[Moja dcéra Elizabeth] V parku našla akési červené bobule a tak som jej ich dovolil si nechať v ručičke, kým ich teda nezačne pchať do úst. Hovorím jej, že je to “bo-bu-ľa” a on, že “bagaga”, “gogoga”, “gogaga”, eventuélne sa zastavila na “bobuga”, čo bolo už celkom blízko. Ešte asi hodinu a pol si tri červené bobule držala v ručičke a keďže boli “moi” tak som jej ich nesmel zobrať, aby bola pokojná. Doma potom tak potmehúdsky na mňa pozrela a so šibalským úsmevom si začala jendu bobuľu vkladať do pusinky. Zvedavá asi, že čo jej na to poviem.

Schmatol som ju, zobral jej bobule z rúk, pri čom si ťukla hlavu o stenu mierne, lebo nečakala, že urobím taký prudký pohyb a potom už bol len plač, a bobule zmizli do koša. Ešteže si buchla hlavu, lebo inač by ich hľadala, takto si poplakala kôli hlavičke a o bobule sa prestala zaujímať. Teraz ako toto píšem, asi 10 minút po akte, tak za mnou pobehuje a žalostne opakuje “bogaga” a “de? de?” a hľadá svoje bobuľky.