príbeh či len vymyslený na pokračovanie?