Dnes ráno nás - mňa a Elišku - zobudilo rádio akousi klasickou skladbou na Classic FM. Eliške som pred pár dňami ukázal ako kňučí havko a vysvetlil jej, že to tak havko plače, keď je smutný. Keď sa zaplo rádio a z neho začalo vychádzať kvílenie husličiek, Eli sa v postielke posadila a volá: “hávó. plá(če)” a potom ľútostivo začala nariekať, že hávo, hávo plá. Našťastie skladba už dohrávala a po chvíli sa ozval moderátor z rádia. No Eli už bola akási rozladená a musel som ju vybrať z postielky a dať k sebe do postele, kde potom žalostila za svojou “pipí” (mamkina košeľa čo stále so sebou ťahá a žmolí).

[Moja dcéra Elizabeth] V parku našla akési červené bobule a tak som jej ich dovolil si nechať v ručičke, kým ich teda nezačne pchať do úst. Hovorím jej, že je to “bo-bu-ľa” a on, že “bagaga”, “gogoga”, “gogaga”, eventuélne sa zastavila na “bobuga”, čo bolo už celkom blízko. Ešte asi hodinu a pol si tri červené bobule držala v ručičke a keďže boli “moi” tak som jej ich nesmel zobrať, aby bola pokojná. Doma potom tak potmehúdsky na mňa pozrela a so šibalským úsmevom si začala jendu bobuľu vkladať do pusinky. Zvedavá asi, že čo jej na to poviem.

Schmatol som ju, zobral jej bobule z rúk, pri čom si ťukla hlavu o stenu mierne, lebo nečakala, že urobím taký prudký pohyb a potom už bol len plač, a bobule zmizli do koša. Ešteže si buchla hlavu, lebo inač by ich hľadala, takto si poplakala kôli hlavičke a o bobule sa prestala zaujímať. Teraz ako toto píšem, asi 10 minút po akte, tak za mnou pobehuje a žalostne opakuje “bogaga” a “de? de?” a hľadá svoje bobuľky.

Rozhodol som sa uverejniť článok o vybavovačkách po narodení dieťaťa v Anglicku, ktorý už mám dlho rozpísaný: http://goo.gl/GFbDw

Ešte som chcel vytrúbiť, že som na fb založil peknú novú stránku pre priaznivcov detí a rodiny https://www.facebook.com/DetiARodina Kto má záujem sa pridať, ste veľmi vítaní

Tá najkrajšia "vec" čo som kedy urobil 🙂 http://www.perhac.com/index.php?option=com_cont...