Moja spoveď - môj život pred a po UPT
Časť 6.
Niektore momenty, situacie, veci, rozhovory sa mi prehravaju v hlave stale dookola tak, ako rozhovor s mojou mamou. Predstavujem si, ako by som asi reagovala ja, keby sa mi prisla zdoverit moja dcera. Chcela by som vediet, ako sa citi, co preziva, co planuje a preco. Neviem, mozno raz pride za mnou moja dcera s tymto problemom a ja vdaka mojej mame budem vediet ako reagovat a vyvarujem sa toho, co som vycitala ja jej. Snad budem empatickejsia.
Ked som to hovorila mame, citila som sa ako pubertacka, co oznamuje, ze ju niekto nabuchal na diskoteke. Mozno aj preto, ze nemame velmi otvoreny ani kamaratsky vztah, citovo neutralny. Po jej prvotnom soku sa mi zdalo, ze sa potesila (hoci o vnucata nejavi velky zaujem, je to taka "5-minutova" starka, na 5 minut sa s nimi potesi a vracia naspät). Povedala som jej o svojich zdravotnych obavach, aj o tom, ze sa bojim, ci to zvladnem s tromi malymi detmi. Pozeram sa na to z pohladu toho, ako by som ja reagovala na svoju dceru. Asi by som sa jej blizsie pytala na tie rizika, ci to konzultovala aj s inymi lekarmi, povzbudila by som ju, ze jej pomozem, ze v tom neostane sama, snazila by som sa ju upokojit. Mozno preto som bola sklamana/prekvapena z jej reakcie, vlastne nereakcie, lebo to cele z jej strany bolo take nemastne, neslane. Preto ani na jej slova nikdy nezabudnem. Na mojo otazku, ci by bolo hrozne ist na upt, len sucho poznamenala "nebola by si prva, ani posledna." V podstate mala pravdu, len stale si hovorim, ja by som sa k svojej dcere inak zachovala, ale tak kazdy sme ini ci uz v komunikacii, rieseni problemov, ci prejavovani citov a ani jedno z toho mojej mame velmi dobre nejde.
A tak som sa stale tocila v bludnom kruhu. Na stole papiere na upt, tisickrat som ich mala v ruke. Nakoniec som vytocila cislo a dohodla si termin. Predstavovala som si, co si asi mysli pani na druhej strane telefonu. Bolo to divne, rozhovor prebiehal, ako by som si dohadovala termin k zubarovi. Do terminu som mala este stale niekolko dni na rozmyslenie. Neuzila som si synovu oslavu narodenin, ani jeho prvy den v skole. Neviete si ani len predstavit, co prezivate, ked sedite na oslave s blizkymi ludmi a viete, ze sa snazia o babätko. Keby som to moje, mohla presunut im.
Pocity viny ma zozierali a vedeli sme s manzelom, ze to nie je spravne riesenie, chceli sme sa k tomu postavit zodpovedne. Znova som volala na kliniku a termin zrusila...
Odporúčame
Citala som vsetky casti, a ako nehnevaj sa, ale obvinujes kazdeho za svoj cin, ako keby si bola male dieta. Ty keby aj niekoho na ulici zabijes tak by si obvinovala svoju mamu, kolegynu a kazdeho, ze ta neodhovorilili od toho. Za upt mozes len ty a nikto iny. Si dospela svojpravna osoba. Sama si podpisala, ze chces potrat. Nepodpisala to tvoja mama, kolegyna, muz atd. Navstiv psychologa. A to ja ta neodsudzujem za to, ze si bola na UPT, to je uz na zene ci si to da bohuzial urobit. Mne sa nepaci, ze hladas vinnika.
Ja som z toho puk tak bola si alebo nie, bolo to ozaj nutne alebo si sa bala a nechcela si riskovat?
Ja jednoducha zena uz sa stracam pointu v tomto pribehu.
@zazvorka87 Urcite bola na UPT. Toto pisala v casti prvej: Ked sa pozriem do zrkadla, nemozem uverit, ze som TO spravila. Nieco tak ohavne a neodpustitelne. Pytam sa samej seba, ako som mohla zabit vlastne dieta. Pytam sa stale dookola "Preco?" "Ako som mohla?"
Mala som kamaratku, ktora otehotnela po roku, mala dva raz cisarsky zakrok, rez este nebol riadne zahojeny a doktorka ju poslala na potrat, ale lutuje to lebo mohla sa opytat aspon este jedneho lekara, vie ze urobila chybu v tomto..
Je mi to luto vycitky svedomia velmi bolia.
Z Tvojich dvoch poslednych clankov velmi citit, ako sa snazis pred tou vinou uniknut, ako sa to snazis zvalit na vsetkych okolo seba. Nerob to. Bolo to len a len Tvoje rozhodnutie. To, ze sa kvoli tomu citis zle, ze citis vinu, to je iba o Tebe. O Tvojom nastaveni. Ked sa nastavis ze to bol nevyhnutny krok, tak je to v poriadku. Skus to brat tak, ze uz sa stalo. Nezmenis to. Prijmi to. Nic si nevycitaj. Zelam vela sil.
Len píš. Či to Tebe pomôže, to neviem. Ale pomôže to iným ženám, ktoré stoja pred rovnakým rozhodnutím. Keďže o tom, čo môže nasledovať PO upt sa nepíše. Aby každý kto to tu prečíta, mohol podať ďalej Tvoju skúsenosť, aj keď sa ho to priamo týkať nebude.
Kazdy sa raz bude zodpovedat za svoje ciny, slova, skutky a aj za zanedbanie dobreho. Ty si nesies svoju vinu a ti, co ti nedokazali jasne povedat, ze nemas pravo zabit, tiez. Lenze kym ty to uz lutujes a to je prvy krok k odpusteniu, oni mozno este tento krok neurobili. A mozno ano, lutuju to, len tebe to este nepovedali. Mozes sa s nimi o svojich pocitoch porozpravat, co si prezivala vtedy, co prezivas teraz. Vies, teraz to uz vidis inak, ale oni ti v podstate aj vtedy vyjadrili svoju podporu. Vyjadrili ju tebe - zene, ze nech sa rozhodnes akokolvek, neodsudia ta. Dnes to vidis tak, ze nevyjadrili podporu tvojmu dietatu. Ze mu nepomohli. Ze ho vydali napospas osudu. Musis im to odpustit, lebo ich umysel sa nejavil zly. Ty si vsak uz skusila na vlastnej kozi, ze cesta do pekla je dlazdena "dobrymi" umyslami. Treba o tom hovorit.
Začni písať komentár...
To je reálny príbeh či len vymyslený na pokračovanie?