Týždeň zo života mamičiek

Ťažko vybrať, ktorý zo sedemnástich Týždňov zo života mamičiek je najkrajší, a nie som si istý, či sa to vôbec dá. Tento bol však veľmi prajný na krásne príbehy a preto som sa rozhodol vybrať dlhé krátke správy, ktoré zažili mamičky, detičky aj oteckovia. Páči sa 🙂

• Môj malý prišiel dnes zo školy a hovorí mi: "Mamina, aha, našiel som na ceste pri potoku penaženku." Vravím: "Ukáž, pozrieme sa komu patrí." Kukli sme teda dnu a nedalo sa nevšimnúť, že penaženka obsahuje väčšie množstvo penazí. Bol tam samozrejme aj občiansky a nejaké karty, ktoré boli v obale a v tých obaloch boli ešte aj pinkódy - teda tak sme si pomysleli, keď tam boli 4-miestne čísla. Nemala som ako majiteľa navštíviť do vedlajšej obce, kedže mám druhého syna chorého a dcérku doma, tak nám napadlo nájsť v Zlatých stránkach tel.číslo podľa mena a predstavte si, našli sme, a tak sme zavolali. Zdvihla nám to pani, a tak sa jej pýtam, či tam býva daný pán. Pani odpovedala: "Áno, býva, len nie je doma. Niečo stratil, tak to išiel hľadať." V hlase už bolo poznať, že je aj pani z toho nešťastná, a tak som sa jej zvedavo spýtala, či neprezradí, čo hľadá. Odpovedala, že peňaženku s celou jeho výplatou. Vravím" "Môj syn ju našiel pri potoku u vás v obci," a dala som jej teda adresu a moje číslo, aby sme sa našli. Tá od šťastia ani slovo nepovedala celé, úplne bolo počuť, že sa chveje a povedala, že prídu. Čakali sme ich na moste, keď prišli, to bolo šťastia, pani vraví, že to sú ich peniažky k celému mesiacu, že moc ďakuje synovi aj mne, že si moc cení, čo sme spravili a že čo sú dlžní. Vravím: "To nestojí ani za reč." A keď odchádzali, povedala: "Mám od syna poukážku do Tesca na akýkoľvek tovar a ak dovolíte, podarujem ju vášmu synovi za jeho šľachetnosť, nech si niečo sám za ňu kúpi." Som naozaj veľmi rada, že mám takéto deti. (pokračovanie príbehu z nasledujúcej krátkej správy) Tak si predstavte, že ten môj nálezca včerajšej penaženky prišiel dnes zo školy s 20€ poukážkou a vraví mi: "Mamina, tá teta ma čakala na zástavke, dala mi túto velikú čokoládu a túto kartičku a povedala, že si mám ísť s tebou niečo za to kúpiť a ešte povedala, že aby som ti odkázal, že ťa rada u nich uvidí, vraj máme zobrať aj Adelku a Paľka, že ťa pozýva na kávu a nás na dobrý koláčik." A teraz mi tu skáče od šťastia, hrkoce s pokladničkou a vraví: "Paráda, doložím si našetrené korunky a pôjdem si do Tesca kúpiť konečne tú kolobežku, na ktorú som si tak dlho šetril." Teším sa mooooooc s ním 🙂

• Prišiel mi tu zaplatiť jeden roztrasený otecko epidural manželke, položil si papiere a vraví, že pokým mu to všetko vypíšem, on vezme zatiaľ aj veci manželke. Reku dobre, choďte, tak som papiere vypísala, orazila a čakam. Medzitým mi volali s odd., či to ocko už vyplatil, že čakajú na to. Hovorím, že čakám, že šiel do auta asi ešte po veci. Chlapa vyšše hodiny nikde, keď konečne dorazil, pýtam sa, že a vy kde ste toľko? A on: "No, šiel som žene domov po veci a ja som taký nervózny, že som si musel dať doma kávu a cigu a viete ako to pri takejto kombinácii býva, tak nie a nie opustiť WC. Tak som mu oznámila, že už to platiť nemusí, že už to má jeho žena za sebou. Jeho prvá veta bola: "Môžem ísť k vám na WC?" 😀

• Deti idú v piatok na výlet do hvezdárne, a tak sa pýtam synov, koľko peniažkov si berú so sebou do ruky. Mladší vraví, že 10€, starší vraví, že 5€. A tak sa pýtam: "Paľko a ty si prečo berieš 5€? Čo si aj ty nevezmeš 10€? A on že: "To mi stačí. Nedalo mi to, tak som sa mu kukla do pokladničky a tam len 5€, a tak sa ho pytám: "Paľko a ty máš prečo v pokladničke len 5€? Opdovelal, že minul. Mladší syn ale doňho drgol a vraví mu: "Paľo, šak povedz mame pravdu." A tak mi vraví: "Mamina, nehnevaj sa, ale môj spolužiak chcel tiež ísť hrozne na výlet a mama mu nedala peniažky, lebo že nemajú, a mne ho prišlo ľúto, tak som mu ten výlet zaplatil a povedal som mu: Povedz mame, že ti výlet zaplatil učiteľ a že mu to nemusíš vrátiť, ked nemáte peniažky. A tak ide aj on s nami a vieš aký je šťastný? Mami nehneváš sa?" Odpovedala som: "Jasné, že sa nehnevám, veď sú to tvoje peniažky a urobil si dobrý skutok." 

• Ja sa nechcem nejak chváliť alebo čo, sama som z toho namäkko. Ale tá moja malá, ona je anjel, fakt. Boh mi zoslal tak dobré decko 🙂 Dobre spinká, dobre papá, poslúcha, vypráva tak krásne, vysvetľuje mi všeeetko, čo ona vie najlepšie a stále, ale stále ma stíska a bozkáva. Ja ani chlapa nepotrebujem. Zaspáva tak, že sa ku mne nahrnie ako milenec, šepne mi do uška "Júbim mamu", cmukne mi božtek a stiskáme sa o dušu. Dnes jej strihám nechty a hovorím: "Dobre, hotovo, máš." Silno ma chytí, vystíska a ze "Danke!" 🙂 Poďakuje sama od seba. Ráno, keď vstane, dá mi bocku, že mama spinkaj, idem dole, tam je dedo. Sama ide do kúpeľne, vyciká sa a sama ide dole zobudiť deda. A ja ešte búvam na to, ako mám teraz málo síl a energie. S ňou vôbec nie sú žiadne starosti,  je to anjelik.

• Včera som sprevádzala moju priateľku pri pôrode v Hainburgu. Prývkrát v živote som videla, ako sa správa pôrodná asistentka, ktorá naozaj, NAOZAJ, podporuje ženu. Dopredu sa jej pýtala, ako si pôrod predstavuje, pri pôrodnom procese ženu nerušila, na konci ju povzbudzovala a chválila za všetky polohy, ktoré zaujala, dokonca jej sama jednu navrhla. Jej hlas bol tichý, ani raz nezdvihla hlas, nezakričala, nezahriakavala ju, keď kričala (pri tlačení), neskákala po bruchu, nepichala injekcie, nemala ironické poznámky, nezosmiešňovala, nezastrašovala...bábätku dotepal pupočník, prestrihol ho tatino, keď maličkého nemohla držať mamička (keď sa presúvala z vane na posteľ), držal ho nahé tatinko. Dve hodiny koža na kožu s maminou, samoprisatie. Až potom odvážené a zmerané za prítomnosti tatina. Na všetky úkony s bábätkom sa pýtala dopredu, či ich môže urobiť. Bábätko obliekal otecko. Keď PA vchádzala do pôrodnej izby, klopkala na dvere. Priateľka bola bez poranení a počas pôrodu nedostala ani jednu jedinú injekciu, nepichli jej vodu, nič jej nikto ani neponúkal, dokonca ani žiadny príjem nebol v tom zmysle, ako u nás. Všetko už mali dopredu napísané. Počas celého pôrodu pila, pri tlačení vypila na ex 3 poháre malinovky, ktorú jej priniesla PA. Mamine priniesla PA ukázať placentu, chcela ju vidieť. Vysvetlila jej, kde ležkal maličký, pýtala sa, či ju chcú zobrať domov, zároveň priniesla takú akoby kartu, kde boli údaje o maličkom, jeho fotka, ktorú urobili pri meraní a otlačok jeho nožičky. Jednu fotku venovala PA aj mne. Usmiata mamina po dvoch hodinách po svojich odišla na izbu v sprievode tatina, ktorý niesol synčeka. Absolútny, absolútny, na SK zatiaľ nedosiahnuteľný rešpekt k matke, ktorá chcela rodiť prirodzene, k otcovi aj k rodine. Bol to pôrod, aký som doteraz videla iba vo filmoch, alebo o nich počula. Bol, najvhodnejšie slovo je "divoký", a to šťastie maminy s bábätkom v náruči hneď po pôrode, to ako sa mu prihovárala, ako ho vítala, mi vohnalo slzy do očí. Tak šťastná som bola, a zároveň tak smutná z toho, aké pôrody musia ženy, ktoré chcú porodiť prirodzene tu. Raz aj tu tak ženy budu môcť porodiť. Verím tomu.

Týždeň má len 7 dní, no dokážu počas neho vzniknúť naozaj krásne zážitky. Ktorý príbeh sa najviac páči vám? 🙂

Ak napíšte do komentárov svoj zážitok, bude článok krajší a bude aj viac úsmevu 🙂 A možno niektorý zaradíme aj do budúcotýždňového výberu.

Upozornenie: Krátke správy sú upravované doplnením diakritiky a odstránením "rušiacich" znakov. Vyhradzujeme si právo zasahovať aj do obsahu, pokiaľ nie je gramaticky a štylisticky správny. Ostatok publikujeme v 100% znení.

#magazin #zivotmamiciek